HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a čo ak?

5. kapitola

Strašne sa ospravedlňujem, že sem kapča nepribudla tak dlhú dobu a že dnes som ju priadala tiež neskoro. V noci som bola v práci, prišla som okolo siedmej. Nebola som v stave zostať tak dlho hore. Osprchovala som sa a padla ako mŕtva do postele. Až teraz som bola schopná ju doupravovať a pridať na stránku. Nie je obetovaná, no dúfam, že vám to nevadí. Ak sú tam chyby, neskôr ich opravím.

Je venovaná všetkým, čo trpezlivo čakajú na ďalšie kapitolky a nepreklínajú ma za to, že tu nie sú častejšie ;)

Prajem príjemné čítanie

ailam

Draco zostal na Severusa zarazene pozerať. Povedal to, čo si myslel, že počul?

 

„Ak si myslíš, že to, čo si teraz povedal, je vtipné, tak sa veľmi mýliš,“ oznámil mu po chvíli, no Severusov priamy pohľad mu dával jasne najavo, že ani slovo z toho, čo mu pred pár sekundami oznámil, nie je lož.

 

„Môžem ťa ubezpečiť, že všetko, čo hovorím, je pravda,“ povedal mu na to Severus so zaťatými zubami, pričom sa mu slová z úst drali na silu. Sám nebol nadšený z prítomnosti toho arogantného fagana v tomto dome a teraz musel Dracovi vysvetľovať, prečo ho zatiaľ nemôže vyhnať. Ale ako by to rád urobil!

 

Došľaka aj s Dumbledorom. Pletie sa mu do života, aj keď už je po smrti. Starých zvykov sa jednoducho nezbavíš.

 

„To nemyslíš vážne, Severus! Robíš si zo mňa blázna alebo čo? To mi naozaj chceš tvrdiť, že dolu v kuchyni je Potter a varí raňajky? Nenechaj sa vysmiať!“

 

„Draco, nemyslím si, že teraz je ten najvhodnejší čas na žarty. A po takej dlhej dobe, čo sa mi dvaja poznáme by ti mohlo byť jasné, že nikdy nežartujem,“ zasyčal podráždene Severus.

 

„Ale Severus,“ zvolal zúfalo Draco, „naposledy, keď som videl Pottera, OBOCH sa nás pokúšal zabiť. Tak sa teda nehnevaj, že ti neverím, že nám tu vyvára? Si si istý, že to jedlo nie je otrávené?“ zhrozil sa a hneď, ako to dopovedal, ako keby si uvedomil a odsunul podnos od seba čo najďalej. V tvári mal hrôzu.

 

„Nebuď smiešny, Draco. Nikdy by som ti nedoniesol otrávené jedlo. A okrem toho, to si už nepamätáš, aké sú Potterove schopnosti pri elixíroch? Nie je schopný pripraviť ani ten najjednoduchší a sám vieš, že jedy sú nesmierne zložité,“ upokojoval ho Snape, no v jeho hlase taktiež pohrával podráždený tón.

 

„Ja sa práve bojím, že ma otrávi pokazeným elixírom,“ odfrkol si. „Tak mi teda povieš, čo tu ten debil robí? A ako to, že mu dopekla veríš?“ syčal.

 

Severus so svojim hrozivým výrazom na tvári sa postavil nad Dracovu posteľ a postrčil mu späť podnos s jedlom, hlbokými nádychmi a plytkými výdychmi sa pokúsil skľudniť hlas, ktorý bol mimoriadne studený, na čo sa Draco troška vydesil, lebo od tej osudnej noci naňho jeho krstný otec takto neprehovoril. „Pán Potter je tu na žiadosť riaditeľa a preto nám neostáva nič iné, len ho tu pár dní strpieť,“ oznámil mu formálne, ako keby šlo o návštevu Anglickej kráľovnej.

 

Draco vyprskol trocha čaju, čo práve pil, za čo si vyslúžil pobúrený pohľad. „Riaditeľa?! Máš na mysli Dumbledora. Toho Dumbledora, čo je už mesiac mŕtvy?!“ kričal.

 

Ak bol pred týmito slovami Snape nazúrený, týmto vyhlásením sa jeho zlosť zdesaťnásobila. V tvári bol celý popolavý a v jeho čiernych dechtových očiach sa trblietali nebezpečné iskričky. „To, že je Dumbledor mŕtvy mi nemusíš pripomínať. Ty aj ja sme za to zaplatili vysokú daň a všetko, na čom som pracoval šestnásť rokov sa zrútilo ako domček z karát. Nikdy to už predo mnou nespomínaj, lebo Merlin mi je svedkom, že zabudnem, že si môj krstný syn, Draco,“ zasyčal. „Teraz ma ospravedlň, no musím sa venovať nášmu hosťovi a rád by som sa taktiež naraňajkoval.“

 

Bol už pri dverách, keď sa z ničoho nič obrátil s očami ponorenými v smútku. „Jedz, nie je to otrávené a potom sa prídem s tebou ešte porozprávať.“

 

A opustil jeho izbu.

 

 

Harry sedel za stolom v nepoužívanej kuchyni a pokúšal sa niečo zjesť. Bol hladný, to áno, no zo zvyku toho do seba veľa nedostal. Bol to už viac ako mesiac, čo sa vrátil z Rokfortu a za ten čas toho veľa nenajedol. Z jednej strany to bola chyba Dursleyovcov, ktorí sa práve nepretrhli, aby mu zabezpečili pravidelný prísun potravy. Jeho stolovanie bolo skorej sporadické, ako pravidelné. No a veľmi tomu nepomohla ani Dumbledorova smrť, po ktorej sa Harryho chuť do jedla vytratila už nadobro, výsledkom čoho bol obrovský úbytok na váhe.

 

No teraz sa snažil niečo dostať do úst, potreboval to a v skutočnosti pociťoval, že to je preňho potrebné.

 

Musí byť silný, keď sa chce postaviť Temnému Pánovi. Voldemortovi. A musí zvíťaziť.

 

No ale ak bude slabý ako mladé vtáča a nebude mať dosť síl, aby toho zloducha porazil, bolo by to, ako keby šiel na smrť.

 

A nebolo to to, čo v skutočnosti chcel? Nebola to práve tá myšlienka, čo ho napadala odvtedy, čo Dumbledor  zomrel?

 

Smrť.

 

Bola by jeho spásou. Jeho záchranou. Všetko by sa skončilo a on by konečne našiel pokoj, po ktorom tak veľmi túžil. Ťarcha zodpovednosti by zmizla z jeho pliec, konečne by sa nemusel viniť za smrť toľkých ľudí. Bolo by to také jednoduché.

 

Jedna Avada Kedavra.

 

Jedna kliatba.

 

Koniec jedného zbytočného života.

 

Koniec jedného obrovského utrpenia.

 

Jedna kliatba a....

 

....sloboda.

 

Chcel to. Áno, ako veľmi to chcel.

 

Voľnosť.

 

Pocit bezpečia. A stálosti.

 

No toto nebol jeho osud.

 

Musel bojovať. Musel sa postaviť Voldemortovi, no nie ako obetný baránok, ktorý ide na istú smrť. Ten deň, kedy budú stáť zoči-voči je ešte ďaleko. Čaká ho dlhá cesta na ceste za víťazstvom.

 

Musí sa naučiť ovládať.

 

Bojovať a brániť.

 

A zabíjať.

 

A na to je tu jeden človek, ktorého mu vybral sám riaditeľ.

 

Človek, ktorý s tým má veľké skúsenosti.

 

Severus Snape.

 

A Merlin mu je svedkom, že z toho nie je nadšený. Tento jediný človek je tou poslednou bytosťou na svete, ktorú chcel o niečo prosiť. No ako vo všetkom vo svojom živote, nemal na výber.

 

Zase zaňho rozhodli iní. A on nemohol odporovať. Nemohol sa vzoprieť vôli mŕtveho.

 

Síce jeho vedomie Snapea odmietalo ako učiteľa, niečo v jeho podvedomí vedelo, že on je ten pravý, čo ho to všetko má naučiť. Nikto iný. Len on. A bolo iróniou, že všetko, celý jeho život s najväčšou pravdepodobnosťou spel k tomuto záveru.

 

Vždy to tak malo byť a on si to nikdy nechcel priznať.

 

A teraz k tomu došlo.

 

Bude sa musieť prinútiť ako tak vychádzať so svojim bývalým profesorom elixírov. Lebo len na ňom závisel osud čarodejníckeho aj muklovského sveta..

 

Celého sveta.

 

A na jeho schopnosti počúvať a učiť sa.

 

Nech sa stane, čo sa má stať. Nejako to už dopadne a Harry len dúfal, že dobré to bude pre nich.

 

Teraz mal prioritu číslo jedna.

 

Horcruxy.

 

Musí ich nájsť a zničiť. Nie je ich už veľa, no zo skúsenosti vedel, že nebude ľahké ich získať.

 

Vedel o tom. Vedel, že to nebude ľahké. Že môže prísť o život, no to bol jeho údel.

 

Nebolo mu súdené prežiť.

 

Harry toto všetko vedel už nejakú dobu, no len teraz mu to začalo poriadne dochádzať. Všetky dobrodružstvá, čo doteraz zažil so svojimi najlepšími priateľmi, bral doteraz na ľahkú váhu.

 

Prežil.

 

Myslel si, aký je nesmrteľný, no len po Dumbledorovej smrti mu začalo dochádzať, že ak on je len človek.

 

Aj Dumbledor bol len človek, o čom aj nasvedčuje jeho smrť.

 

Prečo by mal on byť lepší ako najväčší čarodejník všetkých čias?

 

On sedemnásť ročný čarodejník, čo nemal ani ukončenú školu s priemernými výsledkami?

 

No a čo, že v jedenástich porazil Voldemorta? Že v dvanástich zabil baziliška a v trinástich zahnal stovky dementorov? A no a čo, že sa znova dvakrát postavil Voldemortovi a vyššiel z toho len s minimálnymi zraneniami!

 

Vždy tam bol niekto, kto mu pomohol. Niekto, kto mu v poslednej sekunde zachránil krk, no to sa už viackrát nebude opakovať. Nebude mať nikoho, kto by sa postavil medzi neho a smrtiacu kliatbu.

 

A to ani nechcel.

 

Je to len na ňom. Na úbohom sedemnásťročnom chlapcovi, dieťati, ktoré v živote nepoznalo nič iné, len zanedbávanie a krutosť.

 

A toto mal byť spasiteľ sveta?!

 

Veď si neveril ani on sám, ako mu  mohli veriť ostatní? Ako mohol  veriť ktokoľvek?

 

Nevedel to pochopiť, no už len to, že by veril čo by len jediný človek ho robilo zodpovedným. Musel to dokázať. Nie kvôli sebe, ale kvôli všetkým tým ľuďom vonku.

 

Bolo to len na ňom.

 

Vždy to bolo na ňom.

 

A on nesmel sklamať, oplatilo sa za iných zomrieť. Jeho život nikdy nebol dôležitý, tak prečo by začal byť teraz? Dursleyovci mu to opakovali stále dokola a v mnohom mali pravdu. Možno sa nemýlili ani v tomto.

 

Harryho raňajky ležali na stole, sotva sa ich dotkol. Boli už takmer úplne studené, no on bol stratený vo svojich myšlienkach.

 

„Hodláš to jedlo aj jesť, alebo sa k nemu budeš modliť?“ ozval sa za ním sarkastický hlas. Kedy sa vrátil Snape?

 

Harry sa prebral zo svojho ranného snívania, no nebolo divu, že realita bola ešte horšia, ako to, o čom rozmýšľal. Síce pred ním nestál sám Lord Voldemort, no podoba nebola nezanedbateľná. Akoby toho nemal už tak dosť, musel sa vyrovnať ešte aj s týmto tu.

 

„Neviem, či je to práve vaša vec!“ zavrčal späť Harry. Snažil sa, no nedokázal vyvolať taký efekt, aký by vyvolal Snape.

 

„Ó áno, pán Potter, uisťujem vás, že je to moja vec. Obzvlášť, keď tu, v MOJEJ kuchyni, tupo zazeráš do prázdna.“

 

„Nebol to môj nápad, aby som tu zostal, pokiaľ si teda pamätám. Tak sa teraz nestarajte,“ poznamenal Harry. „Aj tak najneskôr zajtra odchádzam,“ síce to nepovažoval za potrebné, no aj tak ho o tom informoval.

 

„Tak to sa teda mýliš, Potter. Odídeš, keď o tom rozhodnem ja. Nemýľ sa, nemám z toho radosť. Avšak, vzhľadom na našu situáciu si potrebujeme prebrať všetky informácie, čo máme k dispozícii. Toto nie je hra. Nie je to len ďalšie dobrodružstvo, ktorým si s priateľmi môžete spríjemniť nudný školský rok,“ kričal naňho Snape.

 

Harry sa postavil zo stoličky, na ktorej doteraz sedel a rukami zovretými v päsť prešiel až k svojmu bývalému profesorovi. „Ja viem, že to nie je hra,“ kričal o ňom aj on. „Nikdy to nebola hra. Každý rok, keď som prežíval tie DOBRODRUŽSTVÁ, ako tak vehementne tvrdíte, neboli zábavou. Aj vtedy šlo o život a nielen mne. Čo si dočerta myslíte? Že som dobrovoľne skákal pred prútik Voldemortovi?...“

 

„POTTER!“

 

„...Alebo som ohrozoval životy svojich priateľov len tak pre zábavu alebo čo?...“

 

„Varujem ťa, Potter, utíš sa, lebo...“

 

„....Potom ste naozaj tým, čo som si doteraz myslel! Poviem vám novinku, nič o mne neviete. Nikdy ste ma nepoznali. Vždy ste jednali na podnet nejakej unáhlenej myšlienky, či predstavy o mne, no nikdy to nebola pravda...“

 

„Neopovažuj sa hovoriť, čo si myslím!“ No Harry ho nepočúval.

 

„...A viete, čo je na tom to najúbohejšie? Po tom, čo som videl vo vašich spomienkach, som vás dokonca začal ľutovať. Hovoril som si, že po tom, čo ste si prežili na škole s mojim otcom, ste mali právo chovať sa ku mne. Po tom, čo vám robil spolu so Siriusom, no viete čo? Aj keď ste na to možno právo mali a mysleli ste si, že som taký istý, ako môj otec, nikdy ste sa ani nepokúsili spoznať mňa. Nie spomienku na Jamesa. Mňa!..“

 

Severus už nič nehovoril, nepokúšal sa chlapca prerušiť, lebo ako sa zdalo, aj tak to bolo málo platné. No a teraz bol celkom prikovaný k zemi jeho slovami. Nedokázal by prehovoriť, aj keby veľmi chcel.

 

„....No a teraz si tu tvrdíte, že som všetky tie roky len vyhľadával zábavu, že som riskoval svoj život a životy svojich priateľov, len pre nejaké rozptýlenie! No poviem vám novinku, Snape! Nikdy som nechcel, aby to bolo takto. Nikdy! Nechcel som byť na čele v odboji proti Voldemortovi. Chcel som len.... chcel som.... normálny život a ... možno rodinu,“ potom, akoby sa spamätal z toho, čo všetko mu tu v náznaku amoku vytáral, sa troška upokojil. „Už to nikdy nehovorte. Záleží mi na mojich priateľoch, sú pre mňa všetkým a nikdy by som ich vedome neohrozil.“

 

To už sa však stihol spamätať aj Snape a nemu sa ani troška nepáčilo Harryho priznanie. Toto nebola jeho presná predstava o ňom. Vôbec nie. Nehodlal tu uveriť nejakým prázdnym výlevom nejakého pubertiaka. A Pottera!

 

Možno ho zo začiatku troška zaskočil. Možno by aj uveril jeho rečiam, keby to nehovoril práve on. On dobrovoľne nevyhľadával dobrodružstvá? Pcha, práve Potter. Nie on potreboval byť v centre pozornosti. Za každú cenu. Nevedel, či by ohrozoval, aspoň teda dobrovoľne, svojich priateľov, no oni vždy všetko pokladali za zábavu a nebezpečenstvo si nikdy ani neuvedomovali. Ako vtedy s tým vlkodlakom! Keby tam nebol, boli by už všetci mŕtvy.

 

„Nehovor mi tu rozprávky, Potter. Počas celých šiestich rokov, čo si chodil do Rokfortu a čo som mohol vidieť, si sa so svojimi priateľmi rútil do každého možného nebezpečenstva a nikdy sa nezdalo, že by ste si to uvedomovali. Nezáležalo vám na ničom, len na tom, ako sa v škole viac zviditeľniť. Pochabý sopliak. Čo si si len myslel? Postaviť sa Temnému Pánovi, nie raz a vždy do toho zapliesť aj tých tvojich pätolizačov?! Čo iné to bolo, ak nie pochabosť? Vždy si sa správal tak nadradene, akoby ti škola patrila, už od prvého roku, prvého dňa. Presne, ako tvoj otec. Bol presne taký istý a ten hlúpy pes tiež. Obaja bohatší, ako si zaslúžili, nad každým sa vyvyšovali a mysleli si, že nad nich nie je. A ako skončili?“ už zase kričal Snape.

 

Harry, ktorý sa ešte stále týčil oproti svojmu bývalému profesorovi najskorej nebol schopný slova. Chcel mu niečo povedať, bol toho dokonca schopný. Chcel brániť pamiatku svojho otca, no nedokázal to. Mal ho rád, bol to jeho otec, no videl aj, akých podlých vecí bol schopný. Sirius mal pravdu, mali len pätnásť a chalani v puberte sú schopní čohokoľvek, no on mal taký pocit, že to nebol jediný dôvod, prečo tak robili. K nikomu inému sa tak nesprávali, len k Snapeovi a museli mať k tomu nejaký dôvod. Chcel vedieť aký. Inak ho nemohol brániť.

 

„Nehovorte tak,“ povedal slabým hlasom. „Nie som ako môj otec. Nie som on a ak som sa aj niekedy ocitol v nebezpečných situáciách, nemyslite si, že to bolo náročky. Nikdy som to nevyhľadával, no a možno tomu neuveríte, rád by som sa im vyhol. No na to je už neskoro. Dávno som sa zmieril s tým, kým som.“

 

„Nikdy si to nechcel? Tomu sa tak dá uveriť, Potter. A čo to trepeš, že si nevyhľadával nebezpečenstvo? Ako inak vysvetlíš všetky tie veci, do ktorých si sa zaplietol?“ odfrkol si Snape.

 

„Vždy to bola len náhoda, alebo čo! Hádam si nemyslíte, že som sa chce nechať zabiť alebo čo? Nie som hlupák a sebevrah! A okrem toho...no.... snažil som sa, ale nie vždy to vyšlo,“ mykol plecom Harry.

 

„Nie vždy to vyšlo? Pomiatol si sa Potter? Vieš koľkokrát si mohol prísť o život? A čo by sme potom mali z Vyvoleného? Nič! Ale to našu Hviezdu nikdy nenapadlo, že? Kľudne si v jedenástich vletíš hľadať Kameň Mudrcov a ani ťa nenapadne, že by si pri tom mohol prísť o život. V jedenástich!“

 

„To nebol môj nápad!“ bránil sa Harry.

 

„A koho teda? Môj? Dumbledora? Alebo pána Weasleyho či slečny Grangerovej? Prečo klameš, to si naozaj tak hlúpy?“

 

„Neklamem. Možno som sa nakoniec vždy ja rozhodol, že do toho pôjdem, no vždy som bol k tomu prinútený. Nikdy to nebol môj nápad. Nikdy som do toho nešiel dobrovoľne.“

 

„Ako myslíš prinútený?“

 

„Prečo sa o tom vlastne bavíme? Nechajme to tak, dobre?“

 

„Potter!“

 

„Čo je? Prečo ma nemôžete nechať na pokoji? Nikdy ste sa o mňa nezaujímali, prečo teda teraz?“ čudoval sa Harry.

 

„Premýšľaj, ty hlúpy fagan! Týmto tempom sa rútiš tvárou v tvár istej smrti. Ak budeš bezhlavo vyhľadávať nebezpečenstvo, nič iné ťa ani nečaká. Si pochabý a arogantný ak sa nazdávaš, že to prežiješ bez toho, aby si bol trénovaný. Aurory, Potter, trénovaní čarodejníci zomierajú pri stretnutiach so smrťožrútmi a to sa nikdy nepostavili priamo proti Temnému Pánovi. TY nie si trénovaný! Nie si vo forme, aby si sa postavil proti najväčšiemu čarodejníkovi všetkých čias!“

 

„Nie! Najväčší čarodejník všetkých čias bol Dumbledor!“

 

„Dumbledor je mŕtvy a nech by sme chceli akokoľvek, už ho nevrátime späť,“ povedal troška napätým hlasom Snape. „Nič nevráti mŕtveho späť medzi živých.“

 

„Nie, nič ho už nevráti.“

 

„Potter, ja...“

 

„Nie, nechajme to tak. Písal mi, spomínate si? Viem, čo sa stalo. Aj keď by som si prial, aby mi to povedal skorej a nenechal to len tak. Vždy ma zo všetkého vynechal. Nikdy mi o ničom nepovedal a potom to aj tak skončilo. Ako aj s tým proroctvom. Ak by mi povedal o čo ide, neveril by som tým snom a Sirius mohol byť ešte živý.“

„Možno si teraz myslíš, že sa riaditeľ v mnohých veciach mýlil, no môžem ťa uistiť, Potter, že vždy dobre vedel, čo robí. Ak ti o tom všetkom nič nehovoril, robil to len z toho dôvodu, aby si sa bezhlavo nevrhal do nebezpečenstiev. A už sme zase u tvojej schopnosti nepremýšľať o následkoch a po hlave sa vrhať vpred za dobrodružstvami.“ Ukončil svoj monológ karhavým hlasom plným nesúhlasu.

 

„Ja som sa nevrhal bezhlavo za „dobrodružstvami“. Koľkokrát vám to mám ešte opakovať?“ hneval sa Harry.

 

„Nebuď drzý. Tu si v mojom dome a nie u tých tvojich muklov, čo sa ti doma klaňajú. Tu ťa nebude nikto uctievať. Si tu len z jedného dôvodu a to, že to tak chcel Dumbledor a ak by to tak nebolo, ver mi, že by som ťa odtiaľto najradšej vyhodil.“

 

„Rád vám uľahčím prácu a odídem sám, pane,“ bral sa preč Harry, no na rýchla Snapeova ruka mu zabránila v akomkoľvek pohybe.

 

„Myslím, že som sa vyjadril jasne, keď som hovoril, že tu zostaneš!“ vyletel naňho Snape.

 

„Myslím, že ste sa vyjadrili ešte jasnejšie, keď ste povedali, že tu nie som vítaný. Nehodlám tu byť naobtiaž a už vôbec nie, aby ste mi to tu naokolo opakovali. Nestojím o to.“

 

„Je mi jedno, či o to stojíš alebo nie, potrebujeme sa pripraviť na.... všetko, čo má prísť a to neurobíme, ak budeš bohviekde poletovať. A okrem toho to nie je bezpečné,“ uzavrel to Snape.

 

„Súhlasil som, že tu zostanem cez noc, aby sme sa dnes dohodli a mám taký dojem, že jediné, v čom sa mi dvaja zhodneme je to, že sa nezhodneme, tak tu nemám čo robiť. Bude to jednoduchšie. Jednoducho, keď sa so mnou budete chcieť porozprávať, môžete prísť na Grimmauldovo námestie, nikto tam cez tieto prázdniny nebude. McGonagalová spomínala, že sa ako hlavný štáb prestal využívať hneď po riaditeľovej smrti. Obávali sa, že by ste....“

 

„Nemôžem prezradiť adresu, dom je chránený Fidelinovým kúzlom,“ upozornil ho Snape.

 

„Ja to viem, no po tých všetkých udalostiach na konci roku.... no nemôžete sa čudovať...všetci si mysleli, že ani do školy sa nemôžu dostať smrťožrúti a mýlili sa, ako je zrejmé. Chcú byť len opatrní.“

 

„Nepotrebujem tvoje bezduché ospravedlňovanie, Potter. Viem, že mi už nikto z nich nebude veriť. Bral som to do úvahy, keď som súhlasil s tým hlúpym nápadom o posilnenie mojej smrťožrútskej budúcnosti v službách Temného Pána. Nevadilo mi to vtedy a nevadí mi to ani teraz. Aj keď, zdá sa, že to bolo aj tak zbytočné. Nie, že po mne ide celý Rád, no teraz to je už aj samotný Pán Zla.“

 

„Ako to, pane? Myslel som, že riaditeľov plán vyšiel. Neprebehlo to podľa plánu?“ čudoval sa Harry.

 

„Nič ti do toho nie je Potter, no v záujme našej....hmm...veci, ti to poviem. Zo začiatku plán vychádzal až veľmi dobre, Temný Pán bol .... nadšený.... z riaditeľovej smrti, no ako už vieš, tú úlohu zadal Dracovi a nie mne a to ho vyviedlo z miery. Netoleruje neposlušnosť a neschopnosť a preto sa rozhodol Draca potrestať a to som mu nemohol dovoliť. Je ti dúfam jasné, že to zobral ako zradu a to sa v jeho svete trestá ešte horšie ako neposlušnosť. Draco bol v zlom fyzickom aj psychickom stave, musel som ho odtiaľ dostať a tým som stratil aj pozíciu špeha. Nemal som síce nikoho, komu by som predával informácie, no plánoval som aspoň anonymne upozorňovať na útoky. Viem, že Rád neberie žiadnu z týchto informácií na ľahkú váhu. Keď už nič iné, aspoň by boli opatrnejší.“

 

Harry bol ticho, nevedel ako reagovať na takéto priznanie. Nemal ani poňatie, že by Snape plánoval aj naďalej pomáhať „jeho“ strane, no zjavne sa mýlil. Potom si však uvedomil ešte jednu vec. Snape nedokončil rozprávanie o Malfoyovi. Nemal ho síce rád, no nikto si nezaslúžil zomrieť v rukách Voldemorta.

 

„Hmm, pane? A čo sa stalo s Malfoyom? Dostali ste ho dotiaľ?“ opýtal sa po chvíli, keď sa už zdalo, že Snape bude aj naďalej ticho.

 

Snapeova pozornosť sa opäť obrátila v plnej miere na Harryho, no profesor si dal s odpoveďou na čas. „Je v poriadku, ak sa na to pýtaš, no nachádza sa v takej istej situácii ako ja. Ešte horšej, povedal by som presnejšie. Ja sa dokážem proti smrťožrútom brániť. Draco, nech už je akokoľvek vynikajúci študent, nie je cvičený na boj s bezcitnými beštiami, čo si hovoria ľudia.“

 

„A jeho mama? Dumbledor písal, že sa mu Voldemort vyhrážal jej smrťou...“

 

„Potter, upozorňoval som vás, aby ste nepoužívali jeho meno!“

 

„Prepáčte, zabudol som. Pane, neodpovedali ste mi.“

 

Ďalšia odmlka. „Narcissa je mŕtva. Draco to nenesie veľmi dobre.“

 

Vtedy Harryho niečo napadlo. Ten podnos! „Je tu s vami, však? Jemu ste niesli to jedlo!“ zvolal.

 

„Úžasná dedukcia, pán Potter. Na to ste prišli sám?“ opýtal sa ironicky Snape.

 

Harry pochopil, že mu už nebude veľmi do reči, preto to nechal tak. Mohli to dokončiť aj neskôr, ako sa zdalo, strávi tu celý deň.

 

„Prečo si nesadnete a nenajete sa? Bude to už síce studené, ale hádam sa to bude dať jesť.

 

Snape sa naňho zahľadel ako na imbecila a jediným mávnutím prútika jedlo ohrial. Potom sa posadil a bez sov sa pustil do jedla. Nech už bolo na Potterovi čokoľvek zlé, jedno mu musel uznať. Variť vedel dobre. Tak chutné jedlo nevložil do úst poriadne dlhú dobu.

Poslední komentáře
08.11.2008 16:57:13: úžasná kapitola, přečetla jsem si jí bohužel až teď, ale hlavně že přečetla. Super pokračování, chví...
02.08.2008 22:02:22: Mooc nádherná kapitola!!!!! Tahle povídka se mi líbí čím dál tím víc!!!!!
31.07.2008 22:57:07: paráda!!nádhera..velice zajímavé..těším se na další kapitolu..ani mi nevadí, že je to po slovensky.....
21.07.2008 12:39:49: Tam malo byť píšeš - nie píšem, preklep.