HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a čo ak?

1. kapitola

Po dlhej dobe je tu kapitolka, nie je k mojej prvej poviedke, no dúfam, že si ju aj tak užijete ;)

Pršalo. Obloha bola zatiahnutá. Z množstva tmavých mrakov sa na zem zľahka vznášali kvapky dažďa, no Harry to nevnímal. Voda padajúca z oblohy sa miešala so slanými potôčikmi sĺz, ktoré sa v tichosti kĺzali po jeho lícach. No bolo u to jedno. NIČ z toho nevnímal.

 

Vlastne nevnímal nič, čo sa dialo naokolo. Svoj pohľad upieral na bielu hrobku, do ktorej pred dvomi dňami uložili bezvládne „mŕtve“ telo Rokfortského riaditeľa Albusa Dumbledora.

 

Harry tomu nemohol uveriť. Ako mohol byť Dumbledor mŕtvy? On, ktorý mu mal pomôcť poraziť Voldemorta. On, jediný, z koho mal obávaný Lord strach. Bol mŕtvy. Zabitý človekom, ktorému veril. Severusom Snapeom.

 

Veľmi dobre si pamätal tú noc, čo sa to stalo. Stále mal pred očami obraz, keď sa zelený lúč vychádzajúci z prútika rokfortského profesora elixírov zavŕtal do hrude riaditeľa. Stále videl Dumbledora padajúceho z veže, videl ho ležať na rokfortských pozemkoch, bledého bez života, len s prázdnym pohľadom v očiach.

 

Prečo? Prečo ho musel zradiť? Dumbledor mu veril. Všetci ho upozorňovali, že Snape nie je lojálny. Tvrdili, že svoj odchod od Voldemorta len predstiera. A mali pravdu. Prečo to nechcel vidieť aj on?

 

Teraz, keď ukázal svoju pravú tvár, bolo všetkým jasné, že mali pravdu. Prvýkrát v živote sa Dumbledor mýlil. Nemal mu veriť, mal vedieť, že sa  to stane.

 

Harry tu stál a spomínal na to, čo sa udialo za posledné štyri dni a to, čo to znamenalo preňho. To, že bol Dumbledor mŕtvy, nemenilo nič na tom, že musí splniť to, čo mu kládol na plecia. Musel nájsť horcruxy. Stále tam niekde boli a on sa o ne musel postarať. Musel ich zničiť. No stále nevedel ako.....

 

„Harry?“ ozvala sa niekde pri jeho pravom uchu Hermiona.

 

Troška sa spamätal a otočil sa po smere jej hlasu. „Hmm.“

 

„Musíme ísť.“ pripomenula mu. Naozaj. Harry vedel, že už nie je čas. z dôvodu riaditeľovej nečakanej smrti im boli odpustené záverečné skúšky a pustili ich o celý týždeň skorej domov.

 

Opúšťal Rokfort. Natrvalo.

 

Chýbalo mu síce dokončiť posledný ročník a zložiť MLOK-y, no to bolo teraz to posledné, čo ho trápilo. Nemienil sa sem vrátiť. Možno niekedy, keď bude po všetkom. Až bude Voldemort mŕtvy a on prežije....

 

No to nebolo vôbec isté. Oveľa pravdepodobnejšie bude, že ten, kto pri poslednom boji zostane stáť, nebude on. Bude to Voldemort. Toho sa bál.

 

Nie, nebál sa svojej smrti. Bál sa toho, čo to bude znamenať pre ostatných. Ak sklame, všetci okolo budú trpieť. To nesmel dopustiť. Musel urobiť všetko pre to, aby to bol on, kto to prežije.

 

A aby sa tak stalo, musel zničiť všetky horcruxy. Všetky.

 

„Harry, poď už.“ ozvala sa znova Hermiona, keď aj naďalej Harry nemo hľadel na bielu hrobku pred nimi.

 

„Idem.“

 

Hermiona mu povzbudzujúco stlačila ruku na predlaktí. „Všetko bude v poriadku.“ uisťovala ho.

 

Harry zakrútil hlavou. „Nie.“ protestoval. „Už nič nebude v poriadku.“

 

Vedeli to obaja. Nič viac nepovedali, len v tichosti nastúpili k Ronovi do koča ťahaného neviditeľnými tvormi, ktorý ich mali zaviesť do Rokvilu, aby nastúpili na Rokfortský Expres.

 

 

                                                       ***

 

Boli to tri týždne, čo sa Harry vrátil na Privátnu cestu.

 

Strýko Vernon nebol nadšený, že strávi o týždeň viac pod jeho strechou ako bolo nutné, no Harry sa nehodlal zverovať, prečo to tak je. To, že je Dumbledor mŕtvy jeho príbuzní nevedeli, neobťažoval sa im to povedať.

 

Harry vedel, že to bol práve on, kto ich držal v šachu, aby tam mohol do svojich sedemnástich narodenín zostať. Ak by zistili, že je mŕtvy, Strýko by bol prvý, kto by ho vyhodil pred prah domu. Harry by to uvítal. Nechcel v tomto dome stráviť už ani minútu, no dal sľub. Musel tu zostať.

 

„Nech sa stane čokoľvek, musíš sa tam vrátiť. Aspoň do svojich narodenín, Harry. Je to dôležité. Sľúb mi to.“ naliehal naňho Dumbledor.

 

„Sľubujem.“ Harry tomu nerozumel, no riaditeľov naliehavý tón mu naznačoval, že to je dôležité. Síce s veľkým sebazaprením, no svoje slovo mu dal. A mienil ho aj dodržať.

 

Teraz to však ľutoval. Mohol byť na Grimmauldovom námestí a nemusel trpieť strýkove hrubosti. Mohol posledné dni pred odchodom stráviť s ľuďmi, na ktorých mu záleží a ktorí preňho znamenajú všetko. No on musel tvrdnú tu a hrať sa domáceho škriatka.

 

To, že na Privátnej ceste trávil o týždeň viac, ako bolo pôvodne dohodnuté si musel Harry tvrdo odpracovať. Nehodlali ho tam nechať len tak. To znamenalo more povinností, ktoré začínali vo chvíli, keď nebo osvetlili prvé sveteľné lúče a končili, keď nebolo vidieť na krok.

 

To a nedostatok jedla, na ktoré bol Harry zvyknutý z rokfortských každodenných hostín, sa nepriaznivo podpísali na jeho vzhľade. Už tak drobné telo sotva pokryté nejakým svalstvom, čo si stihol vypracovať počas náročných metlobalových tréningov, sa z neho nenávratne strácalo. Kosti mal pokryté len kožou, čo vzbudzovalo pocit, že Harry nie je nič iné, len hromádka kostí, ktoré sú potiahnuté kožou. No Harry sa nesťažoval. Nikdy nebol zvyknutý na pravidelný stravovací režim u Dursleyovcov. Aspoňže mu dávali dostatok vody, lebo inak by ich pracovné nároky sotva vydržal.

 

Niekto by povedal, že množstvo práce, ktoré mu kládli na plecia, bolo priveľa. No Harry im bol za ňu vďačný. Mal ich celý deň mimo dosah, nemusel s nimi tráviť celý deň a hlavne mu práca bránila stále myslieť na svoju nemilú povinnosť.

 

Cez deň áno, no keď nastala noc a on sa uložil do svojej „pohodlnej“ postele, nič mu nebránilo, aby sa jeho mysle zamestnala nepríjemnými aspektmi jeho života. Nočné mori, ktoré ho trápili pred júnovými udalosťami, sa ešte prehĺbili. Čo nepridávalo na jeho zovňajšku. Nadmiera práce a nepravidelný prísun jedla zapríčinili, že jeho zovňajšok vyzerá zúbožene a nočné ponocovanie jeho biedny výzor ešte zvýrazňoval.

 

No bolo mu to jedno. Tu nebol nikto, koho by to trápilo. S Remusom a pánom Weaslym boli dohodnutí, že sa v deň jeho sedemnástich narodenín presunie na ústredie, odkiaľ pôjdu do Brlohu. Strávi tam pár dní. Len potrebnú dobu, aby sa pripravili na Billovu svadbu. Plánoval hneď potom odísť. A Ron a Hermiona chceli ísť s ním. No to nechcel dovoliť. Chcel odísť skorej, ako si toho stihnú všimnúť.

 

Pre Hermionu bolo vzdelanie veľmi dôležité. Nechcel, aby odišla z Rokfortu. A Ron? Mal rodinu, ktorá by sa oňho veľmi bála. Nechcel im spôsobovať bolesť. Harryho cesta bude plná nebezpečenstiev a mohlo sa stať, že pri hľadaní príde o život. Nechcel ich ohrozovať viac, ako bolo nutné.

 

Vedel však, že oni dvaja to nepochopia, preto chcel zmiznúť. Sám.

 

Čas strávený u Dursleyovcov mu umožnil trocha si premyslieť, čo podnikne po návšteve Brlohu. Celá vec s horcruxami bola nebezpečná a on chcel byť pripravený. Preto spriadal plány, čo má ako urobiť.

 

                                                         ***

 

Bola skoro polovica prázdni. O týždeň mal mať narodeniny. Bude plnoletý. Nebude musieť zostávať u príbuzných a konečne bude môcť uskutočniť všetko to, čo si trak precízne už nejaký čas plánuje.

 

Z jeho myšlienok ho vyrušil hluk prichádzajúci z ulice. Bola skoro polnoc, vonku nikto nebol, tak kto mohol vydávať tie zvuky? Harry sa nadvihol na rukách a zbystril sluch. Nebol to obvyklý hluk na muklovskej ulici. Bolo to šušťanie krídiel (nie, že by u muklov nelietali vtáky, no bola noc). Ale nebola to sova, bolo to niečo väčšie. Harry sa postavil z postele, na ktorej doteraz ležal a prešiel k oknu, aby zistil zdroj toho šušťania.

 

Otvoril okno a vyklonil sa. V tme nebolo toho veľa čo vidieť, no ten tvor sa približoval. Keď už bol dostatočne blízko, aby ho Harry mohol identifikovať, spoznal v ňom toho, koho si myslel, že už nikdy neuvidí. Bol to Fénix. Dumbledorov Félix.

 

Harry ho videl naposledy v ten deň. Deň, keď Dumbledor zomrel.

 

Nie, nezomrel.

 

Bol zabitý.

 

Félix priletel k otvorenému oknu a keď mu Harry uhol, vletel k nemu dnu. Pristál na posteli a čakal, kedy príde dostatočne blízko, aby mu mohol predať predmet, kvôli ktorému k nemu priletel. Nastrčil svoju pravú nohu a keď mu z nej Harry zložil obálku, znova rozprestrel krídla a odletel do noci. Znova odletel. Tento raz navždy.

 

Harry zostal trocha zarazene sedieť na posteli, list, ktorý mu ležal v ruke si nevšímal. Zase mal pred očami  tú noc.

 

Dočerta, zanadával v duchu. Nechcel teraz na to myslieť. Aspoň jeden deň. To, že si stále dokola premietal tú noc, na nej nič nezmení. Nevráti to späť, nijako Dumbledorovi nenavráti život.

 

Obrátil teda pozornosť späť na list. Písmo na ňom spoznal ihneď. Stretával sa s ním počas celého minulého roka, kedy mu jeho autor dával vedieť čas a miesto stretnutia ich súkromných hodín.

 

Ten list bol od Dumbledora.

 

Netrpezlivo roztrhal obálku, vytiahol niekoľko hárkov pergamenu a pozorne sa doňho začítal.

 

 

Drahý Harry,

 

možno sa čuduješ, ako je možné, že Ti píšem. Som mŕtvy.

Áno Harry, je to pravda, tento list na tom nič nemení.

Teraz sa asi pýtaš, ako to, že viem, že zomriem. Viem to. To, že sa to stane. Je to dopredu dané a ja o tom viem. Vlastne som to sám spôsobil.

 

Ja som tým, kto to nariadil. Je to pravda. Je veľa vecí, ktoré som Ti za môj život nestihol povedať a toto je jedna z nich. Rád by som Ti napísal, že na to nebol len dostatok času, no nebola by to pravda. Urobil som tak náročky. Vedel som, že by si sa mi v tom pokúsil zabrániť, no bolo to nutné. Moja smrť bola nutná.

 

Predpokladám, že asi obviňuješ profesora Snapea z mojej smrti. No mýliš sa. Bol to síce on, kto vyslovil slová smrtiacej kliatby, no bolo to moje želanie. Bolo to želanie zomierajúceho muža. Toto je prvá vec, čo som za svojho života nestihol.

 

Harry, pýtal si sa ma, čo sa stalo tú noc, čo som si poranil svoju ruku. Povedal som Ti vtedy, že ešte nie je čas, aby si sa to dozvedel. Teraz nastal ten čas. Veľmi ma mrzí, že je to až po mojej smrti a Ty sa to dozvedáš z dopisu a nie priamo z mojich úst, no vedz, že takto to bolo najlepšie.

 

Tú noc som našiel jeden z horcruxov, to už vieš. Ten prsteň. Bol som blázon, márne som si myslel, že ho môžem zachrániť, no bolo neskoro. Neuvedomoval som si, alebo lepšie povedané, nechcel som si uvedomovať, že predmet, ktorý sa raz stal horcruxom, už nikdy viac nebude obyčajným predmetom. Bol plný čiernej mágie, no ja som bol naivný. Tak veľmi som túžil, aby sa dal zachrániť a neuvedomoval som si riziká. Marvolov prsteň. Podľahol som túžbe vlastniť ho a zaplatil som za to vysokú daň.

 

Na tomto prsteni spočívala kliatba, ktorá každému, kto sa pokúsi vlastniť ho, spôsobí neuveriteľné muky. V momente, keď som vyslovil zaklínadlá na zrušenie horcruxu, keď som sa pokúsil vypustiť Voldemortovu dušu von, prešla mojou pravou rukou a zanechala na nej následky.

 

Harry, v tej chvíli, ako mi prešla Voldemortova duša rukou, zároveň ako by mi ňou prešiel jed. Nevedeli sme, čo to bol za jed a bohužiaľ, nedalo sa to nijako zistiť. Nebolo nám jasné, ako presne funguje, no zjavné bolo, že spôsobuje smrť. Vtedy mi veľmi pomohol profesor Snape.

 

Izoloval ten jed len v malej časti tela a tak  spomalil jeho pôsobenie. Nezomrel som za mesiac, čo bol jeho predpoklad na začiatku, ale dal mi niekoľko ďalších mesiacov, aby som Ťa mohol pripraviť postaviť sa pred Voldemorta, ako rovnocenný súper. No nezastavil účinky jedu na stálo. Dávalo mi to len pár mesiacov naviac. V konečných štádiách mala prísť pomalá a bolestivá smrť, čo ani jeden z nás nechcel. Ver mi, že to bolo jediné možné riešenie...

 

Profesor Snape sa ma nikdy nepokúšal zabiť a musím povedať, že bol dosť proti, keď som mu to v jeden večer nariadil. Bol povedzme dosť vytočený, no nakoniec súhlasil. Viem Harry, že Ťa teraz napadá, že to mohol len predstierať. Nie, Severus je čestný človek, o čom sa ešte určite stihneš presvedčiť. Je to dobrý priateľ.

 

Teraz však k tomu, prečo som sa rozhodol urobiť z neho pre všetkých vraha.

 

Určite vieš, že mladý pán Malfoy prišiel tento rok do školy s tým, že má tajnú úlohu od Lorda Voldemorta. Vedel som o tom. Je len veľmi málo vecí, čo mi na hrade uniknú. Bola to moja práca.

 

Vedeli sme, ja a Severus, že Draco má za úlohu zabiť ma. Bola to podmienka jeho vstupu medzi smrťožrútov. No považujem za povinnosť spomenúť, že ON sa nikdy smrťožrútom stať nechcel, no vplyv jeho otca mu zabraňoval v akýchkoľvek protestoch. On a aj Voldemort sa mu vyhrožovali, že ak nesplní úlohu, jeho matka zomri. Možno si hovoríš, že to nie je možné, no bohužiaľ je to Harry tak.

 

Draco, nech má akokoľvek zlú povahu, svoju matku miluje a je ochotný pre ňu urobiť čokoľvek. To však Lucius vedel a chcel využiť všetky  možné aj nemožné spôsoby, ako zabezpečiť Dracov vstup do radov smrťožrútov.

 

Nemusím hovoriť, že najskôr Draco protestoval, no podľahol. Všetky tvoje podozrenia, ktoré ste mali Ty, pán Weasley a slečna Grangerová, boli opodstatnené. Pán Malfoy niečo chystal, chcel ma zabiť.

 

Spomínam si, že okrem toho ste upodozrievali profesora Snapea, že sa mu v tom pokúša pomáhať. V tomto ste sa mýlili. Všetko, čo Severus podnikal v tejto záležitosti, bolo na moju žiadosť. Nebudem Ti to v liste všetko vysvetľovať. Vedz len, že profesor Snape ma nezradil a nikdy nezradí. Všetko bola pretvárka.

 

Draco bol druhým dôvodom, prečo som nariadil Severusovi urobiť to, čo urobil. Vedeli sme, že pán Malfoy nebude schopný urobiť to, čo mu Voldemort a jeho otec nakázali. To by znamenalo smrť preňho aj pre Narcissu.

 

Posledný dôvod je to, že Severus sa musel Dracovej matke zaviazať neporušiteľnou prísahou, že uchráni jej syna pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. To znamenalo aj pred Lordom Voldemortom. Nemohol to odmietnu, Harry. Lucius by zistil, že nie je lojálny a to by bol Severusov koniec. A ako vieš, my sme ho potrebovali.

 

Napriek tomu sa Voldemort dozvedel, že je v jeho radoch zradca. Nevedel, kto to je, no bolo len otázkou času, kedy to zistí. Chceli sme (ja, Severus s tým od začiatku nesúhlasil), aby moja smrť posilnila jeho postavenie u Voldemorta. Nikdy by nemohol veriť tomu, že je zradca, keby ma zabil.

 

Harry, viem, že tieto informácie obracajú tvoj pohľad na posledné udalosti. Píšem Ti tento list, aby si sa mohol pripraviť. Ja tu už nebudem, aby som Ti pomáhal, no existuje jeden človek, ktorý Ti pomôcť môže. Viem, že s tým nebudeš súhlasiť, no ber to ako moje posledné želanie. Pôjdeš za Severusom. Asi Ťa nebude čakať, no musíš tak urobiť. Musíš mu porozprávať o horcruxoch. Nevie o nich. Nikdy nevedel, kam sa z hradu vytrácam a ja som mu to nechcel prezradiť. Nie, že by som mu neveril, no chcel by ísť so mnou a ja som nemohol dopustiť, aby so mnou riskoval.

 

Teraz je tvojou úlohou porozprávať mu, o čo sme sa celý rok pokúšali. Severus bude vedieť, ako Ti pomôcť pri hľadaní a zničení týchto predmetov.

 

V obálke nájdeš okrem listu ďalšie dve veci. Ďalšiu obálku, ktorú tam nájdeš daj prosím Ťa Severusovi, a galeón. Je to prenášadlo, ktoré Ťa zanesie k jeho domu. Zriadil som ho, aby sa mal kam skryť po mojej smrti. Je chránený Fideliovým kúzlom, tak by sa tam nemal nikto dostať. Len ja a on môžeme prezradiť, kde sa nachádza. Na spodku listu nájdeš adresu.

 

A Harry, viem si predstaviť, že po mojej smrti si chcel odísť zo školy a ísť hľadať horcruxy. Nerob tak. Vráť sa do Rokfortu. Spolu so Severusom budete mať dostatok príležitostí, aby ste ich našli, no musíš sa vrátiť do školy. Sľúb mi to. Musíš. Všetko je zariadené tak, aby ste ty a Severus mali otvorenú cestu. Teraz Ti nepoviem ako, dozvieš sa to.

 

Tento list Ti má Félix priniesť týždeň pred tvojimi narodeninami, aby si sa mohol rozhodnúť, čo urobíš.

 

V deň tvojich sedemnástich narodenín sa zruší magická ochrana Tvojho príbytku. V ten deň tam už nesmieš byť. Musíš od tety a strýka odísť už deň pred narodeninami, no nechoď na ústredie. Choď za Severusom a porozprávaj mu všetko, čo potrebuje vedieť, aby Ťa mohol viesť. Harry, urob to pre mňa. Zabudni na vašu školskú nenávisť, hoď ju za hlavu a ako dospelý čeľ svojmu osudu po jeho boku.

 

Sú tu isté záležitosti, ktoré ani jeden z vás netuší. Dozviete sa ich v pravý čas, teraz je ešte skoro, aspoň pre Teba, no vedz, že to nebude nič nepríjemné. Možno šokujúce, no nič nepríjemné.

 

Toto je asi všetko, čo som Ti chcel povedať. Nezabudni na nič. Je to dôležité.

 

Harry, nikdy som Ti to nepovedal, no mám Ťa rád a ľutujem, že si to práve Ty, kto musí prechádzať týmito spletitými cestičkami za šťastím. Ľutujem, že so Ti to všetko nepovedal ešte, keď som bo nažive. Ľutujem to môj milý chlapče.

 

Veľa šťastia...

 

S úprimným pozdravom,

                                                                     Albus Dumbledor

 

 

Harry nemo pozeral na list, ktorý mu teraz ležal v ruke. To nemôže byť pravda. Ako mohol?

 

Po tvári mu stekala jediná slza. Slza smútku. Dumbledor vedel, že zomrie a nič mu nepovedal. On si to naplánoval! Nepomyslel na to, čo si budú všetci myslieť. A teraz, keď bol mŕtvy chcel, aby išiel za vrahom.... Nie, on nebol vrah. Zabil Dumbledora, no nechcel to. Alebo áno?

 

To sa nedozvie dokiaľ sa s ním neporozpráva. Musí tam ísť.

Poslední komentáře
18.03.2008 14:49:10: teda ailam to je naprosto ssssuper kapitola Sevík je nám nevinný to víme všichni (alespoň doufám) no...
11.03.2008 23:20:42: velmi pekne. len dufam (ako vzdy) ze neupadnes do stereotypneho scenara a ako v pripade novej zmeny ...
10.03.2008 17:44:02: krásné těším se na pokračkosmiley${1}
09.03.2008 21:17:04: Zajímavě se rozvíjející povídka.Jsem zvědavá jaký vztah k sobě ti dva budou mít po těch letech nenáv...