HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a čo ak?

3. kapitola

Takže tu je. upozorňujem ,že nie je opravená (dokonca som si ju po sebe ani neprečítala), tak sa osprarvedlňujem za chyby ;)

Viem, že ste nečakali, že pridám k tejto poviedke, no toto je akoby druhá časť predchádzajúcej kapitoly, tak aby som to nemala rozhádzané....

Krásne čítanie!

ailam

Boli to strašné týždne.

 

Odo dňa, čo zmizol z Rokfortských pozemkov, mal takmer neprestajne zlú náladu. (to nám je novinka, čo?)

 

Došľaka!

 

Prečo? Prečo to musel urobiť práve on? Prečo musel zabiť jediného človeka, ktorý mu veril? Roky, počas ktorých sa pokúšal, aby mu členovia Rádu dôverovali, sú fuč. Počas jednej jedinej sekundy sa zrútilo všetko, na čom pracoval.

 

Došľaka aj s Dumbledorom! Toto bol ten jeho skvelý plán? Posilniť jeho postavenie u Pána Zla a zničiť všetko, čo spolu budovali?

 

„Severus, musíš vytrvať,“ stále mu opakoval. „Všetko bude v poriadku.“

 

„Ako to môže byť v poriadku?“ rozčuľoval sa vtedy. „Načo budem posilňovať svoje postavenie, keď tu nebude nikto, komu by som mohol predávať informácie? Kto mi, dopekla, uverí?“

 

Dumbledor ho však len vždy pokojným hlasom ubezpečoval, že všetko vyrieši. „Ničoho sa neobávaj, Severus. Viem o jednom človeku, ktorý ti uverí. Verí mne a bude aj tebe. Zo začiatku to iste bude ťažké, no ubezpečujem ťa, že za tebou príde. Sľúb mi, že nech už to bude ktokoľvek, vypočuješ ho.“

 

„Albus, prečo mi jednoducho nepovieš, koho za mnou pošleš? Bude jednoduchšie, ak...“

 

„Nie, Severus, nemyslím si, že by bolo pre nás, hlavne pre teba, dobré, aby som ti prezradil, kto bude po mojej smrti spojkou medzi tebou a Rádom. Zistíš to,“ sľuboval mu. „keď na to príde ten pravý čas.“

 

Tak mu teraz nezostávalo nič iné, ako čakať. Čakal týždeň, dva a keď to boli už tri, pomaly strácal nádej.

 

Severus si povzdychol. Ako mohol veriť, že by ktokoľvek mohol byť po júnových udalostiach ochotný spojiť sa s ním?

 

Aj napriek Dumbledorovmu presvedčeniu, že sa po jeho smrti posilní Severusovo postavenie medzi smrťožrútmi, to preňho nevyzeralo až ta dobre, ako sa nazdávali. Síce bol Temný Pán po Dumbledorovej smrti v dobrej nálade, to, že sa o to nepričinil ten, komu to pred rokom nariadil, pripravovalo nie len pre Severusa a Draca, ale celkovo pre všetkých smrťožrútov krušné chvíle.

 

Ten večer, čo sa obaja vytratili z Rokfortu, im nezostávalo nič iné, ako ísť podať hlásenie Temnému Pánovi. Draco bol z toho stretnutia veľmi vystrašený a Severus sa musel priznať, že aj on. Nie kvôli sebe. Mal už dostatok skúseností s tým, ako sa správať v Temnom sídle, ako má čeliť nahnevanému, či o tešenému Pánovi. Vedel, kedy sa môže obhajovať, kedy má mlčať a kedy sa čo najrýchlejšie zdekovať. To však Draco nevedel. Podľa toho, čo mu hovorila Narcissa, Draco ešte nikdy nebol v Temnom sídel.

 

Severus dúfal, že nech sa stane čokoľvek, Draco nestratí hlavu. Mal tvrdú výchovu, počas ktorej sa musel naučiť sebaovládaniu. To znamenalo žiaden strach. Nech sa dialo čokoľvek, musel zachovať kamennú tvár. Nikto, ani Lucius by nepovedal, že je strachom bez seba. Ale Severus ho poznal dobre. Vedel, čo znamená každý výraz jeho tváre, každý pohľad a každý tón jeho hlasu. Vedel, že za jeho ľadovou maskou bola ukrytá túžba po uznaní. Túžba po tom, aby ho mal niekto rád. Áno, mal matku, ktorá ho milovala a on miloval ju, no on potreboval aj niečo iné.

 

Severus stále videl výraz jeho tváre, keď si Draco myslel, že ho nikto nevidí. Ten záblesk v očiach, kedy zbadal, ako sa k sebe správa Potter s Wesleym. Nikdy nepoznal priateľstvo. Veď, kde? Celé svoje detstvo strávil zatvorený na rodinnom sídel, kde sa učil, ako sa má správať pravý dedič Malfoyovcov. Nemal priateľov, s nikým sa nestretával. Tých pár ľudí, s ktorými bol ochotný sa rozprávať sa bavili s ním len zo strachu pred jeho otcom a jeho mocou.

 

Dracova rivalita medzi Potterom a Wesleym a tou ich humusáckou priateľkou bola len výplodom jeho žiarlivosti. Nemohol sa pozerať na to, aký úžasne pevné je ich priateľstvo. Nepoznali sa ani rok a tí dvaja boli ochotní riskovať svoje životy, aby mu pomohli. Toto bolo to, čo on v živote nezažil, ale veľmi po tom túžil. Potreboval priateľov, ktorí by boli ochotní preňho riskovať. Potreboval  niekoho, s kým by sa bezstarostne smial, aj keď sa nenachádzal v situáciách, ktoré by boli preňho ružové. Potreboval cítiť podporu a vieru, že je dobrý v tom, čo robí. Potreboval, aby mu niekto veril.

 

Roky bol vystavovaný ponižovaniu zo strany otca. Roky do neho nedostával nič iné, ako urážky za to, aký je neschopný. Samozrejme, že to Lucius nerobil na verejnosti. Nebolo vhodné, aby sa člen jednej z posledných čistokrvných čarodejníckych rodín znemožňoval na verejnosti trestaním svojho jediného syna. No o to boli jeho tresty horšie.

 

Severus si bol istý, že roky takéhoto správania museli na chlapcovi zanechať nejakú stopu. túžil mu nejako pomôcť, videl na ňom, že akákoľvek podpora z jeho strany by bola vítaná. No nemohol. Ak by sa Lucius dozvedel, že sa snaží akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do Dracovej výchovy, mohlo to preňho aj pre Draca dopadnúť veľmi zle. A tak len z diaľky pozoroval, ako sa chlapec uzatvára do seba, pre každým sa stráni a nikomu neverí. Ich perfektný vzťah, ktorý si s Dracom vypestovali počas jeho detstva, sa nenávratne vytratil a to najmä zásluhou toho, že bol jeho profesorom. Snažil sa, Merlin mu je svedkom, že sa skutočne snažil mu to uľahčiť, ako sa dalo aj napriek znevýhodňovaniu ostatných študentov. Draco toho mal dosť dovoleného. Často nad jeho správaním prižmuroval oči, čo časom viedlo k tomu, že si prestal uvedomovať, čo je správane a čerpal všetky výhody, čo sa  mu ponúkali.

 

 Draco bol jeho krstný syn a Severus bol pripravený zaňho položiť život. Patril medzi tú malú hŕstku ľudí, na ktorých mu záležalo. Draco, syn jeho priateľa, bol preňho ako syn, ktorého nemal.

 

On, Majster Elixírov, obávaný profesor a smrťožrút. Veľa ľudí, možno všetci, si o ňom mysleli, že je bez akýchkoľvek citov. Že nevie, čo je to lásky. No šeredne sa mýlili. To, čo cítil k tomuto chlapcovi, bola láska. Otcovská lásky.

 

Severus ho musel nejakým spôsobom ochrániť. Pred hnevom temného Pána, pred hnevom jeho otca a pred hnevom celého sveta.

 

Pukalo mu srdce, keď ho videl, ako sa plazí po zemi, jeho telom zmietajú kŕče bolesti a jeho vždy perfektne upravený zovňajšok bol pošpinený množstvom krvi, ktorá ešte stále vytekala z jeho otvorených rán.

 

Temný Pán vedel byť krutý k zradcom. Zrada! Bolo to to najhoršie, čo mohol smrťožrút urobiť. A trest bol taký, aké veľké bolo previnenie. V tomto prípade.... smrť. No to nemohol Severus dopustiť. Nemohol sa pozerať, ako chlapca, ktorého miloval viac, ako kohokoľvek iného na toto svete vraždia pred jeho očami.

 

Bolo to po prvýkrát, čo o niečo prosil Temného Pána. Plazil za pred ním po kolenách a po tvári mu tiekli slzy strachu, ľútosti a nádeje. Tým, že sa čo i len pokúsil otvoriť ústa a akýmkoľvek spôsobom sa pokúsil ospravedlniť Dracovu zradu, mohol skončiť vedľa neho s rovnakým osudom.

 

Severus to riskoval. Hodil za hlavu všetko, čo mu prinieslo zabitie Dumbledora. Kašľal na celý Rád, na pozíciu špeha a na všetky výhody, čo mu teraz od Temného Pána náležali. Musel zachrániť Draca.

 

Temný Pán, najskôr zarazený počínaním svojho najvernejšieho, zvedavo pozeral na Severusa. Snažil sa pochopiť, prečo jeho verný služobník prosí o milosť pre jedného chlapca. Žiadal vysvetlenie. Chcel počuť prečo Severus riskuje svoj život pre niekoho, kto nie je schopný splniť si svoju povinnosť voči svojmu Pánovi.

 

Severus mal strach. Pravý nefalšovaný strach, keď sa pokúšal vysvetliť svoje počínanie. Hovoril, o svojom vzťahu k tomu chlapcovi, o jeho neskúsenosti, nevhodnej výchove, snažil sa všetko hodiť na to, že nebol dostatočne pripravený, aby sa stal jeho verným služobníkom. Ponúkal mu svoje služby, snažil sa ho presvedčiť, že chlapec má preňho väčšiu cenu živý, ako mŕtvy. Sľuboval mu, že ho dostatočne pripraví, aby bol hodný tej cti stať sa jedným z jeho verných.

 

Temný Pán si s trochou netrpezlivosti vypočul Severusove prosby a po chvíli uvažovania prikývol. Dovolil mu zobrať Dracove doráňané telo a postarať sa oňho.

 

Severus ďakoval všetkým bohom.

 

Ošetril mladého Slizolinčana a nechal ho odpočívať na mieste, o ktorom vedel len Dumbledor a on. Miesto, na ktorom mal čakať, kým sa mu neozve človek, ktorý mal zabezpečiť komunikáciu medzi Rádom a ním. Človek, ktorý mu mal pomáhať.....

 

Severus sa prvé dni nad tým veľmi nezamýšľal. Teoreticky mu bolo jedno, kto to bude, ak mu veril Dumbledor. Nie, že by nebol riaditeľ neomylný, ale Severus si bol istý, že by za ním neposlal niekoho, kto by nebol stopercentne na ich strane  a kto by nebol zasvätený do záležitostí Rádu. Možno to bude Lupin, aspoň tak si pôvodne myslel. Po Blackovej smrti bol dosť mimo a možno ho takto chcel Dumbledor viac zainteresovať. Naháňanie vlkolakov nebolo až také uspokojujúce. Aspoň nemu by to nestačilo.

 

Čakal teda. Skončil sa jún a začal júl, no ako sa tak aj tento mesiac blížil ku koncu, začínal pochybovať, že sa niekto objaví.

 

Začínali ho chytať pocity úzkosti a celkom určite sa dostavil aj depresia. Nastal čas, keď si myslel, že sa s tým človekom minul. Nebolo nezvyčajné, že musel časom opustiť svoju skrýšu a pridať sa k ostatným smrťožrútom v Temnom sídle, kde sa konali pravidelné stretnutia. Z väčšiny sa mu podarilo nejakým zázrakom vyvliecť. On, ako Majster Elixírov, mal pre Temného Pána neuveriteľnú cenu. Nebolo ťažké presvedčiť ho, že namiesto častých útokov na muklovské obyvateľstvo bude užitočnejšie, keď bude vo svojom úkryte pripravovať elixíry.

Temný Pán mu to dovolil, lebo aj napriek jeho návratu, ešte stále musel užívať elixíry zložité na prípravu, ktoré mu pomáhali posilňovať jeho nové telo.

 

Okrem čakania na tajomného neznámeho a prípravy elixírov sa musel strať o Draca. Mučenie dosť vážne narušilo jeho zdravotný stav. Stále sa cítil zle, nemohol dobre chodiť a nemal takmer žiadny cit v rukách.

 

Severusa to veľmi trápilo. Nech sa snažil, ako sa snažil, nemohol mu pomôcť. Vedel mu pripraviť elixíry na posilnenie tela, no v prípade, ako bol tento, nespolupracovala hlava. Draco bol psychicky na dne.

 

Nechcel ďalej slúžiť Temnému Pánovi, nechcel sa učiť, ako má zabíjať a mučiť. Chcel sa vrátiť v čase a prijať pomocnú ruku, čo mu ponúkol Dumbledor. Chcel sa niekde ukryť a nežiť tak život, ktorý by bol odkázaný na to, akú má momentálne náladu jeho vládca. Hnusilo sa mu to.

 

Okrem strachu z Temného Pána mal strach zo Severusa. Teraz, keď sa stal najvernejším smrťožrútom, nevedel, čo si má myslieť. Tak ako všetci ho považoval za verného Pánovi a keby sa dozvedel o jeho myšlienkach, mohol by ho zabiť. Naozaj nevedel...

 

Severus vedel, čo ho trápilo. Dozvedel sa to celkom náhodou. Draco mal od tej noci v Rokfortskej veži nočné mori, z ktorých Severus vyrozumel, čo ho trápi. Nevedel, ako mu má dať najavo, že on je aj napriek tomu, že zabil Dumbledora je na tej dobrej strane, na ktorú tak veľmi túžil patriť aj Draco. Nemohol mu to povedať a to ho zožieralo. Nevedel, či by mu uveril, tak ako aj ostatní a zároveň nevedel, či b dokázal udržať jeho tajomstvo. Síce bol v oklumencii vďaka jeho tete Bellatrix celkom dobrý, ukryť svoje myšlienky pred Pánom Zla bolo ťažké a Severus si nebol istý, nakoľko by to Draco dokázal. Musel čakať.

 

A ZASE len čakať.

 

OH! Ako to len nenávidel!

 

...................................................................

 

Chýlilo sa k polnoci. Severus sedel zamračený pri kozube a čítal si. Knižnica v tomto dome nebola taká veľká, akú mal doma, no muselo mu to na ten krátky čas postačiť. Nevedel, ako dlho tu ešte bude musieť zostať, ale nemal v úmysle sa tu nejako zabývať. Všetky dôležité veci mal v laboratóriu a to bola zároveň jediná miestnosť, ktorú udržiaval v poriadku. Všetko ostatné mu bolo ukradnuté.

 

Draco obýval malú (asi päťkrát väčšiu ako Harryho izba u Dursleyovcov) miestnosť na poschodí, v ktorej bolo pár kusov nábytku. Pôvodne pripravená preňho teraz perfektne slúžila jeho krstnému synovi. Ešte táto izba bola ako tak uprataná, no ani tu sa ani jeden z nich nepretrhol, aby to tu bolo ako zo škatuľky.

 

Celkovo vyzeral dom v katastrofálnom stave.

 

Ďalšia funkčná miestnosť bola kuchyňa, ktorá však nebola príliš využívaná. Severusova zručnosť pri varení elixírov sa tu nejako neprejavovala. Vrcholom jeho kuchárskeho umenia bolo kúzlo na vyčarovanie zeleninovej polievky z vopred pripravených elixírov.

 

Už mu to liezlo na mozog, no pre Draca boli takéto polievky účinným životobudičom. Nie, že by ho to nejako posilňovalo na tele, no každodenné rozčuľovanie sa nad tým, či Severus nezvládne pripraviť nič lepšie, ako je nejaká brečka neidentifikovateľnej farby, čo smrdela ako vylúhované žabie vnútornosti, mu dodávalo toľko energie ako desiatky posilňujúcich elixírov.

 

Severus sa na tom dobre zabával. Táto výmena názorov bola jediným svetlým okamžikom počas celého dňa.

 

Práve rozmýšľal ako efektívnejšie využiť mločie oči v elixíroch na popáleniny, keď ho vyrušil zvuk klopania na predné dvere. V okamžiku strnul.

 

Došľaka! Kto to môže tak neskoro byť?

 

Hneď ho napadlo, že ho našli aurory... To je blbosť, hneď to teda zamietol. Keby to bolo oni, neklopli by!

 

Tak kto teda? Nejaký smrťožrúti? Nie! Tí nemali ako zistiť, kde sa nachádza. Veď tento dom chráni Fidelinovo kúzlo. Vie o ňom len on a Dumbledor..... a ten, komu ho prezradil riaditeľ. Takže to bude jeho spojka s Rádom. Nikto iný....

 

Rýchlo vstal, položil svoju rozčítanú knihu do kresla, kde pred chvíľu ešte sedel a išiel otvoriť tajomnému neznámemu.

 

Zvedavosť vystriedal strach, šok a neskôr zlosť, keď otvoril dvere.

 

To nemohol urobiť! Severusovi sa po chvíli chcelo smiať. Dumbledor za ním poslal človeka, u ktorého je Severus na druhom mieste nepriateľov, hneď pod Temným Pánom. Toto musí byť len veľmi zlý sen.

 

Severus, úplne v šoku, sa po chvíli spamätal. Ako vo sne niečo povedal tomu krpatému Potterovmu faganovi a pustil ho dnu.

 

Celkovo si na to spomínal mihavo a to sa mu teda ešte nestalo. Teraz len sedel, oproti nemu bol Potter a čítal si list, ktorý mu priniesol a spamätával sa z toho, čo sa stalo za posledných päť minút.

 

Potter dočítal a podal mu ho späť. Snape so znovunadobudnutou rovnováhou sa pozrel mladému Chrabromilčanovi do očí a opýtal sa. „No tak, pán Potter, čakám. Čo také dôležité mi máte povedať?“

 

Potter sa naňho pozrel s istou dávkou neochoty, zhlboka sa nadýchol a spustil. „Viete, čo je to horcrux?“

 

Potterovi sa podarilo to, čo málokomu. Nielenže ho prekvapil už len svojím príchodom, ale celkom presne vedel, ako ho má šokovať a zároveň aj vzbudiť jeho pozornosť.

 

„Čo si to povedal, Potter?“ zasyčal Severus.

 

Harry sa trocha pod jeho pohľadom skrčil, no pevne zopakoval svoju otázku. „Viete, čo je to horcrux?“

 

„JA viem, čo to je, no zaujímalo by ma, čo o ňom vieš ty!“ zavrčal. „Máš v pláne študovať čiernu mágiu?“

 

Harry sa trocha usmial. „Nie, pane.“

 

„Tak potom odkiaľ vieš o horcruxoch?“ chcel vedieť Severus so zdesením v očiach.

 

„To je to, po čom Dumbledor celý minulý rok pátral,“ povedal potichu Harry s odvrátenou tvárou od Snapea. „Popravde som prekvapený, že vám o tom nepovedal.“

 

„Prečo by Dumbledor pátral po horcruxoch?“ pýtal sa nahlas sám seba, no Harry to pochopil ako ďalšiu otázku, tak mu v kľude odpovedal.

 

„Nikdy ste sa nečudovali, ako sa Voldemortovi podarilo prežiť pred šestnástimi rokmi?“

 

Severus sa mykol. „V tomto dome nebudeš hovoriť Pánovo meno, rozumel si, Potter?“ zasyčal, potom akoby si uvedomil, čo Harry povedal, zbledol. „Ty mi chceš povedať, že Temný Pán mal horcrux?“ opýtal sa neveriacky.

 

Harry sa neveselo zasmial. „Celkovo ich mal sedem,“ povedal a z hlasu mu bola počuť irónia. „Teraz už len štyri. Vlastne tri,“ opravil sa. Zabudol, že medailón je už tiež mimo hru.

 

Snape zdesením vytreštil oči. „Potter, keď je toto nejaký nepodarený fór, tak...“

 

„Keby to tak bolo, pane. Celý minulý rok Dumbledor pátral po zostávajúcich štyroch horcruxoch. Teraz, keď je.... teraz musím pokračovať ja. Neviem, prečo chcel, aby ste mi v tom pomohli práve vy, no JA budem rešpektovať jeho posledné želanie,“ informoval ho. „Teraz záleží na vás, či..“

 

Snape vyzeral zaskočený Harryho váhaním v posledných vetách. Vedel si predstaviť, že musel byť hnevom a strachom bez seba, no aj tak chcel pokračovať. Kvôli mužovi, ktorého on zabil. „Keď si to Dumbledor želal. Budem aj ja rešpektovať jeho želanie, no obávam sa, že to bude celkom problematické,“ uškrnul sa.

 

„Viem celkom určite, že to bude problematické, profesor.“ Tentoraz vyslovil jeho titul zo školy s posmešným úšklebom na tvári. „No obávam sa, že to bude jediné možné riešenie. Pôvodne sme chceli s Ronom a Hermionou ísť sami, no...“

 

„Vy ste chceli odísť zo školy, aby ste mohli hľadať zostávajúce horcruxy?!“ neveriacky sa opýtal Snape. „Verím, že pán Wesley rozumu veľa nepobral, no nazdával som sa, že slečna Grangerová  má inteligencie viac. Zdá sa, že som sa zmýlil,“ ukončil.

 

„Keď už to musíte vedieť, nechceli ísť. Chceli ísť so mnou hľadať až po MLOK-och, ja som sa však rozhodol ísť hneď po Billovej svadbe a oni trvali na tom, že pôjdu so mnou. Hermione veľmi záleží na vzdelaní, no toto je dôležitejšie. Zostávajú ešte tri horcruxy! A my ani len nevieme, kde máme začať,“ kričal. Nikomu nedovolí, aby urážal jeho priateľov.

 

„Hovorili ste, že riaditeľ pátral po štyroch. Teraz budeme pátrať len po troch?“ chcel vysvetlenie Snape, nevšímajúc si Harryho výbuch. Nemal na to čas.

 

Harry prikývol. „Jeden z tých štyroch sme našli v tú noc,“ vysvetlil. Čiahol do vrecka a vytiahol medailón. „Aspoň sme si to mysleli. No keď som sa po ... neskôr pozrel bližšie, zistil som, že pravý horcrux niekto zobral, niekto kto má iniciálky R.A.B. a nahradil ho týmto.“

 

Snape si od neho zobral medailón a bližšie sa mu prizrel. Bol mu akýsi známi. Zvedavo zdvihol obočie. „Vyzerá ako...“

 

„Áno, je to kópia medailónu Salazara Slizolina,“ pritakal Harry. „Možno by som mal začať od začiatku, pane,“ navrhol, aby z toho obaja nemali guláš.

 

Snape prikývol, tak Harry začal rozprávať.

 

„Po tom, čo ste mi dávali súkromné hodiny oklumencie v piatom ročníku, lepšie povedané po tom fiasku, sa ma riaditeľ rozhodol učiť sám. Pôvodne som si myslel, že to bude zase oklumencia, alebo niečo špeciálne. Nechápal som, načo mi vôbec oklumencia bola, no keď som si vypočul celé proroctvo, tak...“

 

„Ty si počul celé znenie proroctva?“ prerušil ho Snape.

 

Harry prikývol.

 

„Veď sa rozbilo, ako potom?“

 

„Profesor Dumbledor počul, ako ho predpovedali. Ukázal mi svoje spomienky.“ Snape prikývol, že rozumel.

 

„A čo v ňom bolo?“ chcel vedieť.

 

Harry po ňom zazrel. „To si necháme na neskôr. Teraz je toto dôležitejšie.“ Nemal ani najmenšiu náladu rozprávať mu o proroctve, no z profesorovho pohľadu vyrozumel, že sa tomu nevyhne. Teraz.

 

„Vzhľadom na to, že si si vďaka nemu uvedomil potrebu oklumencie a to, že ti kvôli nemu dával riaditeľ súkromné hodiny, si myslím, že to je dôležité,“ zavrčal.

 

Nezostávalo mu teda, než mu o tom povedať. „Nechápem síce, prečo je to také dôležité, prečo sa po ňom Voldemort naháňal celý rok, no..“

 

„Nepovedal som ti, aby si tu nehovoril jeho meno?“

 

„...mne sa to časom zdalo celkom pochopiteľné. Teda, aj keby som ho nepočul, čakal som, že v ňom bude niečo také,“ dokončil svoju myšlienku bez toho, že by sa bol zastavil nad tým, že ho Snape zase prerušil.

 

„Tak mi už povedz, čo tam bolo!“ netrpezlivo ho napomenul Snape.

 

„Nepamätám si presnú verziu, to by ste sa mi museli pozrieť do hlavy, no bolo to niečo o tom, že ani jeden z nás, mňa a Vol..teda Vy-Viete-Koho, nemôže zostať nažive, kým žije ten druhý. Jeden musí zabiť toho druhého. Takže, keď sa ho chceme zbaviť, musím ho zabiť, JA, alebo on zabije mňa.“

 

Snape sa na chvíľu zamyslel. „Máš pravdu, aj keby sme nevedeli presné znenie proroctva, dalo sa čakať, že to bude také. Osobne si myslím, že Temný Pán po ňom pátral celý rok kvôli tomu, že si nebol istý, že je to všetko. Nazdávam sa, že toto je jasné aj jemu. Prečo inak by sa ťa posledných pár rokov snažil zabiť, že? Myslím, si, že mal skôr obavu, aby v ňom nebolo ešte niečo. Chcel mať všetky informácie, predtým, ako urobí ďalšiu chybu a pri pokuse zabiť ťa, zabije sám seba,“ povedal mu svoj názor.

 

„To môže byť pravda, no aj tak sa mi zdá zbytočné hnať sa cez mŕtvoly za proroctvom, ktoré je každému jasné.“

 

„Potter, Temný Pán bol tým proroctvom tak posadnutý, že keď ho Lucius Malfoy nezískal, chcel sa mu pomstiť tým, že jeho jedinému synovi vyhrožoval, že zabije Narcissu, Dracovu matku, ak nezabije riaditeľa. Bolo mu jedno, že Draco je ešte len dieťa. Zúril a potreboval si to vybiť. Nerátal s tým, že by bol úspešný! Chcel len dôvod, aby ho mohol mučiť a zabiť, nie že by na to niekedy dôvod potreboval!“ kričal Snape. „Tak mi tu nefilozofuj, prečo bolo pre Temného Pána to proroctvo také dôležité. Keby ho pred rokom získal, nič z toho by sa nemuselo stať.“

 

Harry úplne zbledol. Bola to jeho vina, že sa to stalo. Keby nezničili proroctvo, nič z toho by sa nestalo.

 

Snape akoby čítal jeho myšlienky potichu zahrešil. „Došľaka, Potter. Nie je to tvoja vina..“

 

„Ako to môžete povedať?“ zakričal hystericky Harry. „Mal som mu ho nechať, mal si ho zobrať, no nevedel som, čo  v ňom je. Nechcel som, aby sa dostalo do nesprávnych rúk, chcel som ho ochrániť pre Dumbledora,“ obhajoval sa Harry a Snapea vôbec nepočúval.

 

„Spamätaj sa Potter,“ zavrčal Severus. „Nemali ste to ako vedieť. Bolo by sa to stalo tak či tak.“

 

„Nie, keby to Malfoy nezbabral, Vol...Vy-Viete-Kto by nekázal Dracovi zabiť Dumbledora. Všetko by bolo v poriadku.“

 

„Nebolo! Dumbledor aj tak zomieral. Teraz by už bol aj tak mŕtvy. Nezáleží na tom...“

 

„Záleží. Vy by ste boli naďalej v Ráde, špehovali by ste pre nás. Nikto by vás neobvinil z Dumbledorovej vraždy,“ Snapeovi bolo divné, že ho Potter takto obhajuje. Keď sa videli naposledy, vrhali po sebe kliatby. Nechápal to.... Čo tým sleduje?

 

„Potter, som stopercentne presvedčený, že aj keby nemal Draco prikázané zabiť Dumbledora, aj tak by mi to kázal urobiť, aby tým posilnil moje postavenie u Temného Pána. Vždy zo situácie vyťažil, čo sa dalo.“

 

„Nerobil to len preto, aby posilnil vaše postavenie, alebo čo! Keby ste nezložili neporušiteľnú prísahu-“

 

„Ako vieš o neporušiteľnej prísahe?“ zbledol Snape.

 

Harry sa neveselo zasmial. „Mali by ste si dávať pozor, čo komu hovoríte a hlavne kde. Ktokoľvek si vás môže vypočuť!“ varoval ho.

 

„Nikomu som o tom nehovoril, keď nepočítam riaditeľa, tak kedy si ma počul?“ chcel vedieť.

 

„Po Slughornovom večierku, na ktorý sa snažil dostať aj Malfoy. Šli ste s ním preč a ja som vás sledoval,“ hovoril trocha neochotne, no zároveň mu z hlasu bola počuť pýcha, že prekabátil obávaného profesora. „Hovorili ste spolu o tom. Povedali ste Dracovi, že mu pomôžete s tým, čo má urobiť. Že ste zložili neporušiteľnú prísahu jeho matke,“ smutne si povzdychol. „Ja som vtedy varoval Dumbledora, že sa vám nedá veriť. No on ma nepočúval,“ hovoril, no zdalo sa, že si Snapeovu prítomnosť neuvedomuje. Hovoril akoby sám zo sebou. „Hovoril som mu to, no on bol tvrdohlavý. veril vám. Potom to bolo akoby....“

 

Snape bol ticho. Pochopil, čo sa snažil Harry povedať. Keď sa dozvedel, že zabil Dumbledora, musel mať zlosť. On sa ho pokúšal varovať, on mu však nechcel veriť. Veril bývalému smrťožrútovi, ktorý ho nakoniec zabil. Vedel pochopiť, ako zradene a ublížene sa musel vtedy Potter cítiť. Aj on by sa tak cítil. Sám bol nahnevaný na riaditeľa, že ho to prinútil urobiť. On by radšej zomrel, no....

 

„Viem, že keď ti to povedali, muselo to byť ... ťažké,“ pripustil Snape.

 

Harry sa smial. „Keď mi to povedali?“ opýtal sa. „Nie, profesor, ja som to videl. Bol som vo veži, keď sa to stalo!“ zvyšoval hlas. „Dumbledor na mňa uvalil Petrificus a hodil cezo mňa neviditeľný plášť! Celú dobu som tam stál a nemohol nič urobiť. Až potom čo... čo bol Dumbledor mŕtvy sa kúzlo zrušilo a ja som sa odtiaľ mohol dostať preč!“ kričal ako nepríčetný.

 

Snape, bledý ako ešte nikdy v živote, neveriacky počúval, čo mu ten chalan hovoril. Teraz už chápal jeho zlosť, keď ho naháňal po pozemkoch. Došľaka!

 

„Ja... nevedel som, že si tam bol tiež.“

 

„Bol!“

 

Snape si povzdychol. Takto sa nikam nedostanú. „Mal by si sa upokojiť, Potter a pokračovať v rozprávaní, inak neskončíme,“ vyzval ho.

 

Harry dýchal namáhavo, no pomaly sa upokojoval. „Dobre teda, kde som to skončil?“ opýtal sa ho.

 

„Na začiatku. Riaditeľ sa ti rozhodol dávať hodiny,“ pripomenul mu Snape.

 

„Áno, no myslel som si, že to budú hodiny ako s vami, oklumencia, poprípade nejaké útočné či obranné kúzla, no nebolo to nič také,“ pokrútil hlavou. „Ukazoval mi spomienky.“

 

Snape sa naňho nechápavo zadíval a pokrútil sa v kresle. „Aké spomienky?“

 

„Ukazoval mi detstvo Vy-Viete-Koho. Začal jeho rodičmi, jeho matkou a otcom, potom ako bol v sirotinci, nejaké spomienky zo školy, ako si ho pamätal on. A potom mi ukázal spomienku, v ktorej sa pýtal Slughorna na horcruxy. Chcel vedieť, ako ich pripraviť. Nebudem vám hovoriť presne, čo tam bolo, jednoducho sme sa z tej spomienky dozvedeli, že si pripravil, aspoň teda, že si plánoval pripraviť sedem horcruxov.“

 

„Sedem!“

 

„Hej, no zostávajú nám už len tri,“ informoval ho. „Musíme ich všetky zničiť a až potom ho môžem zabiť.“

 

„Takže si si istý, že štyri sú už zničené?“ opýtal sa ho.

 

„Áno,“ pritakal. „Neviem, čo bolo prvým horcruxom, no to nie je dôležité. Ten už využil, aby prežil. Druhý bol Riddlov denník, ten som zničil v druhom ročníku, vtedy som ani nevedel, čo to v skutočnosti je. Šťastná zhoda náhod. Druhý bol Marvolov prsteň, ten zničil riaditeľ pred rokom. To bol ten predmet, čo mu....“ Snape kývol hlavou, že pochopil. Harry si odkašľal a pokračoval. „Slizolinov medailón sme našli takmer pred dvomi mesiacmi. Zostávajú tri.“

 

„Vieš, čo sú ďalšie horcruxy?“ opýtal sa netrpezlivo Snape.

 

Harry prikývol. „S Dumbledorom sa nazdávame, že ďalším horcruxom bude Bifľomorovej šálka, ktorú ukradol po odchode z Rokfortu. Ukázal mi tú spomienku. Ďalší sa nazdávame že je ten had, čo ho stále sprevádza. Dumbledor si myslel, že ten zvláštny druh symbiózy medzi ním a Vy-Viete-Kým bol vďaka tomu, že bol v Naginy ďalší kúsok jeho duše.“

 

„A posledný?“

 

„Tým sme si neboli istý. Teda, vieme, že existuje, no vzhľadom na to, že využil dve veci od zakladateľov Rokfortu, mysleli sme si, že to bude niečo od Chrabromila alebo Bystrohlavovej. Jediná vec, čo zanechal Chrabromil bol meč, ktorý visí v riaditeľni. Po Bystrohlavovej sa zachoval diadém, no ten nikto nevie kde je.“

 

„Ako ste ich našli?“

 

„No, denník si nás našiel sám a prsteň našiel Dumbledor, neviem ako. Medailón bol ukrytý v jaskyni, ktorej bol Vy-Viete-Kto na exkurzii, keď bol ešte v domove. Zdá sa, že volil také miesta, ktoré preňho niečo znamenali, alebo miesta, kde vykonal nejaké dôležité vraždy.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Nebude to ľahké, jaskyňa bol zabezpečená takými ochrannými kúzlami, že sme sa takmer nedostali dnu ani von,“ varoval ho.

 

„To si uvedomujem,“ zavrčal Snape. „Takže mi musíme nájsť šálku a niečo, čo patrilo Bystrohlavovej a nakoniec zabiť hada,“ zhrnul to Snape. „Máš predstavu, čím začať?“

 

Harry zamietavo pokrútil hlavou, potom sa zdvihol na odchod. „Povedal som vám všetko, čo potrebujete vedieť. Rozhodnite sa, ako uznáte za vhodné. Potom mi pošlite sovu. Zatiaľ dovidenia.“

 

Snape zarazene vyskočil. „Kam si myslíš, že ideš?“ chcel vedieť a zabuchol mu dvere pred nosom.

 

„Všetko som vám povedal, nemá dôvod tu zostávať.“

 

Zdalo sa, že profesor s ním nesúhlasí. „Ja si myslím opak. Musíme sa presne dohodnúť. Ty si možno myslíš, že si mi všetko povedal, no určite je niečo, čo si zabudol,“ zamyslel sa. „Nie. Zostaneš tu!“ rozhodol.

 

„Čože? Nie! Ja sa musím vrátiť na ústredie. Všetci ma budú hľadať,“ namietal.

 

„Napíšeš im, že zostaneš u tety a strýka.“

 

„Tam byť nemôžem a všetci to vedia,“ povedal a na Snapeov nechápavý pohľad dodal. „Zajtrajším dňom zmiznú všetky ochranné kúzla, už tam nebudem v bezpečí.“

 

Snape vyzeral prekvapene. „To už je toľkého?“ zamračil sa.

 

Harry naňho zagánil. ON vie, kedy má narodeniny? No a čo?

 

„To je jedno, napíšeš im, že si v poriadku. Budeš písať tak často, ako to bude nutné, no teraz zostaneš tu, aby sme sa ďalej dohodli,“ uzavrel tému takým tónom, ktorý nepripúšťal žiadne námietky.

 

„Fajn,“ podrobil sa Harry. „Aj tak som sa ďalšie dva dni neplánoval vrátiť na ústredie,“ prezradil mu.

 

„Áno? A kam si mal v pláne ísť?“ opýtal sa zvedavo Snape.

 

Zdalo sa, že mu Harry nechce odpovedať, no potom mykol plecom a predsa len povedal. „Do Godrikovho dolu. Chcel som vidieť dom, kde žili otec s mamou a ísť k nim na hrob.“

 

Snape bol zaskočený. Túto odpoveď nečakal. „Tam to tiež nie je bezpečné. Temný Pán tam pravidelne posiela smrťožrútov. Očakáva, že sa tam môžeš objaviť. Teraz tam určite niekoho pošle.“

 

„Oh,“ prekvapil sa Harry. Toto nečakal. „Tak v poriadku. Nechal som Remusovi odkaz, že na ústredie dorazím o pár dní, že budem v poriadku, tak dúfam, že nevyvolá pátranie.“

 

„Poď, ukážem ti teda tvoju izbu,“ vyzval ho Snape a kráčal s ním hore schodmi.

Viem, že tu Snape a Harry vystupujú ako pohádaní dobrí priatelia, no neznášam, keď sa na seba hnevajú, tak z nich akosi podvedome  robím priateľov. Nehnevajte sa za to ... ;)

Poslední komentáře
13.04.2008 20:22:50: wow. To je dobre. Urcite pokracuj.
03.04.2008 16:06:21: mě se to náhopdou móóóć líbí jsi vážně master tenhel "pár" mám vážně ráda jejich rozhovory a vlasatn...
31.03.2008 17:24:20: Hněvat se na tebe? To snad ani nejde:D Kapitolka se ti opravdu moc povedla. Jsem zvědavá, jak bude H...
31.03.2008 17:23:44: Hněvat se na tebe? To snad ani nejde:D Kapitolka se ti opravdu moc povedla. Jsem zvědavá, jak bude H...