HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

21. kapitola

Severus zostal na malý okamžik stáť ako obarený, nedokázal nič iné, len bezducho zízať na Dumbledora. No po chvíli, ktorá skorej vyzerala ako večnosť sa sípavo nadýchol a čelil riaditeľovmu víťaznému pohľadu. „Ak si myslíš, že ti dovolím, aby si ho zobral a vrátil ho k tým zvieratám, tak sa veľmi mýliš, Albus,“ povedal, no nedovolil, aby mu hnev, čo zmietal jeho telom ovládol hlas. Nezainteresovanému pozorovateľovi by sa zdalo, že tu prebieha celkom normálny rozhovor, dvoch dlhoročných priateľov.

 

„Nerád ťa sklamem, Severus, no svoj tromf si už stratil, nemáš mi v tom ako zabrániť,“ Dumbledor však svoj nadšený tón potlačiť nedokázal.

 

„V tom prípade si však okrem špeha budeš musieť nájsť aj nového učiteľa elixírov. Obávam sa však, že v Británii nie je veľa Majstrov elixírov, ktorí by boli ochotní nastúpiť na moje miesto,“ posmešne poznamenal Snape. Nechcel prísť o svoje miesto na Rokforte, no chlapcova bezpečnosť bola na prvom mieste.

 

Severus vedel, že teraz, keď je Harry uňho, Dumbledor nemá šancu ho nájsť, no o mesiac sa vráti na Rokfort a tam ho nebude môcť až tak ochraňovať. Na konci roka bude pre Dumbledora hračka nejako Harryho dopraviť k Dursleyovcom bez toho, aby mu v tom on zabránil. Severus sa však rozhodol, že túto alternatívu bude riešiť, až k nej príde. Keď k nej vôbec príde.

 

Harry bol nateraz v bezpečí. No Dumbledor bol nebezpečný, to bolo Snapeovi jasné. Mal moc, bol múdry a vedel poťahovať za nitky tak, ako mu to vyhovovalo. V skutku nebezpečná kombinácia. Nebude sa rozpakovať vyhlásiť ho za únoscu Chlapca, ktorý prežil. Zatvorili by ho do Azkabanu, Rokfort by prišiel o učiteľa elixírov, no Dumbledor by získal svojho Zlatého chlapca. V tejto interpretácii by riaditeľovi nevadilo, že by sa musel zháňať po novom profesorovi elixírov. Mal by to, čo chcel a ešte by sa zbavil Snapea, ktorý bol už teraz nepotrebný, iba čo mu spôsoboval problémy.

 

No ak by Snape odišiel sám a pri tom so sebou zobral Harryho, bol by to problém.

 

Snape ho mal v hrsti, aspoň v to dúfal. Musel sa z toho nejako vykrútiť. Možno, keby presvedčil Dumbledora, že je dobre, ak ho bude mať pri sebe. Že mu ho vycvičí, aby sa mohol postaviť Temnému Pánovi. Že ho naučí všetko, čo bude treba....

 

„To nemyslíš vážne, Severus! Vieš, že ty sa na miesto profesora elixírov náramne hodíš! Nemohol by si len tak odísť!“ rozhorčoval sa riaditeľ.

 

„Ale myslím, Albus. Nedávaš mi inú možnosť. Chceš ma predsa vyhlásiť za únoscu, tak prečo ti neposkytnúť dôvod?“ Snape bol celkom pokojný, aspoň navonok, no v jeho vnútri to vrelo. „Môžeme sa však dohodnúť, aj keď mi to je proti srsti. Necháš Harryho, nech je do konca prázdnin u mňa a ja ti nebudem robiť problémy s jeho výcvikom,“ povedal s posmešným úšklebom pri poslednom slove. „Dokonca som ochotný pomôcť ti v čom bude potreba. Sám si mi pred pol rokom kázal učiť ho oklumenciu. Viem, nebol som vtedy príliš ochotný,“ pripustil, keď videl riaditeľov výraz. „No teraz som, ak tým teda ochránim chlapca pred Dursleyovcami. Ty ho nepošleš k príbuzným a ja ho na oplátku naučím všetko, čo bude treba,“ snažil sa dohodnúť Dumbledor.

 

Ten si profesora vypočul a chvíľu nad tým rozmýšľal. Nepáčilo sa mu, že nebude mať chlapca pod kontrolou, no teraz mu už bolo jasné, že ak odmietne, všetko sa začne rúcať. Jeho pokus o vydieranie nevyšiel podľa jeho plánov. Dočerta aj so Severusom! Ako je možné, že sa ten čierny netopier zo všetkého dostane? Vždy nájde riešenie, pre Merlina, a on, Dumbledor, mu na to vždy skočí. Je ako bábka v jeho rukách.

 

Síce neochotne, no kývol hlavou na súhlas. „Budeš sem však pravidelne chodiť, tak ako sme sa dohodli predtým. Budeš mi hlásiť chlapcove pokroky!“ prikázal mu.

 

Snape tiež prikývol. „Plánujem ho učiť aj kúzla, hlavne obranné, no vzhľadom na posledné zistenia som presvedčený o tom, že sa mu zídu aj niektoré útočné. Ak by si mal nejaké návrhy ohľadne tohto, samozrejme si ich rád vypočujem,“ nadhodil Severus. Aj keď sa jeho pohľad na riaditeľa za posledné dni zmenil, bol stále jeho nadriadeným a aj keď sa mu vyhrážal odchodom, rán by na svojom mieste v Rokforte zotrval. Teraz tam predsa chodili jeho dvaja chlapci. ;)

 

„Ako chceš obísť dekrét o čarovaní mimo školy?“ chcel vedieť Dumbledor.

 

„Miesto, kde sa nachádzame, je nezmapovateľné. Som si istý, že nikto z ministerstva nezistí, že Harry čaruje. A sám dobre vieš, že decká z čarodejníckych rodín by čarovať mohli, keby im to rodičia dovolili. Je len otázkou disciplíny, či im v tom zabránia alebo nie,“ poopravil ho Severus. „Dobre teda, keď sme sa dohodli, mal by som ísť. Ešte mám niečo na zariaďovanie,“ zdvíhal sa na odchod.

 

„Severus, viem, že si teraz myslíš, že ma nezaujíma chlapcova bezpečnosť, no mýliš sa,“ zastavil ho Dumbledor. „Všetko, čo som preňho robil, bolo pre jeho bezpečnosť. Dursleyovci neboli ideálni príbuzní, no keď bol tam, tak mu Voldemort nemohol ublížiť,“ snažil sa ospravedlniť.

 

Snape sa naňho zahľadel ničnehovoriacim pohľadom a poznamenal. „Dursley ho týral dlho predtým, čo sa vrátil Temný Pán. Vtedy Harrymu nehrozilo nebezpečenstvo z jeho strany, no aj tak si ho nechal, nech z neho Dursley takmer vymlátil dušu. Nech povieš čokoľvek, nič ťa nedokáže ospravedlniť. Nechal si malé dieťa u tých....“ Severus však nedokončil. Ešte raz prešiel po Dumbledorovi znechuteným pohľadom a opustil Grimmauldovo námestie.

 

 

 

                                                           ***

 

 

„Fajn. Konečne to mám hotové,“ potešil sa Draco. Práve totiž dopísal poslednú bodku na eseji pre McGonagalovú. Harry mu s tým pomáhal ako vedel. Dokonca mu nechal jednu pasáž odpísať.

 

Teraz sedeli pri krbe v knižnici a hrali šachy. Draco bol v šachoch rovnako dobrý ako Ron, tak mu nerobilo žiadny problém nad Harrym vyhrať. Najskôr sa obával, že keď bude stále vyhrávať, Harryho to prestane baviť, no on bol dobre vycvičený z hier so svojím najlepším priateľom, že mu prehrávať nevadilo. Vždy, keď jedna hra skončila, bol to on, kto navrhol, že si zahrajú znovu. Celkom ho to bavilo. Nehučal po ňom, tak ako Ron, aby dával pozor.

 

„Kedy si myslíš, že sa vráti?“ spýtal sa z ničoho nič Harry. Už asi päť minút rozmýšľal nad jedným ťahom. Aj keď svoj zrak nepretržito upieral na šachovnicu, nevidel ju. Snažil sa pôsobiť pokojne, no už len predstava toho, že by sa na zvyšok prázdnin mal vrátiť späť k Dursleyovcom ho desila. Kde ten Snape mohol tak dlho byť? Odišiel už ráno a teraz bol čas na obed. Misty ich už asi pred pol hodinou volala k stolu, no oni sa rozhodli čakať na profesora.

 

Harry bol strašne zvedaví, ako to s riaditeľom vyriešil. Musel mu prezradiť, že ho od Voldemorta dostali oni dvaja? Alebo sa mu to podarilo zamaskovať? V kútiku duše dúfal, že áno. Vlastne bol o tom na deväťdesiat percent presvedčený, že sa mu to podarilo. Veď to bol predsa Snape. Určite sa mu to podarilo. Aspoň dúfal...

 

Ďalšie, čo ho trápilo, boli Dursleyovci. Ako im Snape prezradil, to, čo držalo Dumbledora v šachu, bolo práve to, že bol špeh. Vyhrožovať riaditeľovi bolo nebezpečné, no znepriateliť si Snape bolo nebezpečnejšie. Teraz, keď už s ním ako špehom nemohli počítať, si nemohol až tak vyskakovať. Prinúti ho riaditeľ, aby Harryho vrátil k strýkovi? To by už asi neprežil. Nemohol sa tam vrátiť. Nemohol. Už si zvykol, že zvyšok prázdnin strávi tu.

 

Snape bol iný ako v škole. Bol taký prirodzený. Aj keď bol nahnevaný, tak ako tú noc, čo sa vrátili od Voldemorta, síce na nich nakričal, no nedal im trest. Vynadal im, to áno, no bolo to iné, ako keby boli v Rokforte. Harry to celkom nechápal, no pomaly si začínal uvedomovať, že jeho názor na obávaného profesora elixírov bol tak troška mylný.

 

Naoko bol chladný, no keď ho mohol pozorovať pri raňajkách, či obede, vo chvíľach, keď si myslel, že sa nikto nepozerá, bol uvoľnený. Jeho výraz v tvári, inokedy zamračený so stiahnutými svalmi a zaťatými zubami, bola v tých chvíľach uvolnený, jeho oči neboli chladné. Vždy, keď sa pozeral na Draca, alebo keď sa z neho snažil dostať informácie o živote u Dursleyovcov, bol jeho výraz priam nežný. Keď mu rozprával, ako sa mu stali niektoré zranenia, v očiach mal smútok, ktorý sa striedal s pocitom viny. Hej, Harry vedel, prečo tam bola. Vedel, že si o ňom Snape celých päť rokov myslel, že je u príbuzných rozmaznávaný, že mal rovnaký život ako jeho otec. Preto sa k nemu tak správal. Teraz, keď zistil, že to tak nebolo, cítil sa vinný. No nemal prečo. Harry si na ich spory v triede i na chodbách zvykol. Nebolo to vždy príjemné, no aspoň ho to vyvádzalo zo stereotypu. Bavili ho ich konfrontácie, s ním aj s Dracom. Nevedel si predstaviť, ako by to na Rokforte vyzeralo, keby tam neboli oni dvaja.

 

Teraz mal možnosť lepšie spoznať obidvoch. Chcel ich spoznať. Keď Draco odhodil svoju masku arogantného spratka, bol z neho veľmi príjemný spoločník. Harry mu pomáhal s úlohami, tak ich mali čoskoro hotové. Dokonca sa veľmi nehádali. Sem tam síce padla nejaká ironická poznámka, no oproti ich správaniu v škole to bolo len také milé priateľské postrkovanie.

 

Nechcel prísť o možnosť, lepšie spoznať týchto dvoch. So Snapea by bol dobrý otec a z Draca skvelý brat. Harry o tom mohol vedieť len málo. Nikdy žiadneho brata ani otca, teda čo by si pamätal, nemal. No videl toho veľa u Wesleyovcov. Videl, ako sa správal Ronov otec k svojim deťom, videl, ako sa k Ronovi správali jeho bratia a nemohol tvrdiť, že sa tak k sebe teraz oni traja nesprávali. Boli to síce len začiatky, no časom sa z toho mohlo vyvinúť niečo viac. Niečo bližšie.

 

A o to ho mohol Dumbledor pripraviť. Nie, to on nedovolí. Chce vyskúšať, aké by bolo byť jednou rodinou so Snapeom a s Dracom. Teraz, keď bol profesor jeho legálny opatrovník, teda jeho a Dracov, bolo by nefér prísť o pocit mať rodinu. Nie, to jednoducho riaditeľovi nedovolí.

 

„Mal by tu byť každú chvíľu,“ upokojoval ho Draco. „Nič sa nemohlo stať.“

 

„Viem, no aj tak mi vŕta hlavou, kde tak dlho môže byť.“

 

Draco si povzdychol. „Severus nie zvyknutý meškať, no v skutočnosti nepovedal, že sa vráti pred obedom. Všetko je v poriadku.“ Keď však videl, že tým veľmi Harryho neupokojil, zamračil sa. „Teba netrápi, iba to, že sa ešte nevrátil, však? Tak o čo ide?“ Harry sa nemal veľmi k odpovedi, tak mu nezostávalo nič iné, len hádať.

 

„Tak čo to je? Myslíš, že Dumbledor prinúti Severusa, aby ťa vrátil k Dursleyovcom?“ Podľa Harryho výrazu trafil do čierneho. „Viem, že to tam bolo zlé, vie to aj Severus. On mu to nedovolí...“

 

„Čo o tom môžeš vedieť? Keď ma raz Dumbledor pošle k Dursleyovcom, už ma odtiaľ nikto nedostane. A oni...“

 

„Viem. Nemusíš mi o tom hovoriť. Vieš, nemali sme o tom so Severusom hovoriť, no prezradil mi, prečo ťa sem vzal. On ... on potreboval sa s niekým porozprávať a aby som mu trocha rozumel, musel mi to prezradiť.... Nehnevaj sa.“

 

No Harry nevyzeral, že by sa hneval. Nechcel, aby o tom niekto vedel, no to, že sa z neho a Draca stali de facto súrodenci, dávalo Dracovi právo vedieť to. Vlastne mu to chcel povedať sám, no bolo preňho veľmi ťažké o tom hovoriť. Snáď ešte ťažšie, ako to zažiť. „Nehnevám sa, no ... nikomu to nehovor. Nevedia o tom ani Ron a Hermiona. Nie je to práve najlepšia téma k rozhovoru.“

 

„Ja... nemal som s tým začínať...“

 

„To je v poriadku, Draco, naozaj mi to nevadí. Musel si sa to dozvedieť, som rád, že som ti to nemusel rozprávať sám. Povedal ti Snape všetko?“ chcel vedieť Harry. Dúfal, že si tie najhoršie podrobnosti nechal pre seba, Draco nemusel vedieť zase úplne všetko.

 

„Nepovedal toho veľa, len chcel, aby som bol ako tak v obraze. Povedal, že tvoj strýko....no, že on..... naozaj sa mi to nechce opakovať. Vieš, čo chcem povedať, tak si to.... Potter... Harry, povedal mi to najdôležitejšie, zvyšok mi naozaj nemusíš hovoriť. Keď teda nechceš....“nevedel sa vykoktať Draco.

 

„Strýko nebol.... ideálny... opatrovník. Mal dosť sadistické metódy, prežil som to, no naozaj by som sa tam nechcel vracať. To, že ma odtiaľ Snape vzal asi neniesol práve dobre. Nemal rád, keď mu niečo nevychádzalo podľa plánu. Neznášal moju prítomnosť v dome, no za tie roky si na to zvykol tým, že....“ Harry sa zasekol.

 

„Naozaj mi to nemusíš hovoriť.“

 

Harry prikývol.

 

„Možno by si mohol začať hovoriť Severusovi menom. Určite by nebol proti,“ snažil sa o zmenu témy Draco.

 

Harry sa na chvíľu zarazil, no hneď pokrútil hlavou. „Nie som si istý, či je to dobrý nápad. Som tu len pár dní. Neviem si predstaviť, že by som mal Snapeovi hovoriť Severus.“

 

„Jeho by to potešilo. Dosť sme sa včera rozprávali, vieš... on je rád, že je tvoj opatrovník, rozhodne ťa nenechá ísť späť do toho pekla,“ upokojoval ho.

 

„Nemôžem tvrdiť, že som o tom presvedčený, no Snape sľúbil, že ma tam nepošle späť a on svoje sľuby plní. Aspoň teda svoje vyhrážky. Som presvedčený, že keď to bude v jeho moci, nenechá Dumbledora, aby ma dal späť. Ale Dumbledor je....“

 

„Ja ti rozumiem, hovoríš síce ako po nejakých muklovských drogách, ale rozumiem ti,“ uisťoval Harryho Draco. „Ani ja by som nebol nadšený, keby ma chceli poslať za mojím otcom. On by mol z môjho návratu rovnako nadšený, ako tvoj strýko,“ uchechtol sa.

 

Harry sa naňho usmial. Boli na tom rovnako. Draco, ktorého odvrhol otec, ktorý ho mal milovať. Harry, ktorého odvrhli príbuzní, ktorí sa oňho mali postarať a Snape, ktorého odvrhol svet, ktorý mu mal ďakovať. Bolo to bláznivé, no práve títo traja ľudia, dve deti a jeden dospelý, sa stretli, aby si vynahradili to, čo im v živote tak veľmi chýbalo. A ani jeden z nich o to nechcel prísť.....

 

„To sme teda podarená trojka,“ usmial sa aj Draco. „Tak čo? Dáme si ďalšiu hru?“ Nechcel už na to myslieť. Veril Severusovi, ak bol niekto, kto dokázal Dumbledora presvedčiť, bol to on.

 

 

 

                                                           ***

 

Hrali už v poradí snáď siedmu hru, keď sa dvere knižnice otvorili. Nebola to však Misty, ktorá im chodila snáď každých päť minúť hovoriť, že by sa mali najesť. Boli už tri hodiny popoludní, obaja boli hladní a čakať na Snapea bola v skutočnosti hlúposť, nemali prečo ostávať bez jedla. No aj keď sa to snažili zakryť, obaja boli nervózni a jedlo bolo to posledné na čo mysleli.

 

Do knižnice vkročil Severus. Tváril sa ako boh pomsty, takže mal svoj normálny výraz. Na sebe mal ešte stále svoj cestovný plášť čiernej farby (akej inej?) a mieril si to priamo k nim.

 

„Prečo ste neboli na obede?“ začal z ostra.

 

Chlapci sa troška striasli, Snapeova nálada neveštila nič dobré.

 

„No...neboli sme hladní,“ skúsil to Draco, no už keď otvoril ústa bolo jasné, že tadeto cesta nevedie. Snape mal nos na to, keď mu niekto klamal a Draco teda lož nevedel zamaskovať.

 

„Draco! Vieš, že nemám rád, keď mi niekto klame!“ zasyčal Severus. Potom sa otočil na Harryho. „Myslím, že som ti hovoril, aby si pravidelne jedol. Pozri sa na seba, dočerta! Čakal by so od teba viac zodpovednosti.“

 

Harry zostal stáť ako obarený. Nečakal, že za niečo také primitívne, ho Snape vyhreší. No čo? Vyletel naňho aj za menej. Aj za to, čo nebolo jeho vina. Teraz mal však pocit, že toto naozaj prehnal.

 

„Ja som nemohol jesť, bol som dosť nervózny,“ povedal mu po pravde. Nemohol mu klamať. Nie teraz. „Tak?“

 

„Tak čo, Harry?“ opýtal sa ho Snape, aj keď vedel, na čo sa Harry pýta.

 

„Viete čo!“ vykríkol Harry. „Čo povedal Dumbledor?“

 

Snape nič nehovoril a Harry s Dracom už strácali trpezlivosť. „Severus!“

 

Profesor si okašlal a konečne povedal. „No, zo začiatku bol dosť naštvaný, ku koncu bol priam vytočený,“ hovoril. „Historku s tým, že mi pomohol Červochvost prijal prekvapivo dobre. Mám dojem, že mi uveril. O vás dvoch sa v tejto súvislosti vôbec nezmienil.“

 

„Hovorili ste teda iba o tom?“ chcel vedieť Harry.

 

Snape pokrútil hlavou. „Vieš si predstaviť, ako bol riaditeľ naštvaný, keď sa dozvedel, že už so mnou nemôže ďalej počítať ako so špehom.“

 

„JA si to teda viem predstaviť, ten senilný blázon...“

 

„Draco!“ zahriakol ho Severus.

 

„Čo? Je to pravda..“

 

„To však nie je dôvod, aby si tak hovoril. Pokiaľ budeš žiť pod mojou strechou, budeš slušný, je ti to jasné?“ hovoril výhražným hlasom.

 

Draco len kývol hlavou. Nemal rád, keď mu niekto hovoril čo má robiť. Nemal to rád od otca a že si toho od neho užil. Jedinou svetlou stránkou bolo, že ho aspoň Severus netrestal. Aspoň nie tak, ako jeho otec.

 

„Niečo som sa pýtal.“ Severusovi zrejme jeho kývnutie hlavou ako odpoveď nestačilo.

 

„Áno,“ zamumlal.

 

„Tak, hovorili ste o nás?“ prerušil ich Harry.

 

„Len o tebe.“

 

„To, že ste prestali špehovať pre Rád využil proti vám, však?“ pýtal sa so strachom v hlase Harry.

 

„Pokúsil sa o to,“ poznamenal Severus.

 

„Pokúsil?“ zašepkal s nádejou Harry.

 

„Áno, pokúsil.“

 

„No tak, Severus, hovor už! Nevidíš, že tu ide vyskočiť z kože?“ poznamenal Draco. Nemohol už ďalej zniesť, ako ho ich opatrovník naťahuje Harryho.

 

„Najskôr sme sa rozprávali o Červochvostovi, potom o tebe a nakoniec sme sa dostali k tomu, že ma obviní z tvojho únosu,“ rozrozprával sa teda Severus, no dlho to nevydržalo. Alebo presnejšie, Harry to nevydržal. Pri poslednom Snapeovom slove zalapal po dychu a roztriasol sa po celom tele. To nemohla byť pravda! Keď hrozilo, že Snapea obvinia z únosu, určite sa ho radšej vzdá. Kto by chcel ísť do Azkabanu? Kvôli Harrymu určite nikto. Ani Severus!

 

„Harry, upokoj sa,“ napomenul ho Draco. „A ty Severus, mohol by si to dopovedať? Potter sa tu trasie od strachu celé dopoludnie a popoludnie a ty ho tu ešte budeš strašiť? Nevidíš, že ledva dýcha?“

 

Snape sa po Dracovej poznámke trocha lepšie prizrel Harrymu. Teraz videl to, čo predtým nie. To, čo videl len Draco. Harry naozaj vyzeral na pokraji zrútenia. Rýchlo teda pokračoval. „Draco má pravdu, upokoj sa Harry. Všetko je v poriadku. Dumbledor nič neurobí. Dohodli sme sa.“ informoval ho.

 

„Naozaj?“ zašepkal Harry.

 

„Áno.“ pritakal Severus. „Dohodli. Zostaneš tu do konca prázdnin pod podmienkou, že ťa budem pripravovať na stretnutie s Pánom Zla.“

 

„Nevrátim sa teda k Dursleyovcom?“ pýtal sa stále neveriacky Harry. Nemohol tomu uveriť. Dumbledor vyhrožoval Snapeovi obvinením z únosu, no on sa s ním dohodol. Bojoval oňho, keď sa tomu teda tak dalo povedať.

 

„Harry,“ povedal Severus a prikročil k nemu bližšie. „Už prvý deň som ti povedal, že nedovolím, aby si sa vrátil k tým ľuďom. Nič sa na tom nezmenilo. Nevrátiš sa tam. Kým budem ja živý, s tými ľuďmi už nestráviš ani jednu jedinú minútu v tom istom dome. Rozumieš?“

 

Harry sa naňho zmetene pozeral. Nakoniec sa ho opýtal. „Prečo to robíte?“ Bol rovnako zaskočený svojou otázkou ako sám Snape. No po Snapeovej odpovedi priam skamenel.

 

„Lebo som tvoj otec.“

Poslední komentáře
24.05.2017 16:03:57: Severus Snape si stojí za svým. Snad se v příští kapitole dovím, jak to myslel. Je Harrymu opatrovní...
03.04.2008 13:24:06: oh to bylo vzkutku nečekané, Brumbál ten hajzl jeden senilní.... skvě+lá kapitola s geniální zápletk...
01.04.2008 19:27:49: Úžasná kapitolka!!!Opravdu skvělá,jen tak dál!!!
30.03.2008 13:56:55: klásný těším se na pokračko aaaaaaaaaaaaaaaaa tvoje povídky jsou prostě good smiley${1}