HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

26. kapitola

Nová kapitolka..ale to ste si už asi všimli, že? No zrejme neviete, prečo sa tu objavila len pár dní po tom, čo som napísala, že sa na nejaký čas odmlčím. Tak, je to preto, lebo sa mi podarila urobiť prvá skúška- úspešne - a ja som bola v takej eufórii, že sa mi zachcelo niečo napísať. Síce som si ju chcela nechať na neskôr, uverejniť ju až asi o dvta-tri týždne, no kapi ma presvedčila (nedalo je to veľmi veľa práce), aby som ju pridala už dnes. Očakávam, že sa jej poďakujete ;)

Kapča nie je príliš dlhá- neviem, čo sa to so mnou poslednou dobou deje, píšem čím ďalej tým kratšie kapitoly- nemáte na to dajaký elixír???

Teraz tá horšie správa-pre mňa nie, ja viem, ako to bude pokračovať- no ďalšia kapča už naozaj bude až o nejaký ten týždeň a vzhľadom na to, ako sa táto kapitolka skončí dúfam, že si väčšina z vás nezabezpečí nejakú veľmú obálku a nepošle mi kliatbu, alebo ma nebodaj neprekľaje nadiaľku. ;)

Dobre, dobre, nechám vás už čítať....

Upozornenie: kapča nie je opravená, vzskytuje sa v nej veľké množstvo pravopisných a štylistických chýb, ktoré som nemala sily po sebe opravovať. Ak sa medzi vami nachádza niekto, kto je na chyby alergický, neoporúčam mu, aby pokračoval v čítaní ;)))

ailam

Na rozhovor, ktorý ich malá „rodinka“ viedla ráno, sa takmer zabudlo. Aspoň naň zabudol Harry, no Draco mu to patričným spôsobom pripomínal.

 

Draco pochodoval celý deň po dome ako telo bez duše a dával všetkým patrične najavo, že sa hnevá na celý svet. Vedomie, že mu Snape zakázal návštevu Šikmej uličky, ho rozčuľovala do nepríčetnosti. Harry si však myslel, že to, že mu vôbec niekto niečo zakazuj alebo prikazuje, ho rozčuľuje viac, ako celkový zákaz nakupovania.

 

Nech už to bolo akokoľvek, Snape ani o krok neustúpil. Aj keď mu Dracovo správanie liezlo na nervy, nijako to nedával najavo. Trval na tom, čo povedal.

 

Harry po pár hodinách odpozoroval, že to už Draca prestáva baviť, no jeho výchova a hlavne jeho arogancia mu bránili v tom, aby to bol on, kto ustúpi Snapeovi.

 

A tak sa ich deň premenil na malý boj.

 

Harrymu to všetko bolo jedno. Jediné, čo v tejto veci mohol urobiť, bolo stáť ďalej a sem tam profesorovi poradiť, čo robiť. No bolo to aj tak nafigu. Buďto Snape odmietal presviedčať Draca o správnosti svojho rozhodnutia, lebo ako hovoril „on sám musí pochopiť, čo je preňho dobré a čo nie“ alebo to bol Draco, ktorý odmietal poslúchať profesorove rozumné argumenty, prečo sa v tej chvíli správa ako hlupák.

 

Hej, bol to boj, no Harryho sa netýkal. Keď si odmyslel, že tento deň, je dňom jeho narodenín a dňom, kedy sa dozvedel, že jeho aurorská kariéra sa môže stať aj skutočnosťou, bol zároveň dňom, na ktorý sa tešil najmenej v celom týždni.

 

Bol piatok.

 

A to znamenalo jediné. Dne sa konalo stretnutie smrťožrútov a Harry naň nebol nijako pripravený.  Teraz nerozmýšľal nad tým, že nemal elixíry, ktoré potreboval. Nie. Bol si celkom istý, že keď príde na najhoršie, Snape bude schopný sa oňho postarať. Predtým možno pochyboval, no po tom, čo dnes hovoril Snape pri raňajkách sa všetky jeho pochybnosti vytratili.

 

On sa chcel o nich starať. O oboch. Nechcel, aby sa im niečo stalo a tak isto, ak by sa im niečo stalo, robil by, čo by bolo v jeho silách, aby ich z toho dostal. O tom všetkom bol ten rozhovor- to zjavne Draco nepochopil.

 

Harry to síce nedával najavo, no padol mu veľký kameň zo srdca. Snape ich oboch chcel chrániť, to znamenalo, aj sa starať.

 

Teraz, keď sa večer neúprosne blížil, ho však celá istota prechádzala. Piatok, bol naň zvyknutý. Opakovalo sa to celého pol roka. Stále to isté dokola. Niekedy desiatky minút, inokedy hodiny, no vždy to bolo o tom istom. O mučení.

 

Dnes to nemalo byť inak, no dôvod, prečo sa Harry obával bol v niečom inom. Toto bolo prvé stretnutie od vtedy, čo s Dracom oslobodili Snapea. Nevedel, čo má čakať. Nevedel, ako veľmi bude Voldemort nahnevaný.

 

Harry nebol taký hlúpy, aby si myslel, že Voldemort ešte nevie o profesorovom úteku. Nie, musel to zistiť ešte ten deň. Už niekoľko minút po tom, čo sa odtiaľ preniesli. A Harrymu bolo taktiež jasné, že si svoj hnev už uvoľnil ten deň. A to bolo podstatné. To, že to bolo cez deň, kedy je Harry hore, kedy nespí a tak sa neprenáša do Voldemortovho tela a nepociťuje žiadnu z jeho kliatob.

 

Pôvodne si však myslel, že sa stane to, čo naposledy. Že sa do spánku prenesie v tej chvíli, čo začne Voldemort s mučením. Tak ako sa stalo, keď mučil Snapea. No nestalo sa tak a Harry si mohol vydýchnuť. Od vtedy sa to ešte nestalo a bol by vďačný, keby to tak aj ostalo.

 

No nevedel, čo bude dnes. Netušil, či už všetok Voldemortov hnev vyprchal, alebo či sa má tešiť na nezabudnuteľný večer a noc.

 

Nebude spať. Tak sa rozhodol už pred pár dňami.

 

Nechce sa znova objaviť v kruhu najbližších stúpencov Pána Zla a prežívať tak muky mučenia.

 

Harry využil voľné popoludnie, kedy sa oňho ani Draco a ani Snape veľmi nezaujímali a na pár hodín si šiel ľahnúť, aby vydržal v noci bdieť.

 

Natiahol sa teda na posteli  a ponoril sa do spánku, ktorý mal byť jediným pokojným v tento príliš dlhý deň.

 

..............................................

 

Keď bol čas na večeru, Misty všetkých zavolala k stolu.

 

Harry síce nemal na jedlo ani pomyslenie, no pri pohľade do Snapeovej zmračenej tváre sa neodvážil vzdorovať.

 

Potichu si teda sadol na svoj zvyčajné miesto a čakal, kedy bude môcť odísť.

 

Na tanier si naložil minimum, čo mohol- teda trocha polievky. Druhý chod úplne odignoroval, čo samozrejme neuniklo Snapeovmu orliemu zraku.

 

„Zase neješ?“ povzdychol si.

 

Harry pokrčil ramenami a zamumlal. „Necítim sa dobre.“

 

Snape sa zamračil. „Mám ti dať nejaký elixír?“

 

„Nie,“ namietol Harry. „Bude to v poriadku, len som v noci zle spal. Dnes si pôjdem ľahnúť trocha skorej,“ hovoril Harry a ďalej sa babral v jedle, z ktorého stále nič neubúdalo.

 

Harry vedel, že Snape úplne zabudol na to, čo bol dnes za deň. Vedel, že má narodeniny, no že je piatok mu zrejme vyfučalo z hlavy.

 

Tak troška to aj čakal, veď si nikto nikdy nespomenul, ktoré dni sa Harry cítil zle. Aj Ron s Hermionou vedeli, že sa v piatky stretáva Voldemort so smrťožrútmi a že Harry dosť často vída stretnutia, no aj tak si na to niekedy nespomenuli a nakoniec sa čudovali kam mizol, alebo prečo bol taký unavený.

 

No, aj keď čakal, že aj Snape bude jedným z tých, ktorí zabudnú, no v kútiku duše dúfal, že tomu tak nebude. Veď sa niekoľko rokov s nimi počas piatkových večerov sám stretával. Prečo si teda teraz nespomenul? Ako to bolo možné?

 

Harry nebol zvyknutý na takúto pozornosť, no teraz ju potreboval. Nechcel, aby okolo neho niekto skákal a robil mu láskavosti, alebo ho ľutoval, no potreboval počuť, že všetko bude v poriadku. Chcel, aby ho niekto chytil za ruku a ubezpečil ho, že aj keď to je teraz zlé, raz bude po všetkom.

 

A on tak troška dúfal, že Snape bude tým niekým, kto to urobí.

 

Harry sa sám sebe vysmial, keď na to pomyslel po prvýkrát, no keď si to vo svojej hlave predstavoval častejšie, uvedomoval si, že by to bolo veľmi príjemné a milé. Chcel, aby to Snape urobil. Potreboval, aby ho troška utešil, no aj on mal svoju hrdosť. Aj keď po tom veľmi túžil, nechcel o to prosiť.

 

Nie, nebude mu to pripomínať. Ak si spomenie, prijme jeho pomoc, no sám o ňu žiadať nebude. Nikdy nežiadal, to ho naučili Dursleyovci. Aj keď o niečo poprosil, nikdy to nebolo vypočuté, nikdy sa mu nič nesplnilo.

 

Teraz mal u Snapea niečo ako rodinu a on musel byť vďačný aj za to. Snape si ho nechal u seba, chcel sa oňho postarať, no to neznamenalo, že musel aj pravidelne trpieť jeho piatočné výstupy.

 

Nie, bolo dobre, že si nespomenul. A Harry mu to nemal v pláne pripomínať. Bol na to sám. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude.

 

„Naozaj nevyzeráš dobre,“ prerušil ho z úvah Snapeov hlas. „k to už nebudeš jesť, choď si ľahnúť. Mal som v pláne od zajtra začať s našimi hodinami, no ak sa budeš cítiť zle, ešte to odložíme.“

 

Harry si pomyslel, že ak sa mu nepodarí vydržať v noci hore, zajtra sa bude určite cítiť zle, no o nepovedal. Namiesto toho zamumlal „Nie pane, zajtra mi bude istotne lepšie. Budeme môcť začať s učením.“

 

„Platí stále ponuka, že aj ja sa môžem zúčastniť vyučovania?“ opýtal sa troška nesmelým hlasom Draco, ktorý bol na svoje pomery nečakane tichý.

 

Snape po ňom hodil pohľadom, akoby sa zbláznil a poznamenal. „Máš hádam pocit, že to, čo hovorím, je myslené pre zábavu? Ak som raz povedal, že áno, tak som to myslel vážne.“

 

Draco sa troška začervenal, no na tvári sa mu objavil široký úsmev. Bol spokojný.

 

Harry si odkašľal. „Hmm, ja si teda idem ľahnúť. Uvidíme sa ráno. Dobrú noc.“

 

A opustil jedáleň.

 

........................................

 

Snape sa zobudil na nečakaný pocit pálenia na ľavom predlaktí.

 

„Došľaka!“ zanadával a vstal z postele. Úplne zabudol, že sa dnes koná stretnutie. Už- už sa chystal, že si na seba navlečie smrťožrútske oblečenie a premiestni sa do Temného sídla, keĎ si spomenul, že už nemusí. Nie, už je voľný. Nikdy viac nebude musieť čeliť tomu strachu, či sa zo stretnutia vráti, alebo nie.

 

Ľahol si teda späť do postele s úmyslom znova zaspať. Pred očami sa mu mihali obrazy, čo sa asi dnes bude diať na tom stretnutí. Ako sa ostatní verní zoskupia okolo trónu a ako budú jeden po druhom vystavení hrozným kliatbam.

 

Nikdy by to nahlas nepriznal, no v tejto chvíli bol Harrymu naozaj vďačný, že sa ON toho už nikdy nebude musieť zúčastniť.

 

A vtedy mu to zaplo.

 

Harry!

 

V sekunde bol zase na nohách a rýchlymi pohybmi na seba navliekal prvú vec, čo mu prišla pod ruky. Ako mohol zabudnúť? Obzvlášť po tom, čo chlapcovi ľúbil, že to všetko nejako vyrieši! Musel ho nájsť. Nemohol ho teraz nechať samého! Nemal ho dnes vôbec nechávať samého.

 

Až teraz pochopil Harryho výraz dnes pri večeri. On zjavne nezabudol. Vedel, čo je dnes za deň a čo sa bude diať.

 

Prehodil cez seba ešte plášť a zamieril smerom k Harryho izbe.

 

Čakal, že nájde chlapca zmietať sa na posteli pod vplyvom rôznych kliatob, no keď otvoril dvere mohol len z badať prázdnu posteľ, ktorá vyzerala, že v nej dnes ešte nikto nespal. Zastavil sa a poriadne sa rozhliadol po izbe, či neuvidí nejaké známky Harryho prítomnosti. Nič. Vycúval teda z dverí. Kam len mohol ísť? rozmýšľal v duchu.

 

Že by do kuchyne? Mohol byť hladný a ísť si niečo zahryznúť. No len, čo mu to prišlo na myseľ, hneď to aj zamietol.

 

Harry sa večer necítil dobre, nebolo mu veľmi do reči ani do jedla. Nešiel by sa teda sám od seba v noci najesť. Musel byť niekde inde.

 

Knižnica.

 

Ak nezabudol- o čom nepochyboval- musel sa snažiť rozptýliť myseľ v nádeji, že nezaspí. A na to bola knižnica ako stvorená.

 

Prešiel teda k schodisku a začal zostupovať do prízemia, kde sa nachádzala jeho obsiahla knižnica. Keď stál konečne pred dverami potichu, aby chlapca nevyľakal, otvoril dvere a vstúpil.

 

Tak, ako predpokladal, Harry bol tu. No nebol až tak v poriadku, ako Snape dúfal.

 

Áno, sedel schúlený v kresle, ktoré bolo osvetlené a na kolenách mal položenú knihu, no nečítal. Kniha na ňom tak-tak ležala, stala nepovšimnutá. Harry namiesto toho, aby si z nej čítal, sa divoko zmietal z jednej strany kresla na druhú. Zaspal.

 

Snape nad ničím nerozmýšľala a rýchlo sa vydal ku kreslu, aby mohol chlapca zobudiť. Práve sa skláňal nad jeho nepokojným telom, keď sa mu na ňom začali objavovať krvavé škvrny.

 

„Došľaka!“ zanadával a opatrne začal chlapcom triasť, aby ho zobudil.

 

Nič.

 

„Harry,“ prihovoril sa mu a pokračoval v trasení.

 

Stále nič.

 

„No tak, Harry, všetko je v poriadku. Zobuď sa.“

 

No Harry stále nereagoval. Snape si po prvýkrát uvedomil, čo tým Draco myslel, keď hovoril o tom, ako našiel v tú noc Harryho zmietať sa na posteli. „Nemý výkrik“, ako to nazval Draco, mal Harry usídlený na ústach, ktoré stále otváral, potom si do nich hrýzol, no nevychádzal z nich žiaden zvuk.

 

Snape bol zúfalý. Tak, ako ho pred týždňom nemohol zobudiť Draco, nemohol ho prebrať ani on. Nezostávalo mu nič iné, len čakať, kedy sa preberie sám od seba. Vedomie toho, že to zatiaľ nie je dlho odvtedy, čo si Temný Pán zvolal svojich verných, ho privádzala do zúfalstva.

 

Ako dlho to bude ešte trvať? Ak len teraz začali, môžu to byť ešte hodiny, kým bude mať Pán Zla dosť.

 

Nie. Nemohol to tak nechať. Nemohol tu len tak bezbranne čakať a pozorovať, ako sa Harrymu na tele objavujú nové rany. Musel niečo urobiť. Ale čo?

 

Od zúfalstva, ktoré zmietalo celým jeho telom, znova začal triasť Harryho telom. Silnejšie a silnejšie, až sa zdalo, že ho zhodí z kresla, no nič sa nedialo.

 

A potom si spomenul na kúzlo, ktoré Temný Pán používal na smrťožrútov, ktorí počas mučenia stratili vedomie. Jednoduché kúzlo! No mohol ho použiť? Práve teraz?

 

Harry bol nejakým spôsobom spojený s Temným Pánom a oni zatiaľ nevedeli na akom princípe toto spojenie funguje. Nemal ani poňatia, čo by sa mohlo stať, ak by teraz použil toto kúzlo.

 

Nebolo nebezpečné. Ovládal ho aj Harry, lebo sa ho učili už v druhom ročníku na Rokforte, no Snape sa obával následkov, korí by jeho použitie mohlo priniesť.

 

Má to riskovať? Čo ak sa chlapcovi ešte prihorší? Čo ak mu ublíži?

 

Hodil pohľadom na zmietajúceho sa chlapca a rozhodol sa. Harry teraz veľmi trpel. Ak sa stane niečo neočakávané, bude to riešiť potom. teraz bolo jeho prioritou prerušiť to prekliate spojenie.

 

Vytiahol teda prútik a namieril ním na chlapcovo telo.

 

Envarte!“ zašepkal trocha nesmelo.

 

Nič sa nestalo. Ako to?

 

Harry stále ležal v kresle a triasol sa.

 

Snape teda namieril znova prútikom a zvolal rozhodnejším hlasom. „Envarte!“

 

Najskôr to vyzeralo, že sa znova nič nedeje. Potom však Harryho telom akoby prebehol elektrický výboj. Vzopäl sa, telo sa mu vymrštilo smerom proti Snapeovi, ktorý ho pohotovo zatlačil späť a potom ochablo.

 

„Pre Merlina! To nie!“ zvolal Snape. „Harry, preber sa! Počuješ? Preber sa!“ volal a znova ním triasol. V očiach mal zdesenie. Mal strach, že ho zabil.

 

Keď ucítil, že mu bije srdce, trocha sa upokojil, no v snahe prebrať ho neprestával.

 

Potom z ničoho nič, sa chlapec v jeho náručí začal preberať. Neisto otvoril oči a upriamil svoj pohľad na svojho učiteľa elixírov.

 

Snape, šťastný, že sa konečne prebral, mu nedal možnosť prehovoriť a hneď mu pritlačil k ústam flakónik s elixírom proti bolesti. Harry ho hltavo vypil a trocha sa uvoľnil. Uľavilo samu.

 

„Harry, počuješ ma?“

 

Prikývol.

 

„Musím ťa prezrieť. Dosť krvácaš. Musíme zo zastaviť, rozumieš?“

 

Ďalšie prikývnutie.

 

Snape sa snažil pracovať rýchlo a pri tom jemne, aby mu zbytočne ešte viac neublížil. Bolo mu troška divné, že mu Harry nič nehovorí a na jeho otázky reaguje len kývaním hlavy, no rozhodol sa to nerieš v tej chvíli. Bude mať dosť času porozprávať sa s ním a prebrať, aké je dôležité, aby počas týchto nocí nezostával sám.

 

Bol nahnevaný, keď sem šiel. Bol zlosťou bez seba. Hneval sa na seba aj na Harryho. Na seba, za to, že zabudol a na Harryho za to, že mu to aj keď o tom dobre vedel nepripomenul. No jeho hnev sa rýchlo vytratil, keď zbadal v akom stave sa jeho nový zverene nachádza. Nemyslel teda na nič iné, len ako ho z toho dostať.  A teraz, aj keď je v poriadku, aspoň tak sa to zdalo, sa s ním nechcel dohadovať.

 

Bol až príliš rád, že na ňom to kúzlo nezanechalo žiadne následky, že to nechcel kaziť zbytočnými hádkami. Aj keď mal na to chuť.

 

No to, čo sa zdá na prvý pohľad, môže byť v skutočnosti plne inak. A o tom ho presvedčilo to, čo malo nasledovať.

 

Keď ako ta ukončil chlapcovo liečenie, posadil si ho pred seba a zavŕtal sa pohľadom do jeho očí.

 

„Harry si v poriadku? Ako sa cítiš?“ chcel vedieť.

 

Chlapec sa naňho zmetene zadíval a svojou odpoveďou mu vyrazil dych.

 

„Prečo ma voláte Harry, pane? Nie som Harry a ani neviem, kto ste.“

Poslední komentáře
10.05.2008 17:41:36: síla, ten konec mi vyrazil dech, chudák Harry..no to je gól, přijít o paměť, že by za to mohl Snape,...
05.05.2008 20:11:52: mě napadá jen wow! teda skvělá kapitola to se musí nechat) jen tak dál
05.05.2008 20:11:51: mě napadá jen wow! teda skvělá kapitola to se musí nechat) jen tak dál
04.05.2008 16:31:29: Wow,fakt dobrá kapitola a ten konec!!!Doufám že Severus to dá zas do pořádku smiley${1}