HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

20. kapitola

Takže, zase len časť kapitoly. Naozaj som dnes nemala čas na písanie, tak zvyšok doplním zajtra (aspoň sa o to pokúsim), teraz vám bude musieť stačiť toto...

Nie je opravená, no aj tak si dúfam užijete čítanie ;)

Dúfam, že máš radosť Mania, je celá len pre teba.....

ailam 

Snape sa pozeral za odchádzajúcim chlapcom. Porozumie on niekedy dnešnej mládeži? V škole sa o to ani nepokúšal, no teraz by chcel.

 

Tak Draco ho chce považovať za otca. Ani v to nedúfal. Nedúfal, že by ešte niekedy v živote zažil ten pocit šťastia. A teraz ich mohol mať oboch. Dvoch úžasných synov. Ale ako to budú brať oni? Celková jeho povesť ako profesora elixírov a skazeného smrťožrúta mu veľmi nepridávali. Kto by v ňom mohol vidieť milujúceho otca? Nikto. No taktiež ho nikto ani nepozná. Dočerta, veď on nie je taký, aký si všetci myslia, že je. Aj on vedel milovať, no miloval tak dávno, že už pomaly zabudol, aký to je pocit. Nevedel, ako na to.

 

Vzdychol si a aj on sa pobral od stola preč. Musel ísť na ústredie. Snažil sa rozhovor s Dumbledorom oddialiť, ako sa len dalo, no už bol naozaj najvyšší čas si s ním pohovoriť.

 

Na Grimmauldovom námestí nebolo takmer ani nohy. V kuchyni našiel sedieť Lupina nad šálkou čaju a rozčítanými novinami. Bolo už skoro poludnie, no on vyzeral, že len teraz stával. Až po chvíli si uvedomil, že posledné tri noci bol spln a on mu nestačil priniesť protivlkodlačí elixír. Cítil sa preto hrozne. Síce nemal Lupina v láske, no elixíry mu vždy pripravoval načas. Nebola to jeho chyba, že sa nachádzal v tejto situácii a aj keď medzi nebolo priateľstvo, snažil sa mu to uľahčiť, ako sa dalo. Vlastne sa vylepšovaniu tohto elixíru venoval už nejakú dobu, no bezúspešne. Nie, že by elixír nezaberal dobre. Potlačil takmer celú premenu, nestal sa z neho úplný vlkodlak, mal vlčie rysy, to áno, no nebol nebezpečný pre iných. A počas premeny nezažíval bolesti, ktoré ju normálne sprevádzali. Snape však pracoval na tom, aby premena neprebehla vôbec. Chcel uviesť postihnutého človeka do akéhosi spánku, počas ktorého by stále ostal v pôvodnej podobe. Jednoducho by spln len prespal, no doteraz sa mu nepodarilo namiešať taký elixír, ktorý by to dokázal.

 

„Lupin?“

 

Bývalý profesor sa otočil za hlasom. V očiach sa mu zjavilo prekvapenie. „Severus!“ potešil sa Lupin, ktorý vyzeral šokovaný, že ho vidí.„Pre Merlina, mysleli sme si, že si mŕtvy,“ povedal mu a vstal od stola.

 

Snape sa uškrnul. „Istotne ste nesmútili, no o tom som nechcel hovoriť. Je tu Dumbledor?“ opýtal sa ho.

 

Lupin sa zatváril troška zmetene, no povedal, „Je v knižnici. Čakali sme ťa už včera a keď si nechodil, tak tu riaditeľ zostal. Práve pracuje.“

 

Snape mu len kývol a vyšiel z kuchyne.

 

V knižnici našiel Dumbledora sedieť v kresle pri stole, ako listuje v jednej z kníh a pritom z nej niečo zapisuje na pergamen položený na stole pred ním. Vyzeral zabratý do práce, no keď Severus vstúpil do miestnosti, zdvihol hlavu a zadíval sa naňho. „Severus?!“ zamračil sa. „Mal si tu byť najneskôr včera. Čo sa stalo?“

 

Severus sa naňho zamračil tiež. Bolo mu jasné, že Dumbledor  musel byť zlosťou bez seba, keď sa tu včera neobjavil, no pre Severusa bolo včera najdôležitejšie, porozprávať sa s chlapcami. Aj tak bolo dosť neskoro, keď sa dostali z Temného sídla a Severus sa potreboval zotaviť zo svojich zranení. Pred chlapcami sa tváril, že je v poriadku, no aj tých pár dní strávených v kobkách a takmer nepretržité mučenie, sa na jeho tele podpísali dosť katastrofálne. Nebolo veľmi efektívne používať liečivé kúzla na sebe, no keď chcel všetko utajiť, nebolo inej cesty.

 

Mal s tým svoje skúsenosti. Málokedy sa stalo, že by prišiel zo stretnutia a nemusel si nejakým spôsobom zakryť rany spôsobené rozzúreným Temným Pánom. A Severus nikdy nemal niekoho, za kým by mohol prísť a nechať ho, aby sa oňho postaral. Bol na to sám. Od Kristeninej smrti.

 

Severus zatlačil smutné spomienky do pozadia a snažil sa plne sústrediť na to, čo mu riaditeľ hovorí.

 

Keď si Dumbledor všimol, že mu jeho profesor nevenuje úplnú pozornosť, zamračil sa. „Severus!“ povedal mu naoko kľudným hlasom, no kypela z neho zlosť. „Odpovieš mi konečne? Kde si bol?“

 

Severus si potichu povzdychol a poznamenal. „Myslím, že si budete musieť nájsť iného špeha, riaditeľ,“ informoval ho. „Moje pôsobenie medzi smrťožrútmi už nie je možné.“

 

„Ako to myslíš?“ chcel vedieť riaditeľ.

 

„Tak ako hovorím, už pre vás nemôžem špehovať u Temného Pána?“

 

Dumbledorova inteligencia zrejme nebola taká úžasná, ako sa hovorilo, lebo stále nevedel, na čo jeho mladší kolega naráža.

 

„Temný Pán zistil, že som špeh,“ konečne mu na rovinu vysvetlil Severus.

 

„Ako?“ opýtal sa Dumbledor.

 

„Ako čo?“

 

„Ako to zistil!“ zavrčal Dumbledor, čo uňho nebolo normálne, no vidina toho, že stratí snáď najväčšiu výhodu, čo na Voldemorta má, ho rozčuľovala. A ten idiot Snape tu len tak stojí a takmer sa mu vyškiera do tváre.

 

„Neviem, ako to zistil, neprezradil mi to.“ Severus hovoril takmer nezúčastneným hlasom. Aj jeho štvalo, že nevedel, odkiaľ Temný Pán vedel, že je špeh. Musí to zistiť, no teraz to Dumbledorovi nebude vešať na nos.

 

„Ako potom vieš, že ťa odhalil, Severus?“ chcel vedieť riaditeľ.

 

„Gracióznym spôsobom nám to všetkým oznámil na piatkovom stretnutí.“

 

„Bol si tam aj ty?“ Dumbledor sa zamračil. „Ako sa ti podarilo dostať sa odtiaľ?“ nechápal to.

 

Severus vedel, že keď Dumbledorovi prizná, že sa to dozvedel priamo od Temného Pána, bude chcieť vedieť, ako sa mu odtiaľ podarilo ujsť. Nechcel mu prezradiť, že ho odtiaľ dostali Harry s Dracom. Nemali by z toho problémy, to si bol istý. Riaditeľ by Harryho dokonca určite pochváli, ako dobre to zvládol. A neskôr by to využil ako argument, že je Harry už dosť starý a schopný postaviť sa Temnému Pánovi. To Severus vedel. Vedel, že by to riaditeľ urobil a taktiež vedel, že by mal z časti pravdu. Harry bol dosť starý a skúsený na to, aby sa postavil Pánovi Zla. No Severus to chcel odkladať, ako sa dalo.

 

Teraz však bolo dôležité presvedčiť Dumbledora o tom, že s tým tí dvaja nemajú nič spoločné. Riaditeľ bol v oklumencii dobrý, no Temný Pán bol lepší a on sa mu dokázal ubrániť. Nemalo by byť ťažké oklamať riaditeľa. Zvolil si teda vysvetlenie, na ktorom sa dohodli s Harrym a Dracom.

 

„Je to neuveriteľné, no pomohol mi Červochvost,“ vyhlásil.

 

Dumbledor sa zatváril prekvapene. „Peter?“ opýtal sa. „On ti pomohol?“ Zjavne túto odpoveď nečakal. A kto by čakal? pomyslel si Severus. Ani on by neuveril, ak by mu niekto tvrdil, že ten šplhúň pomohol niekomu utiecť od Temného Pána, na to bol jednoducho veľký posera. Nemohol sa čudovať, že tomu Dumbledor nemohol uveriť.

 

„Aj ja som sa tomu čudoval.“ vysvetlil mu profesor.

 

Dumbledorov výraz bol stále skeptický, ešte stále ho nepresvedčil, tak bude musieť použiť trocha improvizácie. Pre Merlina! Veď klamal Temnému Pánovi niekoľko rokov a teraz nedokáže oklamať jedného senilného blázna?

 

„Temný Pán ma držal zatvoreného u seba kobkách, kam ma hodili po ich „zábave“,“ začal. „Nebudem ti, Albus, hovoriť, čo všetko robili. Určite si to vieš predstaviť. Našťastie som mal doma v zásobe dostatok liečivých elixírov, tak mi netrvalo dlho zotaviť sa. Keď sa to tak vezme, nebolo to o veľa horšie, ako čeliť jeho obvyklej zlej nálada.“

 

„Ako sa do toho zamiešal Peter?“ chcel hlavne vedieť Dumbledor.

 

„Keď ma hodili späť do cely, neviem po koľkom mučení, prišiel za mnou Červochvost. Povedal mi, že asi pol hodiny, po jeho odchode, budú stiahnuté ochranné bariéry. Vedel som, čo tým myslí, no nevedel som, prečo to robí. Keď som sa ho pýtal, povedal len, že niečo dlží Potterovi, tak to spláca týmto spôsobom. Viac neviem, tak sa nepýtaj,“ ukončil svoje rozprávanie Snape so zamračeným výrazom.

 

„Viac k tomu nepovedal?“ trval na odpovedi Dumbledor.

 

„Povedal som, že nie,“ venoval mu kyslý pohľad. „Nebol som v stave vnímať, možno aj niečo spomenul, no bol som tak trocha mimo.“ Severus to už chcel ukončiť.

 

„Určite spomenul Harryho?“ chcel vedieť Dumbledor.

 

Snape, troška zarazený touto otázkou, prikývol. „Povedal, že mu je niečo dlžný, viac to nerozvádzal a mňa to v tej chvíli veľmi nezaujímalo. Nestaral som sa o to. Červochvost mi ponúkol cestu, ktorou sa dalo dostať z toho pekla a ja som ju prijal. Nemal som čo stratiť.“

 

Keď sa Dumbledor ešte stále mračil, Severus sa ho opýtal. „Za čo je Červochvost dlžný Potterovi?“ Harry mu to pri večeri naznačil, no on chcel vedieť, čo o tom vie Dumbledor. Podľa toho, čo prezradil bolo Severusovi jasné, že ho to veľmi trápilo. Ten chlapec bol strašne vzťahovačný. Príliš si dával za vinu, čo sa stalo v posledných dvoch rokoch. Nemohol za nič, len absolútny idiot, by mu to mohol vyčítať.

 

 „Neviem, či ti to môžem prezradiť, Severus.“ povedal mu riaditeľ so zvláštnym výrazom v očiach. „O tom by som sa mal najskôr poradiť s Harrym.“

 

Tak o to tu išlo, pomyslel si Severus. On sa chce dostať k chlapcovi.

 

„Som si istý, že mu to nebude vadiť. Niečo naznačil už včera večer, no určite pochopíš, že som sa s ním nerozprával, potreboval som si odpočinúť.“ To bola snáď najväčšia blbosť, čo v živote povedal. Nikdy by si nešiel ľahnúť predtým, ako by sa dozvedel dôležité informácie. Je síce pravda, že to čo zažil v posledných dňoch nebolo až tak bežné a za normálnych okolností by určite v prevej chvíli každý zaliezol do postele, aby sa čo najskôr zotavil, no Severus bol na niekedy až drastické podmienky zvyknutý a tak mu nerobilo problémy, spamätať sa z tej krátkej návštevy temníc Temného Pána. „Alebo o tom nič nevieš, Albus?“ možno mu troška podpichovania pomôže. Dumbledor bol vďaka svojej povesti dosť namyslený. Jeho ješitnosť hádam nemala hranice a tak by ho tento náznak jeho nevedomosti  mohol nakopnúť k tomu, aby sa mu rozviazal jazyk.

 

Možno to nebolo vôbec dôležité, no Severus bol radšej, ak mal všetky informácie, ako neskôr banovať, že sa o niečom nesnažil dozvedieť.

 

Ako tak Severus pozoroval Albusa, vyzeralo to, že cinkol na citlivú strunu. Albus neznášal, keď nebol zainteresovaný a už len náznak toho, že on, taký inteligentný čarodejník vyznamenaný niekoľkými oceneniami, taký schopný, že sa s ním radil aj sám minister mágie (aspoň predtým, čo ho prostredníctvom novín vyhlásil za hlupáka), by nebol s niečím úplne oboznámený, ho neuveriteľne iritovala. Bola síce pravda, že nech sa na škole stalo čokoľvek, on o tom vedel a nikto nevedel, ako to robí a to každému liezlo na nervy, ale nemusel vedieť o všetkom. Aspoň, tak to prišlo Severusovi.

 

„Samozrejme, že viem, Severus. Chlapec mi o tých udalostiach rozprával, no nie som si istý, či to práve  tebe môžem prezradiť.“ poznamenal riaditeľ.

 

„Už som ti, Albus, povedal, že chlapec mi už niečo naznačil, no vzhľadom na môj stav sme rozhovor nedokončili.“

 

„Mohol si sa spýtať ráno, alebo dnes, keď prídeš domov, alebo tam kde teraz s tými chlapcami si.“ riaditeľov hlas ťal do živého. Bolo mu proti srsti poskytnúť profesorovi akékoľvek informácie, keď sa mu odmietal zverovať.

 

Severus si povzdychol. „Keď som odchádzal, chlapci ešte spali. Podľa toho, čo mi stihol ráno povedať domáci škriatok, boli včera s Dracom dosť dlho hore. Radšej ani nechcem vedieť, čo robili.“ poznamenal. „Tak ťa žiadam, Albus, aby si mi povedal, čo o tom vieš.“

 

Riaditeľ vyzeral mrzuto, no urobil tak, ako mu Snape povedal. „Dobre teda,“ začal dosť neochotne. „Pamätáš si na udalosti, čo sa stali v Harryho treťom ročníku?“ Keď Severus krátko kývol, pokračoval. „Bol si tam aj ty, no nazdávam sa, že si nebol dosť dlho pri vedomí, aby si si to mohol pamätať. Tú noc v škriekajúcej búde si mohol vidieť pána Wesleyho, slečnu Grangerovú, Harryho samozrejme, Remusa a Siriusa, no okrem vás tam bol aj Peter Petigrew. Bol animágus a počas všetkých tých rokov, čo si všetci mysleli, že je mŕtvy sa schovával u Ronalda Wesleyho a neskôr na Rokforte,“ vysvetľoval, no toto bolo Snapeovi jasné. Po návrate Petigrwa k Temnému Pánovi si niekoľkokrát vypočul, ako sa mu podarilo oklamať celé ministerstvo a dokonca aj mocného Dumbledora. Neuveriteľne mu to liezlo na nervy. „V škriekajúcej búde sa objavil až po tých impozantných odzbrojovacích zaklínadlách od našich troch študentov, za čo si im ani neudelil body Severus. Bolo to celkom šikovné na študentov tretieho ročníka, nemyslíš?“ No Severus nevyzeral ani trocha nadšene.

 

„Zaútočili na profesora a ja som im mal udeliť body? Zbláznil si sa, Albus?“ zavrčal. „Stále som ti nezabudol, že si mi nedovolil ich potrestať.“

 

„Ja si, môj milý chlapče, myslím, že vtedy ťa viac hnevalo, že ušiel Sirius a nie to, že si nemal šancu potrestať troch Chrabromilčanov.“ poznamenal riaditeľ s miernym úsmevom.

 

Snape vyzeral, že každú chvíľu buchne, nemal rád, keď si niekto z neho robil posmech a bolo očividné, že sa o to teraz riaditeľ snaží. No on sa nesmel nechať vyprovokovať. Chcel, aby mu to Dumbledor dopovedal a na to musel ostať pokojný. „Myslím, že to teraz nie je až také dôležité, Albus. Pokračuj, prosím“

 

Riaditeľovi ešte stále mykalo kútikmi, no uchoval si vážnu tvár a pokračoval. „Po tom, ako si upadol do bezvedomia, Harry sa rozhodol, že si vypočuje Siriusovu a Remusovu verziu príbehu, dovtedy totiž bol presvedčený, že Sirius je zodpovedný za smrť Lily a Jamesa. Keď si vypočul celý príbeh a ešte stále o tom nebol presvedčený, Remus a Sirius premenili Petra späť na človeka. Keď ho videl živého, no takmer mŕtveho od strachu, čo mu jeho dvaja priatelia urobia, Harry pochopil, že to nie Sirius, ale on zradil jeho rodičov. Podľa toho, čo mi v ten večer rozprával a podľa toho, čo mi neskôr prerozprával Sirius, to bola dosť nechutná scéna. Peter škomral o milosť, no Remus so Siriusom ho chceli zabiť. Nevedeli mu dopustiť Jamesovu, no a samozrejme, aj Lilynu, smrť. Harry však je úplne iný. Aj keď bol v ten večer dosť vystresovaný tým, čo zistil, nechcel, aby sa z priateľov jeho otca stali vrahovia. Nedovolil im, aby Petra zabili, chcel ho odovzdať aurorom, aby ho dali do Azkabanu a tak, aby očistili svojho krstného otca. No keď ho vyvádzali spod Zúrivej vŕby, na oblohe sa objavil mesiac, bol spln, veď to vieš, no a Peter sa stihol vtedy premeniť a utiecť,“ dokončil riaditeľ.

 

„Takže, Harry mu zachránil život a Červochvost mu to chcel takto splatiť. Áno, niečo podobné hovoril aj Harry,“ potvrdil Severus. „No mňa trápi ešte niečo iné. Keď sme o tom hovorili, bol akýsi divný. Taký... taký zachmúrený, akoby ho niečo trápilo,“ nadhodil Snape.

 

Dumbledor sa na chvíľu zamyslel. „Kedysi sme spolu hovorili a Harry mi zopárkrát naznačil, že jeho rozhodnutie tú noc nebolo správne. Obzvlášť po noci, čo bola tretia úloha Trojčarodejníckeho turnaja.“

 

„Cítil sa zodpovedný za Diggoriho smrť,“ naoko hádal Snape.

 

Dumbledor sa zamračil. „Neviem, prečo by sa tak mal cítiť. Cedricova smrť bola nehoda. Je síce pravda, že keby tam niečo urobil, keby nejako Petra zastavil, mohol ho zachrániť.“

 

Severus vyzeral, akoby mu riaditeľ strelil facku. Nemohol povedať to, čo on počul! Alebo áno? „Albus, ako to myslíš?“ povedal bez dychu.

 

„V tú noc tam bol len on a Diggori a Harry sa odtiaľ dostal živý, tak je jasné, že bol schopný zakročiť tak, aby sa odtiaľ dostali obaja,“ vysvetľoval Dumbledor.

 

„Nemôžem uveriť, že si povedal niečo také,“ vykríkol Severus. „Veď to je len chlapec, Albus. Ešte teraz je a obzvlášť vtedy bol! Ako sa mohol postaviť šmrťožrútom?!“

 

„Presne tak, ako sa im postavil aj pred pár mesiacmi, Severus,“ dodal na svoju obhajobu riaditeľ. „To bol len o rok starší.“

 

„To bola hlúposť!“ Severusov hlas bol stále o niečo vyšší, ako uňho bol Albus zvyknutý. Málokedy sa stalo, že Severus stratil trpezlivosť. Vlastne to riaditeľ zažil iba raz. V ten deň, čo mu Voldemort vyzabíjal rodinu... „Ten chlapec sa nemá čo starať do záležitostí Rádu! Nesúhlasím s tým, čo robí! S tým, čo z neho robíš TY! Pre Merlina, ty ho v tých hlúpostiach len podporuješ. Albus, hovorím ti, raz ho takto zabiješ!“ Snapeova obyčajne biela tvár sa sfarbila do červena.

 

„Keby si vedel všetko, pochopil by si, že všetko, čo sa deje, je dané,“ riaditeľ aj napriek výbuchu svojho mladšieho kolegu zostával pokojný. „Nevieš, tak nemôžeš...“

 

„Ak tým myslíš to, že neviem o proroctve, tak sa pletieš! Viem o ňom..“

 

„Poznáš len prvú časť proroctva, jeho pokračovanie poznám len ja a Harry.“

 

„Nie, to ty sa mýliš, Albus. Harry mi povedal o tvojom vysvetlení pokračovania proroctva. Že si myslíš, že len Harry je schopný zabiť Temného Pána, že len on môže skončiť túto vojnu.“

 

„Nie je to len moje vysvetlenie, Severus. Je to fakt. Proroctvo neklame, hovorí celkom jasne, buď zomrie Voldemort Harryho rukou, alebo zomrie Harry rukou Voldemorta,“ hovoril presvedčivo riaditeľ.

 

„To čo hovoríš, je len jedna veľká hlúposť. Možno to je naozaj obsahom Proroctva, no nie je nikde napísané, že sa to musí splniť, alebo že sa to musí splniť teraz. A tým, že Harryho podporuješ v jeho hrdinských činoch, len zvyšuje pravdepodobnosť, že Harry nebude ten, kto skončí s vojnou,“ Severusov hlas sa upokojoval. Po chvíli povedal už úplne kľudným hlasom. „Albus, Harry má len pätnásť rokov...“

 

„O tri dni má šestnásť,“ prerušil ho Dumbledor.

 

„... nie je doštudovaný a všetko to, čo doteraz dokázal, bolo vďaka šťastiu a nie jeho schopnostiam. Čím viac ho budeš postrkávať k tomu, aby čelil Pánovi Zla, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa raz nevráti. Albus, nechaj ho na pokoji, kým nedoštuduje, nechaj ho, nech sa naučí bojovať a až potom si overuj, či je to hlúpe Proroctvo pravdivé.“

 

Riaditeľ vyzeral, že nad jeho poznámkou uvažuje, no ani nie desať sekúnd na to pokrútil hlavou. „Dovtedy, kým podľa teba bude pripravený, zomrie príliš veľa ľudí. To ti ani trocha nezáleží na tom, čo to bude znamenať pre ostatných?“ Dumbledor to skúsil z tejto strany.

 

Snape krútil neveriacky hlavou. „Ako sa ma to môžeš opýtať? Ako môžeš čo i len naznačiť, že mi nezáleží na životoch ostatných?“ vrčal ľadovým hlasom Majster elixírov.

 

„Nie vždy tomu tak bolo, Severus...“

 

 

Snape vyskočil. „Vieš veľmi dobre, že teraz tomu tak je. Nie som tým, kým som bol pred rokmi.“

 

„Nie si, Severus. No to, že si prešiel na našu stranu ešte neznamená, že sa zmenilo aj tvoje  celkové vnímanie sveta.“

 

„Tak zober na zreteľ, že sa zmenilo. Možno nie vo všetkom, no neriskujem svoj život len preto, že mám rád vzrušenie. Robím to preto, aby nemuseli umierať nevinný.“ Severus nebol nadšený, že aj napriek tomu, že už snáď miliónkrát dokázal, ešte stále mu všetci neveria. Nie, že by ho to od tých, čo nepoznal nejako trápilo. No to, že o jeho lojalite pochyboval riaditeľ ho bolelo. On ti riskuje život, no aj tak je stále pokladaný za smrťožrúta. Hej, hral svoju rolu, ktorá všetkých naokolo v tom podporovala, no bolo to len divadlo. Nemohol chodiť po svete a vyhlasovať ako má rád muklov, veď bol špeh!!! Keby sa správal inak, bol by do týždňa mŕtvy.

 

Severusovi toto stále lietalo hlavou, no riaditeľ už bol zrejme inde...

 

„Robil si to aj pre seba, nemohol si opustiť Voldemorta bez toho, aby ťa nechal zabiť,“ poznamenal Dumbledor.

 

Severus udrel rukou do stola pred sebou. „Nemysli si, že by som sa nechal len tak chytiť, Albus. Keby som nechcel, nikto by ma nenašiel. Veď ti to práve teraz dokazuje, či nie? Veľmi rád by si vedel, kde je Harry ukrytý. Ak by som nechcel, Temný Pán by ma nikdy nenašiel.“

 

„Tým som si istý,“ povedal a v očiach sa mu divne zablyslo. „No a teraz k tomu tvojmu riskovaniu vlastného života pre iných,“ pokračoval. „Ako si už sám povedal, nie je to už naďalej možné. Mohli by sme ohroziť tvoj život.“ Severus sa naňho potichu pozeral, nič z jeho výrazu však nenaznačovalo, že by vedel niečo o tom, čo sa snažil Dumbledor naznačiť. „Teraz, keď je tvoja úloha ako špeha prezradená, obávam sa, že si prišiel aj o svoj prostriedok, ako ma vydierať. Nemáš sa mi už ako vyhrážať, keď budem od teba chcieť vziať Harryho a vrátiť ho k Dursleyovcom. A ver mi, Severus, ten chlapec sa tam vráti, na to môžeš zobrať jed,“  vyhrážal sa mu.

 

„To ho najskôr budeš musieť nájsť, Albus. Do konca prázdnin ho neuvidíš a o rok má sedemnásť, bude plnoletý, nebude sa tam musieť vrátiť,“ aj napriek vyhrážkam bol Severusov hlas úplne kľudný.

 

„Obviním ťa z jeho únosu!“

 

Snape sa zasmial. „A ako to dokážeš? Len pred pár dňami si pre mňa vybavoval papiere, aby som mohol byť jeho opatrovník. Kto ti uverí, že som ho uniesol?“

 

„Každý uverí, že si ho uniesol. Nezabúdaj, že tvoja povesť v čarodejníckom svete nie je príliš vystatujúca. Ktokoľvek bez najmenšej pochybnosti uverí, že si schopný uniesť Chlapca, ktorý prežil. A okrem toho, nikto nevie, že tie papiere boli pre teba. Nikto nevie, že chlapec nie je u Dursleyovcov, kde by mal byť. NIKTO nevie, že bol zverený inému opatrovníkovi!“ hovoril tichým hlasom Dumbledor, až príliš tichým. „Nebude ťažké rozhlásiť, že bol Harry unesený od svojho strýka a tety a že si to bol práve ty, kto ho uniesol.“

                                                          

 

 

Poslední komentáře
28.03.2008 23:21:10: Brumbále, ty mě už vážně neser! Doufám, že se do toho nebude tak plést, aby se snažil Harryho dostat...
27.03.2008 19:27:05: ailam: jsem ráda, že tato stránka bude jenom na tento typ povídek, také je mám velmi ráda... smiley...
27.03.2008 18:49:13: Jsem velmi ráda, že tu je taková stránka jako je ta tvojesmiley${1}
27.03.2008 18:24:57: Ďakujem za komentáre!!! Som rada, že sa vám páčila kapča, aspoň teda v rámci možností. Pôvodne mala...