HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a čo ak?

2. kapitola

Boli to tri dni, čo mu prišiel list od Dumbledora a on sa ešte stále nerozhodol, či má alebo nemá ísť za Snapeom. V ten deň, čo si list prečítal, sa síce rozhodol, že tam pôjde, no ako tak ležal tú noc v posteli, mal dosť času nad tým premýšľať. A čím viac nad tým rozmýšľal, tým viac pochyboval.

 

Chcel ho zabiť. Ešte pred týždňom by bol urobil čokoľvek pre to, aby sa mu dostal jeho minulý profesor Elixírov pod ruky. Potom by ho zabil. No ako to mohol urobiť teraz? Dumbledor mu nedal inú možnosť. Musel ísť za Snapeom a porozprávať sa s ním.

 

Ale čo ak sa on s ním nebude chcieť rozprávať? Nečakal ho, tak to aspoň písal riaditeľ. Určite má svoj úkryt zabezpečený mnohými kúzlami. Možno bude mŕtvy skôr, ako sa dostane dnu, aby ho mohol zabiť Snape. A ak by aj náhodou mal dobrú náladu a výnimočne by sa ho nechcel zbaviť, môže byť uňho na návšteve zopár kamošov od Voldemorta a tí ho určite radi privítajú s otvorenou náručou.

 

Má to všetko riskovať?  Len kvôli tomu, že mu prišiel nejaký list zo záhrobia? Aj keď mu písal Dumbledor?

 

Áno....

 

Tri dni mu trvalo rozhodnúť sa, či tam má ísť. Teraz mu zostávali ďalšie tri, aby si premyslel, čo presne urobí. Dumbledor mu poslal okrem listu aj galeón, ktorý bol prenášadlom. Ten ho mal preniesť  až k Snapeovmu úkrytu.

 

To, ako sa tam dostane zaňho riaditeľ vymyslel, no čo potom? To tam má len tak vtrhnúť a s veľkým gestom sa má hodiť Snapeovi okolo krku a ospravedlniť sa mu za tom, že si myslel, že je vrah? To by teda bola komédia. Celkom presne si vedel predstaviť Snapeov výraz. HA!

 

Tak to nie.... Ale ako? Má mu zaklopať na dvere a opýtať sa, či si s ním dá čaj?

 

Harry bol zúfalý?

 

Pre Merlina! Ako to urobiť?

 

............................................

 

 

„Ty jeden nevďačný fagan! Okamžite poď sem!“ začul nahnevaný hlas z kuchyne.

 

Harry si povzdychol. Nemôže mať aspoň jeden deň pokoj? Musia ho Dursleyovci terorizovať aj tento deň?

 

Zajtra mal narodeniny. To znamenalo jediné.

 

Dnes odchádza.

 

Harry si to naplánoval na večer. Bol stred týždňa, zajtra musel ísť strýko Vernon do práce, tak chodil spať celkom skoro. Teta Petunia, ako vzorná ženička, si chodila ľahnúť s ním. O Dudleyho sa nestaral. Večierku mal o jednej ráno, to znamenalo, že keď odíde, on bude niekde vonku terorizovať slušných ľudí. A ak aj nie, bude zatvorený v izbe hrať na počítači tie svoje hry.

 

Hneď ako sa jeho poručníci vytratia do spálne, zoberie si svoje veci, nie že by ich bolo až toľko, a poberie sa kadeľahšie.

 

„Áno, strýko Vernon?“ spýtal sa, keď vošiel o pár sekúnd do kuchyne.

 

Včera v noci si balil veci a písal listy pre priateľov, bol dosť dlho hore, tak dnes ráno zaspal. Zobudil ho až nahnevaný hlas strýka. Teraz len dúfal, že....

 

„Ty jeden nepodarený chlapčisko! Čo si o sebe myslíš? To si máme robiť raňajky sami?“ vrešťal po ňom, až mu sliny lietali z úst.

 

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa Harry. „Zaspal som.“

 

„Ja ti dám také zaspal!“ zavrčal strýko. „Okamžite nech sú raňajky na stole, inak si ma nepraj!“

 

Harry len sklonil hlavu a pobral sa k chladničke, aby si vybral všetko, čo potreboval. Narýchlo pripravil vajíčka a opražil slaninu pre štyroch ľudí. Všetko položil na stôl a už sa chystal sadnúť si na svoje zvyčajné miesto, keď mu v tom strýko vytrhol tanier spred neho a celú jeho porciu, ktorá bola výrazne menšia ako porcie ostatných, presunul na tanier svojho syna. Harry nepovedal ani slovo. Čakal, čo povie strýko.

 

Ten po ňom hodil povýšeným pohľadom. „Snáď si nemyslíš, že po tom, čo som ťa musel zavolať, aby si nám pripravil raňajky, si ty nejaké zaslúžiš! Na stole v obývačke máš zoznam povinností. Všetko bude do obeda hotové! Potom si príď pre ďalšie, Petunia ti zatiaľ pripraví nový zoznam.“ A už mu nevenoval ani jeden jediný pohľad.

 

Harry teda porazenecky zvesil ramená a šiel si po papier s jeho úlohami. Predtým, ako sa chystal začať s prvou položkou, čo bolo pokosenie trávnika, šiel späť do izby. Dobre zatvoril dvere a poodchýlil uvoľnenú dosku pod ktorou schovával všetky svoje drahocennosti. Okrem toho tu mal aj zásobu jedla, ktoré bolo začarované kúzlom, čo našiel s Hermionou v knižnici mesiac pred odchodom z Rokfortu. Fungovalo tak, že všetko jedlo, čo ním začaroval, zostalo čerstvé niekoľko týždňov. Harry sa hneď ten deň, čo ho našiel, rozhodol, nakúpiť si v Rokvile čo najviac jedla a zabezpečiť ho týmto kúzlom. Vďaka svojej predvídavosti teraz netrpel hladom.

 

Rýchlo teda do seba nahádzal niekoľko tekvicových pirôžkov, posledné, čo našiel v krabici z jedlom, a vrátil sa späť na prízemie.

 

Keď zostúpil z posledného schodu, mohol ešte zaznamenať dvere zatvárajúce sa za mohutnou strýkovou postavou a zvuk štartovania auta pred domom. Ešte raz mrkol na zoznam jeho dnešných povinností a pobral sa za nimi.

 

Posekaný trávnik mal za chvíľu, vďaka praxi. Počas letných horúčav ho musel sekať každý druhý týždeň, aby mal stále tú správnu dĺžku. Dursleyovci si predsa nemohli dovoliť, aby ich perfektná záhrada a predný dvor zostal nadivoko.

 

Harry mal túto prácu celkom rád. Okrem tohto, pletia záhrady a umývania áut ( čo ho čakalo o chvíľu), sa von takmer nedostal. Na zadnom dvore bol síce dosť často, no tam slnku bránili stromy a tak tam bol skoro stále tieň.

 

Mal rád slnko. Ako rád by si len tak ľahol na deku a len tak by tam ležal, čítal knihu, alebo sa aj hádam učil a pri tom by nechal príjemne teplé slnečné lúče, aby mu prechádzali po príliš chudom tele.

 

No to si on nemohol dovoliť. Nemohol dokonca ani nosiť krátke nohavice či tričko s krátkym rukávom. Podľa jeho strýka tu nikto nebol zvedavý na jeho nenormálne telo. Musel teda chodiť aj v tých najhorších horúčavách v teplých teplákach, ktoré boli aspoň o štyri čísla väčšie, ako on potreboval a vo vyťahanej mikine, ktorá na ňom visela ako kus handry prehodený cez tyč opretú o stenu.

 

Síce mu bolo príliš horúco, užíval si čerstvý vzduch. Bol iný ako na školských pozemkoch.

 

Harry trávil celé dni prácou, či už dnu alebo vonku, no snažil sa nemyslieť na to, čo robí. Všetko už mal tak naučené, že k tomu pristupoval mechanicky. Ruky niečo robili, no akoby sa to do mozgu ani nedostalo. V duchu myslel úplne na niečo iné....

 

Teraz mu hlavou lietali obrazy na svojich priateľov. Na miesta, kde počas krásnych slnečných dní sedávali, hrali Rachotiacu sedmu, alebo čarodejnícky šach a celú dobu sa len smiali. Áno, teraz myslel aj na tie šťastnejšie chvíle na Rokforte. Po tom, ako mu od Dumbledora prišiel list mohol myslieť aj na niečo iné, ako je Biela hrobka, kde je už skoro dva mesiace uložené telo posledného Rokfortského riaditeľa. Už to toľko nebolelo. V noci mohol kľudnejšie spávať, už ho nebudili nočné mori, už nemal pred očami Dumbledorove ochabnuté telo padajúce z jednej Rokfortských veží. Konečne sa v noci aj trocha vyspal.....

 

To najmä ocenili teta so strýkom. Nemohli už vydržať celé noci počúvať ho ako kričí zo sna. Nevedeli pochopiť (kto vie, možno chápali), že nie je také ľahké potlačiť nepríjemné sny. Namiesto, aby mu nejako pomohli, mu vyhrožovali, že keď ich bude budiť, zostane celý ďalší deň bez jedla. Nebolo potom divu, že mu jedlo, čo malo vydržať na dobu celých prázdnin, vydržalo len prvých pár týždňov. Vždy, keď nedočkavo čiahol do krabice, ktorá sa každým dňom nebezpečne vyprázdňovala, v duchu ďakoval Merlinovi, že to kúzlo našiel.

 

Nechápal však, ako si teta so strýkom mohli myslieť, že bez jedla prežije. Keď si to ak rátal, do minulého týždňa, čo mu prestali tie divoké sny, mu dovolili zjesť asi toľko, čo Dudley skonzumoval len na jedny raňajky. Harry nevedel, či sú taký hlúpi, či nechápaví, alebo si mysllia, že čarodejníci, podľa nich nenormálny ľudia, nemusia jesť, no keby to záležalo len od nich, bol by teraz už mŕtvy.

 

Teraz, keď umýval druhé auto Dursleyovcov, čo používali najmä na nákupy, rozmýšľal, ako zareagujú jeho priatelia, keď sa nevráti, teda nie hneď, na Grimmauldovo námestie. Nie, že by chcel zostať u Snapea. Pôvodne mal v pláne len mu rýchlo porozprávať o horcruxoch, tak ako ho požiadal v liste Dumbledor, a potom sa dostať do Godrikovho dolu. Chcel navštíviť miesto, na ktorom strávil s rodičmi tak málo času. Vedel, že v tom momente, čo sa objaví na ústredí, bude len veľmi ťažké zbaviť sa všetkých strážcov, čo naňho budú dávať pozor.

 

Ron aj Hermiona boli ešte stále oboznámení s pôvodným plánom. Rátali teda s tým, že sa na Rokfort nevrátia. Keď sa o tom rozprávali po ceste z Rokfortu vo vlaku, ani jeden z nich nebol tou myšlienkou nadšený, no obaja jeho verní priatelia si zobrali do hlavy, že s ním pôjdu, nech už to bude kamkoľvek. Ani za nič si to nechceli nechať vyhovoriť. Harryho to trápilo. Nechcel o svojich priateľov prísť, vedel, že jeho cesta bude ťažká, že bude potrebovať pomoc, no zároveň si uvedomoval, že všetko, čo odo dňa svojho odchodu od Dursleyovcov a z Grimmauldovho námestia podnikne, bude veľmi nebezpečné. Preňho aj pre jeho priateľov. Nechcel ich vystavovať zbytočnému nebezpečiu.

 

Oni však boli neodbytní.

 

...............................................

 

Harry rýchlo dokončil svoje povinnosti. Tie ranné aj poobedné. Nebolo toho veľa. Bol v celku dosť prekvapený, že mu teta, namiesto sľubovanému dlhému zoznamu na popoludnie, kázala len vyčistiť všetky odpady v dome a natrieť vchodovú bránku, čo spájala predný so zadným dvorom.

 

Netrvalo mu to dlho, za čo bol Harry vďačný, lebo pred odchodom si chcel ešte odpočinúť. Nevedel, za aký dlhý čas sa dostane do postele. Nemal ani šajnu, ako dlho mu bude trvať presvedčiť Snapea, aby mu aspoň chvíľu venoval svoju pozornosť. Je celkom možné, že hneď, ako ho zbadá stáť na prahu svojich dverí, mu dá celkom presne najavo, čo si o jeho návšteve myslí. Možno sa ani nedostane ďalej.... Bolo tu veľmi veľa možno a tak sa Harry nechcel takto skoro znepokojovať. Na to bude ešte dostatok času.

 

Všetky veci mal už pobalené a prichystané pri čele postele. Harry si so sebou nechcel brať celý kufor, len malý vak, do ktorého si zbalil len tie najdôležitejšie veci. Pár kúskov náhradného oblečenia, teplú prikrývku, neviditeľný plášť a mešec s peniazmi, čo si nechal vybrať z trezoru cez soviu poštu ( mal v ňom aj čarodejnícke mince, no aj zopár bankoviek, čo platili v muklovskom svete- pre istotu). Okrem toho si zobral jeden so svojich cestovných plášťov a list od Dumbledora si vložil bezpečne do vrecka.

 

Všetky ostatné veci si uložil do kufra, ktorý plánoval nechať vo svojej izbe, odkiaľ mu ho neskôr vezme Remus. Boli dohodnutí, že presne o pol noci sa premietni priamo do jeho izby, odkiaľ ho dopraví na ústredie. Harry mu nepovedal, že sa okolnosti zmenili, preto mu len napísal krátky odkaz, ktorý vložil na vankúš na posteli s vysvetlením. Nepísal mu samozrejme všetko, čo sa chystal urobiť. Len niečo také, že musí vybaviť niečo veľmi dôležité a on nech zoberie jeho veci na ústredie. Pripísal rýchle post scriptum, aby sa oňho nebál, že sa vráti hneď, ako to bude možné.

 

 Večer pred odchodom, si asi na dve hodinky ľahol. Bol tomu naozaj rád. Teta bola na návšteve u priateľky, mala sa vrátiť až neskôr večer, čo mal prísť jej manžel z golfu, kam šiel s kolegami hneď po práci. Dudleyho Harry celý deň nevidel, čo mu na jeho dobrej nálade len pridalo.

 

S tým, ako sa deň chýlil ku koncu sa však jeho dobrá nálada vytrácala. Už len pár hodín a znova trestne vraha Rokfortského riaditeľa. Nie vraha, opravil sa. Snape nebol vrah. Aspoň teda nezavraždil Dumbledora.

 

Keď odbilo na hodinách deväť hodín, Harry zošiel do obývačky, kde sedeli jeho teta so strýkom a pili svoju večernú šálku čaju.

 

Harry vošiel, no ani jeden z nich mu nevenoval pozornosť. Musel si odkašľať, aby na seba upozornil. Strýko bol celý večer dosť vytočený, lebo sa mu ten deň v golfe príliš nedarilo a tak nebolo príliš múdre ešte zvyšovať jeho hnev. Na jeho nahnevaný pohľad, ktorý mu jasne dával najavo, že keď nemá niečo dôležité, nech si ho nepraje, mu Harry radšej rýchlo povedal.

 

„Prišiel som sa rozlúčiť,“ Harry mu pevne hľadel do očí. Očakával nejakú nadšenú reakciu na to, že konečne po viac ako pätnástich rokoch konečne opúšťa ich životy, no oni naňho len nechápavo hľadeli.

 

 „Čo si to povedal, ty chlapčisko jedno?“ zavrčal strýko.

 

Harry sa trocha otriasol, no rovnako pevným hlasom mu zopakoval. „Odchádza. Prišiel som sa rozlúčiť.“

 

„O čom to dopekla hovoríš?“

 

„Zajtra mám sedemnásť,“ informoval ich. „To, prečo som tu celé tie roky bol, je už neplatné. Už tu viac nemôžem zostať.“

 

„Kam chceš ísť?“ chcela vedieť teta. Keď sa jej Harry lepšie prizrel, všimol si, že jej starosť bola napriek všetkému len hraná. Ona aj strýko boli veľmi radi, že sa ho zbavia. Asi len nečakali, že to bude tento večer. Zabudli, že má zajtra narodeniny. Nie, že by si niekedy spomenuli alebo mu nebodaj niečo dali, len jednoducho očakával, že deň jeho sedemnástych narodenín budú s nadšením očakávať a náležite ho oslávia, ako deň, kedy sa definitívne zbavili Harryho Pottera.

 

Harry mykol plecom. „Niečo si musím zariadiť a potom sa uvidí.“ Keď mu na to nič nepovedali, povzdychol si a povedal. „Tak teda zbohom. Zrejme sa už neuvidíme.“ Potom sa zarazil a dokončil. „Ďakujem za všetko.“

 

S týmito slovami sa otočil a vyšiel z izby. To bolo naposledy, čo ich videl.

 

Aspoň si to vtedy myslel.

 

Vyšiel z predných dverí a kráčal po cestičke vedúcej na cestu. ešte raz sa otočil, aby si prezrel dom, kde strávil takmer šestnásť, nemohol povedať šťastných, rokov svojho života. Keď bol dosť ďaleko na konci ulice, na mieste, kde nefungovalo pouličné osvetlenie a kde ho nikto nemohol vidieť, siahol do vrecka na plášti po mincu, ktorá ho mala preniesť vpred, smerom za novým dobrodružstvom.

 

Dotkol sa jej a v tom momente pocítil známe myknutie pod pásom a on sa vo víri farieb začal vznášať preč z Privátnej cesty.

 

................................................

 

Po tvrdom dopade, na čo si už tých párkrát cestovania týmto čarodejníckym prostriedkom mohol zvyknúť, sa ocitol sa opustenom mieste blízko tmavého lesa.

 

Harry sa rýchlo vyštveral na nohy, lebo nevedel, čo môže čakať. Z vrecka si vybral prútik, aj keď mu bolo jasné, že ešte niekoľko hodín nemôže čarovať. No, istota je istota.

 

Porozhliadol sa dookola zistil, že všade okolo neho nie je nič iné, len pustina. Nemohol tu len tak stáť a čakať, že odniekiaľ sa niekto vynorí a pustí ho dnu. Musel ten dom nájsť. Sústredil sa teda na adresu, ktorú našiel na spodku Dumbledorovho listu. Adresa! Mohlo mať toto ľuďmi zabudnuté miesto aj adresu? Nič to! Musel veriť, že to, čo mu riaditeľ napísal je pravda. Možno o tom chvíľu pochyboval, no v momente, ako si v mysli prehral celú údajnú adresu tohoto miesta sa mu pred očami začali objavovať obrysy domu.

 

Harry len hľadel na miesto, kde predtým nebolo vôbec nič. Dom, dočasný úkryt Majstra Elixírov, nebol príliš veľký. Odhadoval to tak na tri či štyri izby, no za tých šesť rokov v čarodejníckom svete sa naučil, že nemá všetko súdiť len podľa vonkajšieho vzhľadu. Ešte stále si pamätal na stan, ktorý si požičal Ronov otec na Majstrovstvá sveta v metlobale. Stan, ktorý napohľad nebol pre viac, ako dvoch ľudí, bol vo skutočnosti väčší ako niekoľko domov dokopy.....

 

Harry si zhlboka povzdychol. Ešte jeden nádych a výdych a s ťažkým srdcom vykročil smerom k dverám.

 

Zaklopal. A čakal.

 

Po chvíli, ktorá sa mu zadala ako večnosť, sa konečne otvorili dvere a on sa ocitol zoči-voči prekvapenému mužovi v čiernom s mastnými čiernymi vlasmi zakrývajúcimi mu bledú tvár s extrémne veľkým nosom. (Sorry, nemohla som si pomôcť)

 

„Potter!“ zasyčal.

 

Keby sa nenachádzali v takej vážnej situácii, Harry by sa smial, až by sa chytal za brucho. Málokomu sa podarilo takto prekvapiť obávaného profesora elixírov. „Profesor!“ vrátil mu to. „Nemohli by sme ísť dnu? Je nebezpečné takto postávať medzi dverami v dnešnej dobe,“ poznamenal, keď sa zdalo, že sa ho Snape nechystá pozvať dnu.

 

To ako keby profesora prebudilo. Jeho prekvapený výraz sa ako mávnutím prútika zmenil na nahnevaný. „Čo tu dopekla robíte?“

 

„Profesor, vážne si myslím....“ Chcel zopakovať Harry, no  v tom si Snape uvedomil, že má zrejme pravdu, uhol mu a pustil ho dnu.

 

Harry bez rozmýšľania vošiel a čakal, kým z nimi profesor nezatvorí dvere. Už na prvý pohľad si Harry uvedomil, že jeho predpoklad o veľkosti tohto domu je zaručene mylný. Vstupná hala bola väčšia, ako v skutočnosti vyzeral celý dom. Narýchlo sa snažil  urobiť si predstavu o zvyšku domu, no nemal na to dostatok času. Snape, zjavne už dostatočne spamätaný z počiatočného prekvapenia, naňho gánil.

 

„Poďte so mnou.“

 

Harry sa ho na nič nepýtal, nemohol vedieť, v akom duševnom rozpoložení sa Snape momentálne nachádzal. Musel mať na pamäti, že nikto z jeho známych nevie, kde teraz je a ak by sa niečo stalo, bolo veľmi nepravdepodobné, že by niekto niekedy v budúcnosti objavil jeho telo. V tichosti ho teda nasledoval.

 

Prišli do akéhosi salónu neďaleko vstupnej haly. V krbe upokojujúco pukotal oheň, vedľa neho bolo umiestnené kreslo, na ktorom bola položená kniha. Zjavne si Snape predtým, čo ho vyrušil, čítal.

 

Mávnutím prútika Snape vyčaroval druhé kreslo, do ktorého mu naznačil, aby si sadol. Harry sa teda s tichým žuchnutím posadil a vyzývavo sa zahľadel na svojho bývalého profesora.

 

„Mohli by ste mi láskavo, pán Potter, vysvetliť, čo tu dopekla robíte?“ chcel vedieť Snape.

 

„Nie, že by ma to profesor nejako tešilo,“ začal rozprávať, „ale dostal som pred týždňom list.“

 

„Čo to trepete, Potter? Aký list?“ nechápal Snape.

 

„List od Dumbledora,“ povedal potichu. Bolo preňho ťažké rozprávať o ňom, obzvlášť s človekom, o ktorom si myslel, že práve on zapríčinil jeho smrť.

 

Snape po jeho slovách ešte viac zbledol, keď to teda bolo možné. Harry si uvedomil, že dnes to s ním na nejaký zmysluplný rozhovor nevyzerá. Preto siahol do vrecka pre obálku, z ktorej vybral list pre Snapea. Načiahol k nemu ruku, aby mu ho mohol predať.

 

„Pred týždňom mi prišiel môj a v ňom bol vložený tento pre vás, okrem toho prenášadlo s adresou. Mal som vám ho priniesť.“

 

Snape si ho od neho zobral a otvoril ho. Sklonil k nemu ohľad a začítal sa.

 

S každým odstavcom sa jeho výraz menil. Výraz absolútneho prekvapenia vystriedalo rozhorčenie, smútok a hnev. Harry nevedel, čo si myslieť. Len tam teda sedel a čakal, čo z toho vzíde.

 

„Čítal si ho?“ opýtal sa po chvíli, ani si neuvedomil, že prešiel od vykania k tykaniu. Harrymu to bolo jedno. Nikdy si na to nepotrpel.

 

Na Snapeovu otázku pokrútil zamietavo hlavou. Ten si povzdychol a podal Harrymu otvorený list. „Čítaj.“ Bolo mu to proti srsti, no nechcelo sa mu opakovať riaditeľove slová.

 

Harry si ho teda zobral a tiež sa doňho začítal.

 

Môj drahý Severus,

 

je po všetkom. Keď čítaš tieto riadky, splnil si svoj sľub. Viem, že to musí byť veľmi ťažké, ako pre teba, tak aj pre ostatných.

 

Veľmi ma to mrzí. Rozmýšľal som, ako to napraviť a nech som sa snažil akokoľvek, vyšla mi len jediná odpoveď.

 

Napísal som list Harrymu. To, čo v ňom bolo, ti Harry povie sám. Musel som mu povedať, aká je v skutočnosti pravda. Harry je veľmi dobrý chlapec, po svojom otcovi, no je príliš horkokrvný. Viem si živo predstaviť jeho reakciu na moju smrť a to, koho z toho v skutočnosti obviňuje.

 

Severus, ten chlapec má pred sebou ťažkú úlohu a ja od teba naposledy žiadam, aby si mu s tým pomohol. Je to veľmi dôležité. Harry ti všetko vysvetlí. Bude to zároveň moje vysvetlenie na tvoje časté otázky, kam som tak často odchádzal preč zo školy.

 

Prosím ťa, vypočuj si ho.

 

V obálke nájdeš ešte jednu fľaštičku. Vieš, čo s ňou treba robiť, no nepouži ju dovtedy, ako si budeš istý, že si pripravený na zmeny, ktoré ti obrátia život hore nohami. Neobávaj sa toho. Bude to lepšie, ako si v tejto chvíli vieš predstaviť.

 

Je mi veľmi ľúto, ako to všetko dopadlo, no pevne verím, že to bude mať zmysel.

 

Navždy tvoj priateľ,

                                                        Albus Dumbledor

 

 

Harry dočítal list a podal ho späť Snapeovi.

 

Ten držal v ruke obálku, s tou neznámou fľaštičkou. Nevybral ju, zjavne si to chcel nechať na potom, čo bude osamote.

 

Snape k Harrymu zdvihol zrak a povedal. „No tak, pán Potter, čakám. Čo také dôležité mi máte povedať?“

 

Harry sa zhlboka nadýchol a začal so svojím rozprávaním. „Viete, čo je to horcrux?“

Poslední komentáře
30.03.2008 19:10:12: strasne sa mi to pacilo. pacilo ako si nam porozpravala cely harryho den a tym nas neskutocne napina...
30.03.2008 17:27:16: Pěkná kapitolka!Jsem zvědavá, jak se to bude vyvíjet dál, ale věřím, že bude stejně skvělá, jako ta ...
30.03.2008 16:58:00: skvelá kapča
30.03.2008 16:41:03: Máš zvláštní nadání na povíkdy kdyby si mi ted dala vybrak kterou chci další kapitolu nebo která pov...