HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

19. kapitola

Takže po polhodinovom nadávaní a preklínaní toho hlúpeho počítača sa mi nejako (ani neviem ako) podarilo obnoviť pôvodnú kapču (bohužiaľ len polku). Rozhodla som sa, dať  vám sem aspoň to, čo mám. Na druhú časť si chvíľu budete musieť počkať. Pardon, že je to tak neskoro, no skorej to naozaj nešlo. Teraz mám zápočtový týždeň, tak písať budem až od stredy. Potom mám dva týždne voľno, tak kapče budú pribúdať rýchlejšie. Dúfam, že vám tým vynahradím tie dlhé medzery ;) 

Takže, už je aj obetovaná, za čo vďačím KAPI, takže veľká vďaka... ;)

„Dočerta!“ uľavil si, keď sa Harry s Dracom pobrali do postele (každý zvlášť!!!)

 

Snape nevedel, čo si o Harryho slovách má myslieť. Teraz, keď sa dozvedel o proroctve, bolo mu jasné, že raz nastane deň, kedy sa stretnutiu s Voldemortom Harry nevyhne. Musí to byť, ale čo najneskoršie. Nesmie to byť teraz! Harry potreboval ešte veľa cvičiť predtým, ako ho ten starý blázon, riaditeľ Rokfortskej školy čarodejníckej, pošle na istú smrť.

 

Nie! Tomu musí Snape zabrániť. Ak to bude nutné, bude ho učiť sám, aj po nociach.

 

Keď mu Dumbledor v Harryho piatom ročníku nariadil, aby ho učil oklumenciu, nevedel, aký je v tom ukrytý zámer. Dumbledor mu vlastne nikdy nič nehovoril. Jednoducho mu niečo nariadil a on sa nepýtal, prečo to má robiť. Jednoducho tak robil. Spoliehal sa na to, že riaditeľ vždy vie, čo je správne. Snape mu bol veľa dlžný a o každom Dumbledorovom rozhodnutí vedel, že je výsledkom jeho pečlivého rozmýšľania. No terajšie udalosti a skutočnosti, ktoré zistil o Dumbledorovi mu jasne dali najavo, že to bol omyl. Možno nad všetkým dlho rozmýšľal, no nikdy neurobil nič, čo by malo všeobecný prospech. Vždy to malo prospech hlavne preňho. On nikdy nechcel Harryho chrániť, chcel chrániť seba. O Harryho sa zaujímal len preto, že bol jeho jedinou zbraňou k porážke Voldemorta a celoživotnej sláve.

 

Dumbledor vedel, čo robiť, no robil všetko len tak, aby z toho mal prospech on. Chce byť hrdinom čarodejníckeho sveta a aby to dosiahol, s čistým svedomím nechá malého chlapca napospas jeho krutým príbuzným. Týmto činom sa pre Snapea stal z Dumbledora taký istý „človek“ ako je Voldemort.

 

No najhoršie na tom je, že Harry všetkým tým jeho rečiam veril. Veril, že jedine on môže zabiť Voldemorta a tým aj uveril, že len ON môže zachraňovať. Dumbledorov postoj ho v tom vždy upevňoval. Dočerta, veď mal len jedenásť, keď ho nechal samého čeliť Voldemortovi prvýkrát (keď mu zabili rodičov nepočítam), nechal ho, nech sám ochraňuje Kameň mudrcov. O rok neskôr SÁM čelil baziliškovi, v tretiaku ho nechal čeliť stovke dementorom a nechal ho SAMÉHO potĺkať sa po lese s vlkodlakom v pätách. To, že s ním boli Weasley a Grangerová na tom nič nemení. Veď sú to ešte len deti, aspoň vtedy boli. A prítomnosť toho idiota Blacka na tom tiež nič nemení, len to zhoršuje.

 

Mal štrnásť, keď čelil Voldemortovi druhýkrát! Dočerta aj s Dumbledorom! Čo tým mieni? Keby pred pár mesiacmi včas neinformoval členov Rádu, teraz by bol Potter aj s tými jeho hlúpymi priateľmi mŕtvy. Pre Merlina! Nechcel na to ani myslieť. Zase na to bol Harry sám, mohol sa spoľahnúť len na pomoc nedoštudovaných čarodejníkov!

 

Snape vedel, že za posledné roky si Harry stihol zvyknúť, že sa jeho život permanentne nachádza v nebezpečenstve. Mal už toľko možností sa o tom presvedčiť. No to práve Snape nechcel. Nechcel, aby Harry niesol osud celého sveta na svojich ramenách. Nechcel, aby sa s tým musel vyrovnávať sám, aby cítil výčitky vždy, keď niečo nevyjde podľa plánu, alebo keď niekto znova zomrie. Nie! Snape ho musel naučiť, ako sa má dieťa v jeho veku správať. Lebo on ešte stále bol dieťaťom. Aj keď mal mať šestnásť rokov. Bol dieťa a on ho naučí, čo to znamená. 

 

Bol v šoku, keď sa spolu s Dracom objavili vo Voldemortovom sídle. Možno to v duchu čakal, no dúfal, že ich podobná pochabosť nenapadne. Dúfal márne. Keď tam bol prvý deň, nebál sa tak, ako keď zistil, že sú tam aj oni dvaja. No nebál sa o seba. Bál sa o nich.

 

Snape sa trocha pousmial. Ani netušil, ako si za tých pár dní na ich prítomnosť v dome zvykol. Bol ich opatrovníkom len dva dni, no aj tak za nich cítil zodpovednosť. Nebolo to ako s ostatnými študentmi. Oni dvaja boli deti, ktoré teraz boli na ňom závislé. Nie materiálne. Obaja boli zabezpečení, aspoň finančne. Potter sa postaral o to, aby jeho syn v prípade jeho smrti nezostane na ulici, mohol sa o seba postarať. To čo mu hranične chýbalo neboli peniaze. Ale pocit bezpečia. Tí zasratí Dursleyovci by z neho celkom určite „vychovali“ emocionálnu trosku. Vlastne sa čudoval tomu, že ňou nie je už teraz. Po tom, čo u nich zažil, by mal bez prestávky plakávať v kútoch Rokfortského hradu. No Harry ukazoval v mnohých aspektoch svojho života, že nie je slabý a to využívali ľudia v jeho okolí.

 

Snape si povzdychol a vytiahol z vrecka na hábite retiazku s hodinkami. Boli dve hodiny ráno. Návštevu Grimmauldovho námestia preloží na ráno. Teraz sa mu naozaj nechcelo čeliť nahnevanému riaditeľovi. Mal sa mu hlásiť vždy po dvoch dňoch. Pôvodne to bolo raz týždenne, no v deň, čo mu odovzdal opatrovnícke papiere, mu oznámil, aby sa mu ozýval častejšie. Snape z toho nebol veľmi nadšený, ale v tej chvíli ho Dumbledor trápil najmenej. Vtedy sa chcel čo najskôr dostať domov, aby veci nabrali oficiálnu podobu.

 

                                                                      

***

 

 

Druhý deň ráno sa všetci obyvatelia Snape´s Mighty Seat stretli pri spoločných raňajkách.

 

Draco s Harrym sedeli bez slova, len na pol oka pozerali po Snapeovi, aby zistili jeho náladu. Včerajšok bol v celku hektický, počnúc príchodom do Voldemortovho sídla, ich rýchlym útekom (za to, že sa im všetkým podarilo dostať odtiaľ bez zranenia, sa v duchu poďakovali Merlinovi snáď miliónkrát) a keď už mali všetko našťastie za sebou, museli čeliť nahnevanému Snapeovi. Harry by radšej znova čelil Voldemortovi, ako si zopakovať včerajší kúsok s ich obávaným profesorom. Od začiatku mu však bolo jasné, že sa ich rozhovoru nevyhne.

 

Snapeova nálada sa zo žiadneho jeho gesta nedala vyčítať. V jednej ruke mal vidličku, s ktorou sa usilovne kŕmil vajíčkami z taniera pred ním, pričom druhou listoval v Dennom Prorokovi. Mohol byť ešte stále nahnevaný, no nedával to najavo.

 

„Hmm, Severus?“ ozval sa Draco, keď to už nemohol vydržať.

 

Snape zdvihol pohľad od novín a pozrel sa spýtavo na Draca. „Áno?“

 

Draco nevyzeral, že by chcel na jeho výzvu odpovedať, len sa naňho pozeral, akoby chcel z jeho pohľadu vyčítať, čo v ňom momentálne prebieha. Keď to trvalo príliš dlho, Severus zjavne tiež stratil trpezlivosť. „Draco!“ zavrčal, aby ho prebral z tranzu. „Chcel si niečo?“

 

Blondiak zamrkal. „Vlastne nie, len som chcel vedieť, čo plánuješ dnes robiť,“ vynašiel sa.

 

Snape vyzeral zmetene, lebo by prisahal, že toto nebol dôvod, prečo ho vyrušil od novín. „Musím zájsť na ústredie. Mal by som informovať Dumbledora,“ povedal a otočil sa späť k raňajkám.

 

Harry sa na profesora tiež otočil. „Poviete mu o tom, čo sa stalo?“ opýtal sa. „Všetko?“

 

„Nemyslím, že sa vyhnem rozhovoru o tom, že som bol prezradený ako špeh,“ zamračil sa. „A čo sa týka toho, že ste sa tam objavili aj vy, Dumbledor bude rozhodne zvedavý, ako som sa dostal od Temného Pána,“ informoval ho.

 

„Ale, musíte spomínať, že sme to boli my?“ skúsil to Harry.

 

„Rozmýšľal som nad tým a prišiel som k záveru, že by nebolo dobré, ak by sa o tom Dumbledor dozvedel, no neviem, ako to inak vysvetliť.“

 

„Nemohol by si povedať, že ti pomohol nejaký iný smrťožrút?“ pýtal sa Draco.

 

Snape zamietavo pokrútil hlavou. „Pochybujem, že by mi to uveril. A nemyslím si, že medzi tou zberbou nájdem jedného, ktorý by bol ako tak prijateľný. Neviem.“

 

„A čo Malfoy?“ skúsil Harry.

 

Malfoy mladší po ňom zazrel. „Nebuď smiešny, Potter. Ktorý blázon by uveril, že nejaký Malfoy by pomohol niekomu na Dumbledorovej strane?“

 

„Možno by tomu uveril, veď on a profesor boli priateľmi aj na škole.“

 

„Nemyslím, že slovo „priateľ“ je to pravé. Vzťah, ktorý bol medzi nami, bol obojstranne výhodný, no nijaký slizolinčan nepociťoval priateľstvo k niekomu inému, ani k členom vlastnej fakulty. Každý robil len to, čo mu vyhovovalo,“ vysvetľoval mu Snape.

 

„Uvedom si, že nie sme chrabromilčania, Potter,“ upozornil ho Draco.

 

„Myslel som, že s tým Potterom sme skončili,“ zamračil sa Harry. „Aspoň  na čas.“

 

„Na čas?“

 

„No, keď sa vrátime na Rokfort, nepredpokladám, že sa budeme volať krstnými menami.“

 

Draco po ňom zazrel a Harry v jeho pohľade mohol vidieť záblesk smútku. „Takže toto tvoje „priateľstvo“ je len na oko? To ti tak chýbajú tí dvaja, že sa musíš uchýliť k tomu, aby si predstieral priateľstvo ku mne?“ jeho hlas bol ostrý ako ostrie meča.

 

„Netrep hlúposti Draco!“ zahriakol ho Harry. „Nehovorím, že ja by som nechcel, aby sme sa správali ako priatelia, ale že ty si to pravdepodobne nebudeš želať.“

 

„Toto mi vysvetli,“ vyzval ho.

 

„Však vieš. Máš priateľov, ktorí tým nebudú nadšení.“

 

„Nebuď naivný. Povedal som, že my slizolinčania nemáme priateľov,“ zavrčal Draco. Jeho hlas bol neutrálny, no Harry v ňom počul aj akúsi nostalgiu. Že by Draco túžil po tom mať priateľov? pýtal sa sám seba. „Teraz už aj tak všetci smrťožrúti vedia, že som zradil svoju krv a ich detičky zjavne tiež. Zrada sa neodpúšťa,“ pokračoval Draco. „Bude im jedno, že slávny chlapec-ktorý-prežil-už-po-stý-ráz mi hovorí krstným menom. Budú ma rovnako nenávidieť, to že sa budem baviť s tebou na tom nič nezmení.“

 

„Možno, by sa ťa však snažili trocha pochopiť. Veď nie všetci Slizolinčania sa túžia stať Voldemortovými poskokmi,“ upresnil Harry. To, že sa obaja členovia jeho novej „rodiny“ strhávajú pri černokňažníkovom mene ho trocha vytáčalo. Dočerta, veď si na to už mohli zvyknúť!

 

Draco na jeho posledné slová zakrútil zamietavo hlavou. „Nemyslím si. Aj keby so mnou súhlasili, nikdy by to nedali nijako najavo. Majú strach, vzoprieť sa rodičom nie je také ľahké a ak sú tvoji rodičia v službách Pána Zla, za zradu nemôžeš čakať nič iné, len smrť. A Avada Kedavra by bola tým najlepším, čo by ho mohlo stretnúť, no môžeš si byť istý, že by im to len tak neprešlo.“

 

„To je mi ľúto.“ povedal Harry a bolo na ňom vidieť, že to myslí vážne. Túžil po rodine, no keby mal mať za rodiča niekoho takého, radšej by ho nemal.

 

„Nemá ti byť čo, Pott.... Harry,“ povedal mu na to Draco. „No vráťme sa k tomu o čom sme hovorili predtým. Severus, naozaj nie je nikto, kto by ťa odtiaľ mohol dostať? Aby tomu uveril aj riaditeľ,“ Draco sa otočil na Snapea.

 

Ten odmietavo pokrútil hlavou. „Myslím, že nie je nikto taký.“

 

„A ak by ste povedali, že to bol Červochvost?“ navrhol Harry.

 

„Tomu by neuveril. Je veľmi málo pravdepodobné, že by to Pettigrew urobil a to Dumbledor vie,“ namietol Snape.

 

„Súhlasím so Severusom,“ pridal sa Draco. „Podľa toho, čo som počul od „otca“ je Červochvost úbožiak, neurobí nič, čo by mu niekto vopred neprikázal. Neverím, že by riskoval hnev Temného Pána.“

 

„V tom máte pravdu, no Červochvost má strach aj z vás, pane. Keď ste boli zatvorený v tej diere, vedel, že ste na našej strane. Ak by ste mu pripomenuli, že ste na MOJEJ strane a že moji rodičia boli jeho priatelia, že mi stále dlží za život, možno by to urobil,“ vysvetľoval Harry.

 

Snape sa tváril pochybovačne. „Nemyslím si Harry, že si ON myslí, že dlh voči tebe je dostatočným dôvodom, aby sa vzoprel Pánovi. A pripomínam ti, že som nemal ani poňatia, že ti je niečo dlžný. Bol som prekvapený, keď si mu to pripomenul. Nechceš mi to trocha objasniť?“

 

Harry sa netváril práve dvakrát nadšene, no pustil sa do vysvetľovania. „S Červochvostom som sa stretol prvýkrát v tú noc, čo som sa stretol aj so ... so Siriusom,“ hovoril sťažka. Stále ho spomienka na krstného otca bolela. „Remus a Sirius ho chceli zabiť, no ja som im v tom zabránil. Chcel som ho odovzdať Dementorom, bola to chyba... Ďalšia.“

 

Snape sa nahol cez stôl a povzbudzujúco chytil Harryho za ruku. „To, že si chcel spravodlivosť, nebola chyba. Nechcel si, aby zomrel, ale aby pykal za svoje hriechy. Smrť by bola preňho príliš dobrá.“

 

„Bola to chyba. Ak by som ich nechal, aby ho zabili, nebol by sa Voldemort  vrátil. To on mu pomohol znova povstať. Znova žije a zabíja... je to len moja vina.“ Harry bol v tvári celý biely, vyzeralo to, že sa každú chvíľu rozplače, no statočne bojoval so slzami, čo sa mu objavovali v kútikoch očí.

 

Snape mu ruku pevnejšiu zovrel. „Nie je to tvoja vina, Harry. Ak by nebolo Červochvosta, aj tak by si Temný Pán našiel nejakú cestu, ako povstať. Nie je to ničia vina a už vôbec nie tvoja, rozumieš? Nesmieš sa za to obviňovať,“ naliehal na Harryho.

 

Ten mu na to nič nepovedal. Zápas so slzami mu dovoľovalo len krútiť hlavou na znak toho, že s ním nesúhlasí. Viac ako rok si dával za vinu, že páve kvôli nemu zomierajú nevinní ľudia, nie je ľahké myslieť si niečo iné. Bolo to naňho všetko rýchle. Samozrejme, že mu bolo jasné, žeby si Voldemort našiel aj iný spôsob, ako sa znova vrátiť, no bola to jeho krv, ktorá mu v to teraz pomohla. Bol to smrťožrút, ktorému daroval život. Dvojnásobná vina...

 

„Harry, počúvaš ma?“ ozval sa pri ňom Snape. Kedy sa sem dostal. Veď ešte teraz sedel oproti nemu a teraz tu stojí tesne pri jeho stoličke a bojazlivo mu hľadí do očí. Bojazlivo? Bol to vôbec Snape? Dočerta, kedy sa tak zmenil? Toto Harry nechápal. Aj keď, podľa toho, čo hovoril Draco, Snape nikdy nebol takým, za akého ho považovali jeho študenti. No málokto poznal jeho pravú tvár. Vlastne by tipoval, že nikto.

 

„Som v poriadku,“ odpovedal na jeho pohľad. Trocha si odkašľal, nevedel, prečo je zachrípnutý. „Takže, čo urobíme s tým Dumbledorom?“ opýtal sa ho, aby zmenil tému. Nechcel o tom hovoriť.

 

Snape bol trocha zmetený Harryho počínaním, no uvedomil si, že chlapec o tom nechce hovoriť, tak ho nechcel nútiť do niečoho, na čo sa práve necíti. Nechcel, aby si myslel, že je tyran. Už aj tak mal o ňom vďaka jeho počínaniu v škole a mimo nej dosť zlú mienku. To teraz musel zmeniť. Je jeho poručníkom, Harry sa musí naučiť dôverovať mu. Potreboval, aby mu Harry veril. Pôvodne si nechcel s chlapcov vytvoriť nejaké citové puto, ale ani nevedel kedy a začal ho mať rád. Až príliš.

 

„Mohli by sme to skúsiť tak, ako si hovoril. Ak tomu neuverí, stále mu Snape môže povedať pravdu,“ zapojil sa do debaty Draco, keď videl, že Snape sa do odpovede príliš nemá.

 

Profesor sa prebral z tranzu. Prikývol. „Pôjdem tam dnes doobeda.“

 

„Dobre.“ kývol aj Harry. „Keď vám to nebude vadiť, ja pôjdem do izby. Chcel som si ešte niečo pozrieť v knihách,“ keď to hovoril zároveň vstával od stolu. Jeho raňajky boli skoro nedotknuté, čo si Snape všimol, no dnes na to nepovedal nič. Bolo až žalostné, ako málo Harry zjedol. Hnevalo ho to, ale na to, že dnešok len začal, mali toho už dosť prebratého a on nechcel Harryho ešte viac deprimovať. Obom bolo jasné, že dôvodom toho, že je tak malý a chudý a že jeho chuť do jedla bola výrazne obmedzená, sú Dursleyovci.

 

Dovolil mu teda, aby sa vzdialil. Keď zmizol na poschodí, unavene si sadol späť na stoličku, no svojich raňajok sa už nedotkol. Zložil si hlavu do dlaní a vzdychol.

 

„Severus?“

 

Strhol sa. Úplne zabudol, že tu je ešte Draco. „Áno?“

 

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ho.

 

„Zdá sa ti to všetko málo?“ zavrčal Snape.

 

Draco mykol plecom. „Je to všetko ťažké. Vždy to bolo.“ povedal mu na to. „Prečo si taký zničený. Viem, že ťa rozhovor s riaditeľom vôbec neláka, no nezdá sa mi, že to ten pravý dôvod, aby si bol v takej depresii.“

 

„Riaditeľ je to posledné, čo ma trápi.“ povedal Snape. „Neviem, čo robiť s Harrym,“ priznal. Nikdy sa nikomu nezveroval, teraz však dúfal, že mu Draco nejako poradí. Bol v Harryho veku, musí mu rozumieť viac ako on.

 

„Ako to myslíš? Čo by si s ním mal robiť?“ nechápal ho.

 

Snape si vzdychol. Harry nechcel, aby o tom s kýmkoľvek hovoril, no Draco bol členom rodiny a on sa s niekým musel poradiť. Síce v škole x-krát riešil problémy týrania študentov, nikto z nich sa však nenachádzal v Harryho situácii. Nikto toho neprežil toľko, čo on. A to musel Snape zohľadňovať. Musel k nemu pristupovať inak. Okrem toho, bol teraz jeho akože „syn“ a on nevedel, čo robiť. Bol bezbranný.

 

„Možno si si všimol, že Harry nie je tak celkom v poriadku,“ začal vysvetľovať Dracovi. Ten ho trpezlivo počúval, otázky si nechával nakoniec. „On..., Harry nemal celkom také detstvo, ako som si zo začiatku predstavoval. Dursleyovci, tí ľudia, čo u nich žil, boli muklovia a tak celkom nerozumeli tomu, že je Harry čarodejník. Pociťovali k tomu odpor. Čarodejníci boli pre nich niečo ako odpad a tak sa k nim aj tak správali. Vrátane Harryho. Oni ho.... týrali,“ povedal rýchlo. Až príliš rýchlo. Draco zalapal pri jeho slovách po dychu. Čakal niečo také odvtedy, čo ho Snape priviedol, no to, že to priznal aj nahlas, ho prekvapilo. Nie, to bolo slabo povedané. Úplne ho to šokovalo.

 

„To myslíš vážne?“ opýtal sa ho. „Ako?“

 

„Nedávali mu jesť, čo si si mohol všimnúť aj podľa toho, ako ten chlapec vyzerá. Niekedy nejedol aj týždeň. Stále nechápem, ako som si to mohol nevšimnúť už v škole,“ povzdychol si Snape. „Mal všetky znaky. A ja som si to nevšimol.“

 

Draco zopakoval profesorovo gesto, čo použil, keď chcel upokojiť Harryho. Položil mu ruku na predlaktie a upokojujúco ho zovrel. „Nie je to tvoja vina,“ zvláštne, dokonca opakoval aj jeho slová. „Neboli ste vtedy práve priatelia. Je úplne normálne, že si si to nevšimol. Nie si vedúcim jeho fakulty. Mala si to všimnúť McGonagalová, ona je vedúcou jeho fakulty. Ona má zaňho zodpovednosť. Nie ty. Ak si to ona nevšimla, nie je dôvod prečo by si sa mal ty obviňovať.“

 

„Ja viem. Dopekla, ja VIEM, no aj tak ma to zožiera. Pre Merlina, ako som sa k nemu správal?! Vôbec by som sa nečudoval, ak by ma nenávidel, ak by mi neodpustil...“

 

„To ťa nemusí trápiť, Severus. Harry ti odpustil a ak aj nie úplne, určite tak v najbližšej dobe urobí. Je to Chrabromilčan,“ uškrnul sa. Snape mu s malou nevôľou úškrn opätoval. „Možno máš pravdu.“

 

„Normálne sa bojím opýtať, no to, že mu nedali jesť, je to jediné, čo si mi chcel povedať?“ opýtal sa ho, keď sa profesor ako tak upokojil.

 

„Nie, bohužiaľ, to bol len začiatok. To najhoršie som si nechal na koniec. Okrem toho ho týrali psychicky a.... fyzicky. Ten hajzel, čo si hovorí jeho strýko, ho mlátil. Keď som ho vtedy priniesol, bol na tom zle, veď si to videl...“

 

„To mu urobil jeho strýko?“ opýtal sa neveriacky.

 

„Tiež som tomu nemohol uveriť, keď som ho našiel. Potom mi to Harry potvrdil. Bol dosť v šoku, inak by sa so mnou o tom určite nerozprával. Povedal, že to nepovedal ani Weasleymu a Grangerovej.“

 

„To sa naňho nepodobá. Sú to jeho priatelia, čo im neverí?“ nechápal Draco.

 

„Verí im, no neznáša ľútosť. Nechcel, aby ho niekto ľutoval.“ odpovedal mu Snape. „Keď si to tak teraz premietam, nikdy som nevidel, že by nejako chcel pútať pozornosť. To som si však vtedy neuvedomoval. Pokladal som ho za jeho otca,“ hovoril trpko. „Smiešne, teraz viem, že je úplne iný. Keby sa mu tak nepodobal, ani by som neveril, že je naozaj jeho syn. Možno ešte v tom metlobale sú si podobný, no inak má úplne inú povahu. James pozornosť vyhľadával. Doteraz si pamätám, ako sa hlúpo hrával s ohnivou strelou. Mal rád keď ho niekto pozoroval. Harry nie. Vystačí si s priateľstvom tých dvoch. Mrzí ma, že som ho považoval za jeho otca. Kvôli tomu som mu ubližoval. A prečo dopekla? Kvôli hlúpej pomste.“

 

Draco bol na okamžik zmetený. Vedel, že sa Potter s tou jeho bandou nesprávali k Severusovi práve najlepšie. Hovoril mu to jeho otec, tak ako to aj zopakoval Harrymu. Myslel si, že Severus sa k Harrymu tak správal preto, lebo nechcel ohroziť svoje postavenie medzi ľuďmi Temného Pána. No podľa toho, čo mu tu hovoril, bolo za tým ešte niečo. Naozaj až tak nenávidel Harryho otca? Urobil mu niečo, o čom nikto nevedel?

 

Nevedel, čo mu má teraz na to povedať. Keby sa tak správal k nemu, rozhodne by mu len tak ľahko neodpustil, no Harry bol iný. Nebol ním a bol si istý, že mu odpustí. Aspoň v to dúfal. Kvôli Severusovi.

 

„Preto si ho odtiaľ zobral?“ snažil sa vrátiť k dôležitejšej téme, kvôli ktorej mal Severus výčitky svedomia.

 

„Nemohol som ho tam nechať. Keby si videl jeho izbu. Mal tam len posteľ, ktorá by bola dobrá asi tak pre šesťročné dieťa. Bola celá špinavá, nemal ani poriadnu prikrývku. Okrem postele tam mal polorozpadnutú skriňu. Všetky cennosti si ukrýval v otvore v podlahe. Ver mi, že to bol šok nájsť Harryho v takom stave.“

 

„Myslíš, že ho to nejako poznačilo? Vieš ako myslím, nie? Môže mať nejako pošramotenú psychiku?“ chcel vedieť Draco.

 

„Pýtaš sa, či máš okolo neho chodiť po špičkách?“

 

„Tak trocha hej.“

 

„Nemyslím. Toto nie je prvé leto, čo sa tak k nemu správali. Doteraz to zvládal, aspoň myslím. Ak to aj nejako pošramotilo, ako ty hovoríš, jeho psychiku, dozvieme sa to. Budeme tu spolu ešte celý mesiac. Dúfam, že to aspoň troška postačí, aby sme si k sebe vybudovali nejaký vzťah.“

 

„Chceš, aby ste sa stali priateľmi?“ opýtal sa ho Draco naoko neveriacky. Podľa rozprávania jeho otca, Snape už nejakú dobu videl v Harrym svojho syna. Aspoň to si domyslel Draco, lebo Lucius rozhodne nevedel o Snapeovom zmýšľaní.

 

„Chcem, aby mi dôveroval, aby sa na mňa nepozeral s nedôverou a strachom. Chcem, aby za mnou prišiel, ak by mal problém. Aby sa mi zveril. Aby ma bral ako...“ Snape sa zasekol.

 

„Ako otca?“ usmial sa Draco.

 

Snape po ňom hodil vystrašený pohľad. „Vadilo by ti, ak by som to chcel?“

 

Draco sa tváril, že chvíľu rozmýšľa. Už dávno si v tomto urobil jasno. Zo začiatku mu to vadilo, dosť. No vtedy, keď si to uvedomil, nemal Pottera v láske. Pokladal ho za nepriateľa. Aj keď to v duši tak nepociťoval. Chcel byť na jeho strane, chcel z neho mať priateľa, no to, že on odmietol jeho priateľstvo, ho štvalo. Práve preto s ním vyvolával konflikty. Chcel mu ukázať, že nie je chudák. Chcel mu dokázať, že si zaslúži jeho priateľstvo.

 

Tak potom, čo si uvedomil Snapeove pocity, sa hneval. Nie na Harryho. Teda nie celkom. Hneval sa na Snapea. Chcel po Harrym to, čo on nemohol mať. Snape bol jeho krstný otec, on mal mať rád jeho, nie Pottera. Žiarlil naňho. Časom sa s tým zmieril. Mal Severusa rád. Vedel, že nemal veľa šťastia v živote a tak mu to prial. Ak mal mať Severusa Harry rád, nemohol v tom ani jednému brániť.

 

„Nie, nevadilo,“ odpovedal po pravde. „Myslím, že Potter, to tak časom tiež bude cítiť,“ ubezpečil ho.

 

„Harry, nie Potter,“ opravil ho Snape. „A Draco.“

 

„Áno?“

 

„Bol by som tiež rád, ak by si ma aj ty bral ako otca,“ povedal mu so zvláštnym výrazom. „Ak teda budeš chcieť?“

 

„Ty by si chcel?“ opýtal sa ho neveriacky Draco.

 

„Navrhoval by som to, ak by som to nemyslel vážne?“

 

„Myslím, že nie,“ odvetil po chvíli Draco. „Aj ja by som bol rád Severus. Rád by som ťa považoval za otca.“

 

Snape mu kývol hlavou. Nevedel, čo mu na to má povedať. Bol prekvapený, že mu Draco dal tak rýchlo odpoveď. Chcel mu to len navrhnúť a dať mu čas na rozmyslenie, nečakal, že mu odpovie ihneď.

 

„Môžeš si to ešte rozmyslieť. Nie je to také ľahké rozhodnúť sa,“ upozornil ho.

 

„Som si tým celkom istý, Severus. Nemusím o tom rozmýšľať,“ Dracov hlas bol pevný. „Myslím, že by si mal ísť. Chcel si sa staviť na ústredí. Ja sa pôjdem pozrieť za Harrym,“ vyslobodil ho od trápneho mlčania Draco. „Pekný deň,“ povedal mu predtým, ako zmizol na poschodí.

 

Poslední komentáře
24.03.2008 17:23:36: Milá Ailam, tyto stránky jsem našla teprve nedávno a toto je první povídka , kterou jsem přelouskla ...
18.03.2008 14:24:47: naprosto skvělá kapitola opravdu úžasná začínám si tvojí povídku přidávat do malého množství těch co...
16.03.2008 17:18:40: Ďakujem všetkým za krásne komentáre, popravde som skorej očakávala kritiku, dúfam, že sa od ďalšej k...
16.03.2008 16:13:43: Super! MOc díky za kapitolku. NIkdy bych nevěřila,že je Brumbál takový ...