HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

12. kapitola

Atmosféra pri stole bola napätá. Severus sa venoval svojmu tanieru a zdalo sa, že si toho vôbec nevšíma. Draco sa ako tak snažil udržiavať komunikáciu medzi všetkými stolujúcimi, no po niekoľkých jednoslovných odpovediach to vzdal a aj on obrátil svoju plnú pozornosť na kurča na svojom tanieri. Harrymu to absolútne vyhovovalo. Bolo mu dosť trápne sedieť za jedným stolom s profesorom a Malfoyom, nepotreboval k tomu ešte trepať zdvorilostné frázy. Nebol na to zvyknutý. U Dursleyovcov nejedával za stolom s ostatnými, nebol tam vítaný, no a na Rokforte do seba väčšinou len rýchlo nahádzal nejaké jedlo a utekal na vyučovanie. Nemal vo zvyku tráviť v spoločenskej sieni priveľa času a aj keď tam bol náhodou dlhšie, bavil sa so svojimi priateľmi, ktorí si na nejaké frázy nepotrpeli. No tu, hneď ako si sadol k stolu, bolo jasné, že  Snape aj Malfoy boli zvyknutí stolovať inak ako on.

 

Harry nemal veľmi chuť do jedla, tak sa vo svojom tanieri len vŕtal. Stále rozmýšľal o tom poručníctve. Aj keď povedal Dracovi, že mu to neprekáža, mal isté pochybnosti, s ktorými sa však nechcel deliť. Neprekážalo mu to, naozaj mu nevadilo mať Snapea za poručníka, no nebol si istý, ako to zoberú jeho priatelia. Strávil päť rokov tým, že na profesora elixírov spolu s Ronom nadával. Bol si istý, že on to nepochopí. Príliš nenávidel Snapea na to, aby ho toleroval ako jeho poručníka. No a Hermiona...bola proste Hermiona. Síce sa od priamej nevraživosti voči profesorovi dištancovala, no aj tak ho nemala v láske. A to Harryho trápilo. Nechcel, aby boli jeho priatelia proti, nechcel si vyberať. Mal ich rád, no teraz si naozaj nebol istý, ako by si vybral.

 

Severus si jeho zamyslenia všimol, no rozhodol sa to nekomentovať. Trpezlivo sa ďalej venoval svojmu obedu, no keď už Harry po desiatykrát presunul kúsok mäsa z jednej strany taniera na druhú, to nevydržal.

 

„Mieniš to aj jesť, alebo sa s tým budeš len hrať?“ opýtal sa ho.

 

Harry sa zarazil v pohybe, zdvihol pohľad a kľudne odpovedal. „Nie som hladný.“

 

„Tak sa v tom nevŕtaj!“ zavrčal naňho, no potom dodal kľudnejším hlasom: „Mal by si jesť, elixíry lepšie zaberajú, keď je ten, čo ich pije sýty a nie hladný.“ dohováral mu.

 

„Naozaj nie som hladný. Zjedol som dosť na raňajky.“ trval na svojom Harry. To, že dnes toho na raňajky zjedol viac ako u Dursleyovcov za týždeň, mu však nepovedal. Z pohľadu, ktorý naňho vrhol Snape bolo jasné, že ani nemusel. Zrejme mu to bolo jasné od začiatku.

 

Draco lietal pohľadom z jedného na druhého. „Niečo mi tu ušlo?“ opýtal sa.

 

„Nie.“ odpovedali mu Harry so Severusom naraz.

 

Mladý blonďáčik na to pokrčil ramenami a ďalej sa venoval svojmu tanieru. Keď sa už zdalo, že majú všetci dojedené (na Harryho tanieri skôr jedlo pribúdalo), zdvihli sa od stola a zamierili do Snapeovho laboratória. Nebolo nikde inde, ako v podzemí. Harry si nemohol pomôcť, no musel sa zasmiať. Draco, ktorý šiel po schodoch pred ním, sa naňho otočil s otázku v očiach.

 

„Vám sa musí v podzemí veľmi páčiť.“ odpovedal na jeho začudovaný pohľad.

 

„Nejde o to, či sa nám v podzemí páči alebo nie.“ predbehol ho Severus. „Veľa elixírov je citlivých na denné svetlo, preto je toto to najlepšie miesto na ich prípravu a skladovanie.“

 

„Preto sú slizolinské izby v podzemí?“ opýtal sa ho Harry.

 

Tento raz to bol Draco, kto prehovoril ako prvý. „Odkiaľ vieš, kde sú naše miestnosti?“

 

„Nemusím byť génius, aby som si všimol odkiaľ už päť rokov prichádzate na raňajky.“ uškrnul sa naňho Harry.

 

„To nie, no predpokladám, že to vieš až zo svojej návštevy v slizolinskej spoločenskej miestnosti.“ uškŕňal sa Snape.

 

„Čože? Ty si bol v našej spoločenskej miestnosti? Kedy?“ pýtal sa Draco.

 

„Vy o tom viete?“ ignoroval Harry Draca. „Ako ste sa o tom dozvedeli?“

 

„Bol by som veľmi zlým špiónom, keby mi uniklo niečo, čo sa mi deje priamo pod nosom.“ poznamenal profesor. „Aj keď pripraviť všehodžús v druhom ročníku je naozaj chvályhodné. Slečna Grangerová je naozaj neuveriteľne nadaná.“

 

„Čo? Tá humu...“ začal Draco.

 

„Draco!“ napomenul ho Snape.

 

„Chcel som povedať Grangerová.“ opravil sa Draco. „Tak ona pripravila v druhom ročníku všehodžús?“ skúsil to znova. „Načo vám bol?“ teraz už bol jeho hlas viac podozrievavý ako zvedavý.

 

„Tuná pán Potter a jeho dvaja priatelia sa rozhodli navštíviť podzemie v prestrojení a ako sa zdá, vyšlo im to.“ pokračoval Snape pobaveným hlasom.

 

„Boli ste zvedaví, aké to tam máme?“ zdalo sa, že Draco jeho pobavenie nezdieľa. „Alebo ste boli špehovať?“

 

Harry sa musel smiať. Keď videl, že Snape nie je nahnevaný, strach, ktorý zachvátil jeho telo po Snapeovej prvej poznámke, sa vytratil. Najprv sa naozaj zľakol, že by sa mohol hnevať, veď bol predsa hlavou Slozolinu a rozhodne ho nemohlo tešiť, že sa mu tam potĺkali študenti inej fakulty. Prisahal by, že ak by sa takto Snape správal pred mesiacom, asi by ho podozrieval, že až príliš často privoniava k Ohnivej Whisky, no teraz ho to akurát na chvíľu zmiatlo. Preto ignoroval jeho pobavený pohľad a otočil sa na Draca.

 

„V druhom ročníku bola otvorená Tajomná komnata. Mysleli sme si, že si Slizolinov potomok, tak sme ťa chceli usvedčiť.“ vysvetľoval mu.

 

„Ja som mal byť Slizolinov potomok?“ neveriacky sa pýtal Draco.

 

„A kto iný?“ odvrkol mu Harry. „Bol si široko ďaleko jediný hajzel, ktorý ním mohol byť. Teraz si uvedomuje, že to bola hlúposť, no vtedy nám bolo dvanásť a nenávideli sme ťa. Čo si čakal?“

 

„Myslím, že viac ľudí si myslelo, že si práve ty tým, kto otvoril Tajomnú komnatu.“ zapojil sa do debaty Snape.

 

„To je pravda. No nie, že by ma to nejako zvlášť tešilo.“ povzdychlo si Harry a nechal tému Tajomná komnata tak.

 

Medzitým už prišli pred dvere laboratória a tak chlapci čakali, kým ich profesor otvorí. Chvíľu odriekal zopár zložitých latinských zaklínadiel, nakoniec ešte priložil svoju dlaň na dvere, ktoré sa vzápätí otvorili a mohli  vojsť.

 

Laboratórium nebolo veľké, no oni traja sa tam celkom ľahko pomestili. Bolo vybavené luxusnými vecami, z ktorých každá mala svoje miesto. Vládol tu poriadok, no všetko bolo pripravené na okamžité použitie. V strede miestnosti bol umiestnený stredne veľký stôl, na ktorom bol uložený cínový kotlík. Vedľa neho boli položené nože rôznych veľkostí spolu s ostatnými nástrojmi.

 

Harry sa rozhliadal po neveľkej miestnosti a hľadal si miesto, kam sa by sa zašil. Súhlasil, že sa k nim pripojí, no nepredpokladal, že ho Snape pustí aj niečo robiť. Nie že by sa chcel zapojiť do prípravy. Nemal ani poňatie, čo sa chystajú dnes pripravovať, no keď to bude niečo, čo robia v škole už päť rokov, bude to veľmi nudné popoludnie.

 

Snape akoby počul jeho myšlienky. Natiahnutím ruky mu zabránil zastrčiť sa do rohu miestnosti a postrčil ho priamo pred zatiaľ ešte prázdny kotlík. „Ste si tým istý, pane? Nerád by som vám zničil dom.“ namietal Harry. Draco sa začal smiať. „Nemaj strach, Potter. Laboratórium je chránené kúzlami. Dnu to zničiť môžeš, no vonku sa nič nestane. Nepozeraj tak prekvapene. Tu ma Severus učil pripravovať moje prvé elixíry. Hádam si nemyslíš, že by mi pri tom dovolil zdemolovať polovicu panstva.“ hovoril mu Draco s pobavením v hlase.

 

„Budem tu s vami, nič sa nemôže stať.“ upokojoval ho Snape.

 

„Fajn. Čo budeme teda robiť?“ opýtal sa ho Harry.

 

„Mohli by sme si pripraviť niektorý z tých jedov, čo si si dnes ráno prezeral.“ uškrnul sa naňho Draco.

 

„Môžem ho potom na tebe vyskúšať?“ odbil ho Harry.

 

„Vzhľadom na tvoje výsledky v elixíroch to asi nebudem riskovať. Buď ma otráviš nepodareným elixírom alebo sa ti nejakou náhodou podarí a otráviš ma aj tak.“ stále sa uškŕňal Draco.

 

„Nie je moja vina, že mi vždy kotlík na hodine vybuchne,“ bránil sa Harry.

 

„Nie? A koho potom?“ zapojil sa do debaty Snape.

 

„Keby ste ma neznervózňovali pri práci, tak by sa mi pracovalo lepšie,“ obhajoval sa Harry. „Nie je veľmi príjemné vedieť, že len čakáte  na nejakú chybu, za ktorú by ste nás mohli skritizovať.“

 

„Máte nejaké pochybnosti o mojich vyučovacích metódach, pán Potter?“ opýtal sa ho profesor pobavene.

 

 „Nie pán profesor, len si nemyslím, že zastrašovanie je tým najlepším prostriedkom, ako niekoho niečo naučiť.“

 

„Obávam sa, že v tomto sa naše názory úplne líšia. Svoj spôsob vyučovania považujem za vyhovujúci.“ Snapeove oči sa trblietali potláčaným smiechom, no na oko si zachovával pokojnú tvár.

 

„Čo je vyhovujúce na tom, že sa vás každý v triede bojí?“ čudoval sa Harry.

 

„Nie každý, Potter.“ namietal Draco. Harry sa po ňom škaredo pozrel. „To, že Slizolinčania nemajú s elixírmi problémy, je všeobecne známe, Draco.“

 

„Že nás Severus nekritizuje v triede ešte neznamená, že by sme to mali ľahšie. Nemysli si, že neskritizuje aj nás, no nerobí to na verejnosti.“ poznamenal mladý Slizolinčan.

 

„A to nepovažuješ za výhodu? Nám McGonagallová vynadá vždy pred celou triedou a nie v súkromí.“ trval na svojom Harry.

 

„To, ako rieši profesorka McGonagallová problémy v triede je len jej vec, tak isto ako je moja vec, ako ich riešim ja.“ povedal ľadovým hlasom Snape nahlas, aby ich upozornil, že je ešte stále v tej istej miestnosti.

 

„Vy ste rozhodne spokojný s tým, že sa všetci okolo vás trasú od strachu.“ poznamenal Harry.

 

„Nie, že by ma to nejako uspokojovalo, no kedysi som zistil, že ľudia, čo sa boja malého zla, pred tým veľkým priamo utekajú. Ako inak mám všetkých tých imbecilov naučiť čeliť strachu?“ pýtal sa ho profesor.

 

„Tým, že ich ešte viac desíte určite nie. Pozrite sa na Nevilla. On sa trasie už iba keď počuje vaše meno. Takto sa žiadneho strachu nezbaví.“ argumentoval Harry.

 

„Nemáš pravdu, keď sa pán Longbottom naučí čeliť strachu zo mňa, môže začať čeliť horším veciam ako je jeho profesor elixírov.“ trval na svojom Snape. „Ale myslím, že toto už nie je dôležité.“ dokončil.

 

„Ako to myslíte, pane?“ opýtal sa ho Harry.

 

„Tak, že otázka strachu pána Longbottoma už nie je aktuálna.“ na Harryho stále nechápavý výraz dodal. „Pochybujem, že ho budem aj naďalej stretávať vo svojej triede. Je len veľmi malá pravdepodobnosť, že sa dostane do mojej triedy na MLOK.“

 

Tak ako ja, pomyslel si Harry. „Neviete, kedy majú prísť výsledky V.Č.Ú.?“ opýtal sa Snapea.

 

„Nie, no myslím, že chodia niekedy v polovici prázdnin, aby sa študenti mohli rozhodnúť, čo budú ďalej študovať a k tomu si zariadiť veci.“ vysvetľoval profesor. „Myslím, že by tu mali byť každým dňom.“ dodal.

 

Harry sa potešil, už bol naozaj zvedavý na to, ako dopadol, no zároveň mal strach, lebo vedel, že ak nedostane vynikajúci z elixírov, nebude v nich môcť ďalej pokračovať a to by znamenalo koniec jeho aurorskej kariéry. Veľmi sa chcel stať aurorom, nie kvôli sláve, tak ako by si iný určite mysleli, no vedel, že raz nastane deň, kedy bude musieť čeliť Voldemortovi a nevedel si predstaviť lepší spôsob, ako sa na to pripraviť. Bol si istý, že aurorský výcvik mu pomôže poraziť toho hnusného bastarda. Všetky jeho plány záviseli od jeho hodnotenia z elixírov. Bol úprimne rád, že jeho známka nezávisela na Snapeovi, lebo ak by ho hodnotil on, nechal by ho na V.Č.Ú. s čistým svedomím prepadnúť. Aspoň pred mesiacom by tak urobil.

 

Teraz si tým však Harry nebol taký istý. Snapeovo správanie ho miatlo. Jednu chvíľu sa správal tak ako v škole, no ani nie o minútu neskôr sa jeho správanie zmenilo. Nevedel, čo si o tom má myslieť. Nechcel byť naivný. Myslieť si, že za to, že sa k nemu nespráva tak ako zvyčajne, tak sa aj celý zmenil, by bolo hlúpe. No na druhú stranu, ak sa Snape naozaj chce zmeniť a je ochotný preto obetovať aj svoju masku terorizujúceho profesora, bola by škoda túto šancu premrhať.

 

„Tak, čo to budeme teda pripravovať?“ Vrátil Harryho do reality Dracov hlas.

 

 

 

Žádné komentáře