HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

1. kapitola

            S námahou otvoril oči a snažil sa pozrieť do okna, aby zistil, či je deň alebo noc. Aj tento obyčajný pohyb ho dosť vyčerpal. No aj tak sa toho veľa nedozvedel, lebo okno, ktoré bolo umiestnené smerom do neveľkého dvora, bolo až na pár štrbín pozatĺkané doskami. Cez štrbiny, ktoré v tme nebolo vidieť, prenikalo slabé svetlo. Asi už bolo ráno.
            Harry sa pokúsil posadiť, no keď mu celým telom preletela neuveriteľná bolesť, s tým prestal. Nevedel, z ktorej časti tela tá bolesť vystreľovala, netušil, či má na tele nejaké miesto, ktoré by nebolo zranené. Strýko mal včera jedu so svojich nálad, kedy nepotreboval žiadny dôvod, aby svojho milovaného synovca pekne spráskal. Netrvalo mu to ani desať minút, no roky praxe však urobili svoje.
            Harry si bol istý, že mal na tele minimálne pätnásť modrín veľkosti strýkovej päste a niekoľko iných veľkosti jeho topánky. Nemohol uveriť, že to tento raz trvalo len desať minút. To bol zvyčajne čas, počas ktorého sa dostával len do ráže. Výsledkom týchto pár minút však bola bolesť, ktorá teraz trápil každú nervovú bunku jeho tela.
            No bolesť na tele nebola ničím proti bolesti, ktorú pociťoval na duši.
            Boli to tri týždne, čo bol „doma“ zo školy. Tri týždne, čo sa naposledy stretol
s obávaným Lordom. Tri týždne, čo stratil krstného otca. Nechcel na to myslieť. Poslednou dobou neprešiel deň, čo by na to nemyslel, aj keď ho to neuveriteľne bolelo. Jeden rok veril tomu, že s ním bude žiť. Na jeden rok uveril tomu, že navždy opustí dom, ktorému nikdy nemohol hovoriť domov.
            No to už sa nikdy nesplní.
            „Potter!“ Harry sa strhol. „Potter!“ kričal nepríčetne jeho strýko. „Okamžite vstaň!“
Harry sa pokúsil postaviť, no vedel, že to bez pomoci nedokáže. Za dverami sa ozvalo odomykanie zámkov. Ani nie o desať sekúnd ( tých zámkov tam bolo naozaj dosť) sa do izby vrútil rozzúrený strýko. Drsne schmatol Harryho rameno a ťahal ho von z izby. „Povedal som, aby si vstal! Ideš urobiť raňajky. Nebudeme na ne čakať celý deň.“ Kričal po ňom.
            Harry sa ledva držal na nohách. Ktokoľvek iný, čo by mal také zrnenia, by sa neudržal na nohách ani päť sekúnd, no Harry bol na to za celý svoj život zvyknutý. Nejako, ani nevedel ako, sa dostal dolu schodmi do kuchyne, kde už pri stole sedeli teta Petunia so synom Dudleym, ktorý vyzeral, že za tie posledné tri týždne pribral snáď sto kýl.
            V tejto chvíli sa tváril dosť hrozivo, lebo nemal na stole raňajky, na ktoré si od začiatku prázdnin zvykol.
            „No konečne! Daj sa do práce a opováž sa niečo si ukradnúť!“ vrešťala po ňom jeho teta. Harry sa rýchlo, tak ako mu to zranené telo dovoľovalo, dostal ku kuchynskej linke, aby si vybral všetky potrebné veci na prípravu raňajok.
            Asi po desiatich minútach, keď už bol kuchynský stôl preplnený rôznymi druhmi jedla, sa pobral späť do svojej izby. Chcel sa trocha venovať domácim úlohám. Vedel, že dnes budú Dursleyovci obedovať v meste, lebo ich „malý“ Dudley mal zajtra narodeniny a on si mal ísť vybrať darčeky. Pre Harryho boli Dudleyho narodeniny najšťastnejším dňom, lebo ich Dursleyovci nikdy netrávili doma. Tento deň preňho znamenal deň bez Dursleyovcov, deň bez povinností a hlavne deň bez výprasku, aspoň v to dúfal.
            Harry si pomaly sadol na zem a naučeným pohybom nadvihol uvoľnenú dosku, aby si mohol vybrať potrebné učebnice. Za posledných pár dní nerobil nič iné, len sa učil. Zistil, že to nie je až také zlé ako si vždy myslel. Vlastne ho to celkom bavilo. Zistil, že to je koniec koncov celkom zábava. Predtým, ako si začal robiť požadované práce na jednotlivé predmety do školy, si od začiatku prelistoval všetky staré učebnice. Bolo to preňho prekvapujúce, no veľa toho nezabudol a aj to málo sa dosť rýchlo doučil. Dokonca ani jeho najneobľúbenejší predmet elixíry mu nerobili žiaden problém. Nie že by ho tento predmet nezaujal. Vlastne by ho celkom bavil, keby ho neučil ten prerastený netopier. Rád varil, bol na to zvyknutý odmalička a elixíry mu to trocha pripomínali. Samozrejme až na to, že keď do jedla pridal trocha viac korenia, hrniec mu nevybuchol. No už samotný prístup profesora Snapa ho nútil k tomu, aby ho provokoval a tváril sa, že tomuto predmetu vôbec nerozumie. No v skutočnosti mu to celkom šlo.
            Spomínal na hodiny strávené v chrabromilskej spoločenskej miestnosti spolu s Hermionou a Ronom. Ako tam sedeli pri krbe nad úlohami, ako mu Hermiona dohovárala, aby si nenechával všetko na poslednú chvíľu, ako im odmietala pomôcť dokončiť ich úlohy a ako ich nakoniec aj tak dokončila za nich. Boli to jeho najšťastnejšie chvíle. Ako mu len v tejto chvíli chýbali. Dokonca by aj bral hodiny so Snapom namiesto jednej jedinej minúty v tomto dome. Nechcel ty tráviť už ani jedinú minútu svojho života. Neznášal to tu, no zároveň chápal, že Dumbledor považoval tento dom za najbezpečnejšie miesto preňho. Celý tento dom bol presiaknutý ochranou od jeho matky. Nikto však nevedel, že jeho rodina preňho bola oveľa nebezpečnejšia ako samotný Voldemort. Nikomu to nepovedal, nechcel, aby ho niekto ľutoval. Na to bol až príliš hrdý.
            Chýbali mu jeho priatelia. Bol zvyknutý, že aj cez prázdniny bol s nimi v kontakte. Písali si pravidelne každé leto, no tento rok Harry nemohol očakávať žiadne dopisy. Strýko Vernon sa perfektne pripravil na túto situáciu. Práve preto mu pozatĺkal okno, dokonca kvôli sovej pošte zabarikádoval krb. Cítil sa veľmi spokojný, keď mu o tom na začiatku leta rozprával.
            O desať dní mal mať narodeniny a Harry si bol celkom istý, že tentokrát sa darčekov nedočká.
             Vybral si napolo dokončenú prácu z transfigurácie. Dnes ju chcel dokončiť. Rýchlo si prečítal to, čo doteraz napísal a otvoril knihu na strane, ktorá sa mu presne hodila na spresnenie textu. Teraz, keď mal zopakované všetko z posledných piatich rokov, sa mu písalo oveľa ľahšie ako v škole. Mal na to dostatok času.
            Pozrel sa na hodinky, ktoré s ostatnými vecami schovával pod uvoľnenou doskou. Boli tri hodiny poobede, čo znamenalo, že má ešte dve hodiny, než sa domov vráti jeho „rodina“. Odložil dokončenú prácu z transfigurácie a vybral si učebnicu na elixíry. Ľahol si na posteľ a začítal sa do poslednej kapitoly.
            Ani nevedel ako mu utiekol čas. Spamätal sa až na buchnutie vchodových dverí. „Do čerta!“ zanadával. Rýchlo uložil knihu na tajné miesto. Z minulých rokov mal skúsenosť s tým, že všetko, čo má, musí pred strýkom schovávať, lebo bolo viac ako isté, že by mu ich vyhodili. Na konci tretieho ročníka sa jeho strýko dokonca uchýlil k tomu, že mu všetky učebnice spálil v krbe. Pomaly zaklapol dosky na podlahe, sadol si na posteľ a čakal na strýka.
            Asi o dve minúty počul ako sa jeho tučné telo náhli hore schodmi a odomyká zámky, ktoré pred odchodom nezabudol riadne pozamykať. Pri tom mu „trpezlivo“ vysvetľoval, že to je len pre jeho dobro. Lebo, čo keby si zmyslel, že pôjde von a niekto ho uvidí. To by bolo nenapraviteľné. Nikto totiž nevedel, že existuje. Nikto na Private Drive netušil, že v tomto dome žije niekto s menom Harry Potter.
            Strýko Vernon sa zadychčaný vrútil do izby a už od dverí naňho začal vrešťať. Harry mu nerozumel, no rozhodne pocítil, jeho mohutné labiská na svojej tvári. Nevedel, za čo dostal tentokrát výprask, no už dávno si už zvykol, že strýko na to nepotreboval dôvod.   
            Po nekonečných dvadsiatich minútach konečne odišiel z izby. Harry zostal ležať na zemi. Nesnažil sa postaviť, vedel, že prejde aspoň hodina, než bude schopný sa vôbec pohnúť. Plytko dýchal a zadržiaval vzlyky, ktoré sa mu drali von z hrdla. Neplakal. Neplakal už desať rokov. Nikdy mu to nepomohlo, len mu to priťažilo. Keby ho teraz strýko počul plakať, dorútil by sa späť a dostal by dupľu.
            Po viac ako hodine sa pomaly posadil a namáhavo sa presunul do postele dúfajúc, že do rána bude mať pokoj. No jeho želanie sa mu nesplnilo. Takmer hneď ako spadol do postele a zaspal, začal snívať. Preňho to bol sen, no pre iných.....
 
            Stál uprostred kruhovej miestnosti. Okolo neho boli dookola postavený ľudia v maskách. Stáli ticho, boli do seba navlas rovnako vzdialení a ticho pozorovali dianie okolo seba. Niektorí ani od strachu nedýchali a tvárili sa akoby tam ani neboli. Len sem tam sa niekto strhol, no nikto si toho nevšímal. Ich pohľady boli namierené na muža uprostred miestnosti, ktorý si ich tiež so záujmom prezeral. V jeho očiach, čo nebolo nič iné ako štrbinky vyplnené jedovo-červnou farbou, bol len chlad. Neboli to jeho priatelia. Nevedel, čo to je priateľstvo, nikdy ho nespoznal a ani ho spoznať nechcel. Bolo to pod jeho úroveň. Nikto z týchto ľudí, čo tu stáli a podlizovali sa jeho priazni, nebol preňho nič iné len odpad, s ktorým si mohol robiť, čo sa mu len zachce.
            No a teraz sa mu zachcelo trocha zábavy. Za posledných pár dní sa neuveriteľne nudil. Chcel vidieť niekoho trpieť. Zdvihol svoj prútik a namieril ho na najbližšie stojaceho smrťožrúta. Ten sa v sekunde zrútil na zem a zvíjal sa v neznesiteľných bolestiach.
 No nebolo to len jeho telo, čo ju pociťovalo.
 
            Keď Harryho telom prestali otrásať kŕče bolesti, posadil sa na posteli. Načiahol sa na zem vedľa postele a zdvihol pohár s vodou, čo mu sem dala teta asi pred dvomi dňami. Nebolo to nič moc, no aj tak sa cítil oveľa lepšie ako pred chvíľou.
            Harry nebol ani rozrušený, nestalo sa mu to prvýkrát. Začalo to na začiatku leta a nezdalo sa, že by to chcelo prestať. Vlastne sa to len zhoršovalo. Tentokrát sa mu to nezdalo až tak zlé. Oproti iným nociam to bolo úplne mierne.
 
Poslední komentáře
22.05.2017 19:42:04: opravdu trýznivý začátek povídky. Jsem zvědavá,jak se z toho Harry dostane, kdo ho zachrání, nebo co...