HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

2. kapitola

 

 

 
            „Pán profesor! Musíme s vami hovoriť.“ kričala Hermiona Grangerová na riaditeľa Rokfortskej školy čarodejníckej.
            Bolo akurát osem hodín večer a skončila sa jedna z porád Fénixovho Rádu. Profesori, ktorí boli jeho členmi, sa teraz ponáhľali z ústredia do školy, keď ich zastavilo Hermionino volanie.
Medzi nimi bol aj obávaný profesor Snape. Normálne by ho nezaujímalo nič, čo by slečna Grangerová považovala za dôležité, no niečo v jej hlase ho prinútilo sa zastaviť a venovať jej svoju pozornosť.
Profesor Dumbledor, ktorému pôvodne patrilo jej volanie, sa tiež zastavil a spýtavo nadvihol jedno obočie.
            „Áno, slečna Grangerová?“ Hermiona najskôr zostala zarazená, že tu zostal aj profesor Snape. Nechcela, aby si vypočul, to čo chcela povedať len riaditeľovi, no zároveň vedela, že riaditeľ by jej námietky neprijal. Nereagovala na spýtavý pohľad svojho priateľa s červenými vlasmi, čo stál vedľa nej a rovno sa otočila na riaditeľa ich školy.
            „Pán profesor, bojíme sa o Harryho.“ vysvetľovala naliehavo.
            „Môžete mi povedať, prečo si myslíte, že by nemal byť v poriadku?“ pýtal sa ich trpezlivo, aj keď na ňom bolo vidieť, že s nimi ohľadne Harryho pobytu u Dursleyovcov nemienil diskutovať.
 Už s nimi podobný rozhovor počas prázdnin viedol niekoľkokrát, pričom sa ho spolu s pánom Wesleym snažila prehovoriť, aby mohol Harry stráviť prázdniny buď na Grimmaulderovom námestí alebo v Brlohu. No on bol rezolútne proti. Chcel, aby Harry tieto prázdniny strávil celé na Privátnej ulici, čo bolo, ako on tvrdil, to najlepšie pre všetkých. Hovoril im, že o tom samozrejme informoval aj pána Pottera a on nenamietal.
            „Pán profesor, Harry sa nám od začiatku leta ani raz neozval a všetky naše listy sa nám vracajú neotvorené späť.“ trpezlivo vysvetľovala Hermiona, aj keď už pomaly strácala trpezlivosť. Hlboko si profesora vážila, no v tejto chvíli, no vlastne už od začiatku leta, jej prišlo jeho správanie nevhodné. Vedela, že nie so všetkými záležitosťami Rádu má byť Harry oboznámený, no profesor sa rozhodol úplne ho neinformovať a dokonca ani nechcel, aby Harry prebýval na hlavnom ústredí. „To už nie je normálne. Každé leto nám píše.“ pokračovala.
            „Slečna Grangerová, myslím si, že sa úplne zbytočne strachujete. U svojich príbuzných je úplne v bezpečí. Nijaký smrťožrúti mu tam nemôžu ublížiť. A ak by sa to náhodou stalo, vedeli by sme o tom.“ dopovedal a pozrel na Snapa.
            Severus Snape sa pozeral na Hermionu a dôležito jej oznámil: „Profesor Dumbledor má pravdu. Keby sa niekto dostal na Private Drive, vedeli by sme o tom.“
            „Pán profesor, prosím vás, nemohol by ho tam ísť niekto len skontrolovať? Boli by sme pokojnejší.“ nevzdávala sa Hermiona. Dumbledor si vzdychol. Vedel, že keď si ona niečo zoberie do hlavy, tak sa tak ľahko nevzdá. „Tak dobre. Zajtra tam niekoho pošlem, no potom už o tom nechcem počuť ani jedno slovo.“ povedal zľahka.
            Hermiona sa usmiala. „Ďakujem, sľubujem, že potom už o tom nebudem hovoriť.“ sľúbila. „A prečo tam niekoho nepošlete už teraz?“ opýtala sa.
            „Lebo tu už žiaden člen Rádu nie je a ja nebudem nikoho volať späť, aby šiel overiť vaše neopodstatnené domnienky.“
            „Ale oni nie sú neopodstatnené. Harry nám každé leto píše a tento rok sme od neho nedostali ani jeden jediný list. To nie je normálne.“ vysvetľovala.
            „A nenapadlo vás, že vám možno nechce písať? Azda mu už chýba všetka tá pozornosť, čo mu je normálne venovaná. Cíti sa byť mimo diania.“ ozval sa jedovato Snape. Hermiona po ňom hodila pohľad, ktorý mu dával jasne najavo, čo si o ňom myslí. „Nie pán profesor, to nie je ten dôvod, prečo nám nepíše. Tým som si istá.“ zdvorilo mu odpovedala Hermiona, no z jej hlasu bol cítiť chlad. „Keby ste ho poznali, vedeli by ste, že nič, čo ste teraz povedali, nemôže byť pravda.“
            „Tak v tom prípade,“ pokračoval Snape ešte stále jedovato, „by sme mali za pánom Potterom zájsť ešte dnes.“ Obrátil svoj pohľad na riaditeľa. „Som ochotný tam osobne zájsť, ak, samozrejme, slečna Grangerová nebude nič namietať.“
            Hermiona ostala zarazene stáť. Nikdy by jej nenapadlo, že by sa Snape sám navrhol, že pôjde skontrolovať Harryho. No na druhej strane bola rada, že dosiahla to, čo chcela.
            No Ron tým nebol až tak nadšený. Škaredo sa pozeral na Snapa, bol si totiž istý, že za tým nie je len starosť o Harryho. Snape mal niečo za lubom. „Nič nenamietam. Je to dobrý nápad.“ povedala celkom pokojne.
            „V poriadku. Idem teda hneď teraz, no na výsledok si budete musieť počkať do zajtra. Dnes sa sem už nemienim vracať.“ oznámil im. Otočil sa na opätku a o sekundu ho už nebolo.
 
 
            Severus Snape sa stále čudoval, čo ho to vôbec napadlo, niečo takéto navrhnúť. Nemal rád toho namysleného chrabromilčana. Bol taký istý ako jeho otec, keď nie ešte horší. Rovnako namyslený. Bol si istý, že ten nadutý chalan chcel vzbudiť pozornosť aj cez prázdniny, preto nepísal listy. Vedel, že jeho priatelia budú naliehať, aby ho priviedli na ústredie. Asi sa cítil byť odstrčený už dlhú dobu a túžil po zvyčajnej pozornosti, ktorá mu očividne už chýbala.
            Vedel, že má pravdu a tá otravná Grangerová sa mýli a teraz to chcel dokázať. Stál na Private Drive pred domom, v ktorom mal bývať chlapec, ktorý prežil. V miestnosti, v ktorej predpokladal, že je obývacia izba, sa svietilo. Predstúpil pred dvere a hladno zaklopal na dvere. Chvíľu sa nič nedialo. Znechutene zdvihol ruku, že ten úkon zopakuje, keď sa dvere otvorili. Stál v nich veľmi tučný muž, na tvári mu sídlil úškrn a prasačie očká mu svietili na červenej tvári od alkoholu, ktorý mu zjavne ešte stále prúdil v krvi.
            Snape sa naňho znechutene pozrel a čakal, čo z neho vylezie. „Čo chcete?!“ zavrčal Dursley.
            No predsa, pomyslel si sarkasticky Snape a nahlas povedal: „Prišiel som navštíviť pána Pottera.“ oznámil mu konverzačným tónom. Dursleyho tvár ešte viac sčervenela, ak to teda ešte bolo možné, a smerom k návštevníkovi zavrčal: „Kto ste? Žiadneho pána Pottera nepoznám. Dajte mojej rodine pokoj.“ A chcel zatvoriť dvere. No Snape bol rýchlejší, vsunul nohu do dverí a prešiel okolo nahnevaného muža dnu. „Čo si to dovoľujete? Okamžite odíďte!“ vrčal Dursley. No Snape si ho nevšímal. Chytil ho za košeľu pod krkom a tresol ním do steny napravo od dverí. „Chcem len vidieť Pottera a potom odídem. Teraz ho priveďte Dursley!“ povedal jedným z jeho najnebezpečnejších tónov.
            Vernon sa chcel zatváriť vzdorovito, no pri pohľade na muža, čo ho ešte stále držal pod krkom, si to rozmyslel. Nikto mu nemusel hovoriť, ku komu patrí, vedel to odvtedy, čo otvoril dvere. „Potom odídete?“ opýtal sa.
            „Čo ste nahluchlý, Dursley? Zaveďte ma za ním!“
            Dursley sa zamračil. „Počkajte tu, ja ho privediem sem.“ povedal. „Nie, povedal som, že ma máte za ním zaviesť. Mám si ho nájsť sám?“ vyhrážal sa Snape. Nevedel, čo si o tomto mužovi má myslieť. Nezdalo sa, že by pobral veľa rozumu. Keby nevedel, že Dursley nie je Potterov pokrvný príbuzný, povedal by, že to má po ňom. No nebolo mu jasné, prečo ho za Potterom nezaviedol hneď. Bol hlupák, no Snape zo skúseností vedel, že aj tí najsilnejší ľudia by sa pred jeho pohľadom najradšej ukryli čo najďalej. Nehovoriac o tých slabomyseľnejších.
            Niečo mu tu nehralo. Úprimne si predstavoval, že príbuzní Chlapca, ktorý prežil, budú iní. Síce nespoznal celú rodinu, ale podľa tohto skrachovanca si vedel urobiť obrázok o tom zvyšku. Potter by sem presne zapadal. Imbecilitu buď zdedil po otcovi alebo odpozeral od strýka. S nadutosťou a arogantnosťou to bolo určite o tom isto. No to, čo mu tu nesedelo bolo hlavne to, že mu Dursley nechcel Pottera ukázať a rozhodne nechcel, aby ho videl v jeho izbe.
            Snape nebol špiónom pre nič za nič. Síce nemal Pottera rád, nepoznal ho, tak nemohol úplne presne povedať v akom prostredí žije, no pôvodne si myslel, že jeho namyslenosť pramení z toho, že bol celé detstvo rozmaznávaný svojimi príbuznými. Nech sa však snažil ako chcel, Snape si nevedel predstaviť tohto opilca, ako rozmaznáva nejaké dieťa a už vôbec nie cudzie dieťa.
            Dursley sa po Snapovej poslednej vete zatváril trocha vystrašene, no aj tak vykročil smerom k schodišťu a viedol nevítaného návštevníka smerom na poschodie. Išiel pomaly, lebo množstvo alkoholu, ktorý vypil mu robil značné problémy pri chôdzi. Keď vyšli na poschodie, profesor rýchlim pohľadom zhodnotil situáciu. Ocitli sa na dlhej chodbe s piatimi dverami. Snažil sa zistiť, ktoré z tých dverí sú od Potterovej izby, no nebol si celkom istý. Až keď dorazili až na koniec chodby, zbadal, že na posledných dverách boli našrobované zámky. Mohlo ich byť asi dvanásť. Nie, teraz už teda nepochyboval o tom, že táto izba patrila Chlapcovi, ktorý prežil. 
 
 
            Harry ležal na posteli. Ešte stále sa triasol od bolesti z bitky, čo mu uštedril jeho milovaný strýko. Ako mal vo zvyku, oslávil narodeniny svojho syna tak, ako sa patrí. V jeho prípade to znamenalo s fľašou v ruke. Keď bol už podgurážený viac ako mal vo zvyku, zachcelo sa mu trocha zábavy. Zvláštne, koľko mal toho spoločného s obávaným Lordom.
            Harrymu sa ešte nestihli zahojiť jazvy z poslednej príučky a už sa mu na tele objavili ďalšie. Tentokrát sa strýko neuspokojil len s päsťami a nohami, ale pomohol si aj svojím obľúbeným opaskom od sviatočných džínsov. Celý chrbát mal pokrytý zčerveňalými pásmi, ktoré mali presne tú šírku ako ten opasok, čo mal strýko ten večer na sebe. Ruky mal pokryté modrinami od strýkových prstov, ako mu ich zvieral, aby mu neušiel a na tvári mu svietila teraz už tmavofialová modrina, ktorú si vyslúžil práve za pokus o ten útek.
            Harry počul, že sa dole niekto háda, no nemal silu a ani náladu zisťovať, čo sa tam deje. Myslel si, že sa strýko nepohodol s Dudleym za pozeranie telky dlho do noci. Nevedel to iste, no myslel si, že už je skoro polnoc. Pokúsil sa trocha pootočiť hlavu, aby dovidel na hodiny vedľa postele. Mal pravdu, bola skoro polnoc.
Nevedel, čo bolo predmetom ich hádky, no v tejto chvíli sa mu to nezdalo dôležité. Obrátil svoje doráňané telo na druhú stranu postele a zatvoril oči. Chcel znova zaspať a zabudnúť na udalosti posledného dňa. No ako sa o chvíľu ukázalo, nebolo mu to súdené. Ešte si ani poriadne nenašiel vhodnú polohu, aby necítil bolesť, začul ako niekto kráča schodmi hore na poschodie. Inštinktívne sa na posteli trocha prikrčil. Nech už to je ktokoľvek, dúfal, že nepríde až pred dvere jeho izby. Dúfal však zbytočne. O chvíľu už počul, ako niekto odomykal zámky na dverách a hneď na to sa dvere s tichým vŕzganím otvorili.
 
                         
Poslední komentáře
22.05.2017 20:07:31: TO vypadá, že přišel na poslední chvilku, ještě jeden den a Harry by na Zobí ulici přišel o život i ...