HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

5. kapitola

"Nikto, Potter. Nikto ma tam neposlal. Šiel som tam sám od seba." vysvetľoval.

Harry zostal na profesora pozerať s otvorenými ústami, no po chvíli sa spamätal. "Prečo?"

"Bol som zvedavý, prečo Dumbledorov záujem o svojho miláčika opadol." povedal ironicky. "Takmer každé leto vám dovolil, aby ste odišli od tety a strýka a tento rok o tom nechcel počuť ani slovo. Dokonca aj Lupin chcel po riaditeľovi, aby si mohol stráviť nejaký čas na ústredí, no Dumbledor ho dosť tvrdo odmietol. Opakoval, že to je pre tvoje dobro. Ochranné kúzla.

Začalo mi to vŕtať v hlave," profesor sa zaškaredil, "nie, že by mi to vadilo. Teda, celkom mi vyhovovalo, že ťa nemám vidieť dva mesiace." hodil po Harrym nahnevaný pohľad. "Ale keď som sa nad tým hlbšie zamyslel, uvedomil som si, že ústredie bolo tým najbezpečnejším miestom. Tetin a strýkov dom ti zabezpečuje ochranu, no len vo vnútri. Keby si vyšiel von, bol by si celkom ľahkou korisťou." Harry sa nadýchol, že ide niečo povedať, no po profesorovom pohľade, ktorý jasne hovoril Neprerušuj ma, si to rozmyslel. "Profesor Dumbledor nikomu nič nevysvetľoval, dokonca ani nenariadil, aby na Private Drive boli nasadený aurory. Bolo to divné.

Rozhodol so sa, že tam zájdem." Snape sa odmlčal a tým mu dal najavo, že sa debata skončila. "Teraz by som však rád skontroloval teba." Keď naňho Harry zostal len pozerať, povedal dôraznejšie: "Vyzlečte si tričko, Potter!"

Harrymu sa to ani trocha nepáčilo. Nechcel, aby o týchto záležitostiach niekto vedel, no už iba modrina na jeho tvári hovorila sama za seba. "To nie je potrebné, pán profesor." pokúsil sa o chabý protest.

"Nezajíma ma, čo si myslíte, pán Potter. Povedal som, tričko dolu! Alebo vám mám pomôcť?" spýtal sa hrozivo. Harry si vzdychol a začal si neochotne dávať dole tričko. Keď zdvíhal ruky nad hlavu, skrivil tvár bolesťou ako sa mu napli svaly na rozboľavenom chrbte. Snapeovmu oku to samozrejme neušlo. Zo stolčeka zobral fľaštičky s elixírmi, ktoré tam položil po príchode do izby. Keď si dal Harry dole tričko, jednu mu podal.

"Čo je to, pán profesor?" opýtal sa ho Harry po tom , ako ju zobral do ruky, aj keď veľmi dobre vedel, čo je v tej fľaštičke.

"Po piatich rokoch v mojej triede, by ste mali rozpoznať elixír proti bolesti, keď ho vidíte, Potter." zavrčal naňho. Harry mu na to nepovedal nič. Niekoľko takýchto fľaštičiek mal poschovávaných v tajnej skrýši v izbe. Ako však zistil po pár týždňoch, nebolo ich dosť. Okrem tohto druhu elixíru, mal ešte nejaké v zásobe. Rozhodol sa ich pripraviť krátko pred návratom na Private Drive v domnienke, že ich bude potrebovať. Jeho inštinkty sa aj tento raz ukázali ako správne. Najskôr chcel protestovať, že ho nepotrebuje, no potom pomaly otvoril fľaštičku a na jeden dúšok vypil jej obsah.

Snape ho zatiaľ potichu pozoroval. Harry bol k nemu otočený tvárou, tak si ho mohol obzrieť spredu. Na prsiach mal niekoľko modrín, no typoval, že boli tak spred troch-štyroch dní. To, že tam mal Potter modriny, ho neprekvapilo, To, čo ho prekvapilo, bolo ich množstvo a veľkosť. Vyzeralo to, akoby do Pottera niekto surovo kopal. Zlosť na chlapcovho strýka sa znova objavila. Zo stolíka zdvihol ďalšiu fľaštičku, tentokrát väčšiu a bez slova ju podal Harrymu. Na nevyslovenú otázku v jeho očiach povedal: "Je to balzam na modriny. Natieraj si ich dvakrát denne po celej ploche. Večer ti dám ďalšiu várku, vidím, že táto nebude stačiť. Teraz sa otoč." prikázal mu. Harry ho poslúchol. Bolo zbytočné mu odporovať. Snape by si aj tak presadil svoje a Harry teraz nemal náladu sa s ním dohadovať.

Keď sa k Snapovi otočil tak, aby mohol vidieť jeho chrbát, Harry počul, ako zalapal po dychu. Harry tušil príčinu toho u Snapa tak nezvyčajného zvuku. Deň pred Snapovým príchodom na Private Drive mal strýko Vernon jednu zo svojich nálad. Na burze prišiel o nejaké peniaze, tak si musel troška vylepšiť náladu. Alkohol však v jeho prípade zatemňuje zmysly viac ako u iných, no a v takom prípade nie je schopný vymýšľať nové spôsoby, akými vychovávať svojho synovca. Nie, že by sa Harry sťažoval. Radšej nerozmýšľal nad tým, aké druhy mučenia ešte mohol obmedzený mozoček jeho strýka vymyslieť. Stačili mu tie, ktoré vymyslel doteraz.

No a pred dvomi dňami bol taký opitý, že mu celkom stačilo to, čo mu robil už snáď stokrát predtým. Remeňom mu popoznačoval celý chrbát a k tomu ešte okrášlil značkami po zápalkách.

Harry vedel, že to musí vyzerať príšerne. Keď to vyzeralo aspoň z polovice tak zle, ako to bolelo, tak to musel byť naozaj škaredý pohľad.

"Odkedy Potter?" opýtal sa z ničoho nič Snape. Harry sa k nemu otočil tvárou, prekvapený Snapovým tónom. Z jeho hlasu bolo jasne počuť, to, čo teraz Snape pociťoval. Bol to hnev, no spolu s ním tam začul súcit. To Harry nechcel. Nenávidel, keď ho niekto ľutoval. Nenávidel, tie pohľady, čo po ňom ľudia vrhali, keď sa dozvedeli, kto je. Pohľady, v ktorých bola popri iných veciach vždy aj časť súcitu. "Odkedy čo, pane?" opýtal sa ho akoby nepochopil otázku, aj keď mu bolo úplne jasné, na čo sa ho profesor pýtal.

"Odkedy sa deje...." no nedopovedal, len ukázal rukou na chlapcov chrbát. Hodil po ňom nahnevaným a hlavne netrpezlivým pohľadom, ktorý Harrymu jasne naznačoval, aby sa s ním nehral a odpovedal mu na otázku. Harry ten pohľad ignoroval a kľudne mu odpovedal.

"To nie je vaša vec, pane." jeho oči jasne naznačovali, že o tom nechce hovoriť. "Neodpovedali ste mi na otázku, pane. Kedy odchádzam?" snažil sa odviesť reči iným smerom, no to podcenil Snapovu vytrvalosť. "Nemeňte tému, Potter!" povedal hrozivo. "Pýtal som sa, odkedy sa to deje." ešte raz mu zopakoval a jeho hlas jasne naznačoval, že už to viackrát opakovať nebude.

Harry si povzdychol a rezignovane odpovedal: "Neviem."

"Ako to, že nevieš, Potter? opýtal sa Snape stále hrozivým hlasom. Keď však zbadal výraz na Harryho tvári, povedal už miernejším hlasom. "Prečo ťa strýko udrel?" Harry len mykol plecom a nepovedal na to nič. Keď už bol dlhšie ticho, Snape ho chytil za rameno a pootočil ho viac na seba, aby sa mu mohol pozrieť priamo do očí. "Harry? Odpovedz mi." požiadal ho.

"Neviem. Nikdy na to nepotreboval dôvod." Snape sa naňho pozeral troška udivene. Harryho celkový postoj k tejto veci mu naznačoval, že chlapec o tom nechce hovoriť. No on to nemohol nechať tak. Nemal ho rád, ale nedovolí, aby chlapcovi niekto ubližoval. Od tej noci, čo ho priviedol k sebe domov, v ňom vzrastal pocit, ktorý sa mu vôbec nepáčil. Začínal toho fagana mať rád. To ho teda vôbec netešilo. Nevedel, čím to je. Možno, že mu až príliš pripomínal seba samého. Jeho detstvo...

Vždy, keď stretol chlapca, ktorý prežíval také pocity, ako on sám v detstve, svojím spôsobom sa naňho naviazal a snažil sa mu pomôcť. Chcel mu dať pomoc, akú nemu nikto poskytnúť nemohol a ktorú by ani s najväčšou pravdepodobnosťou neprijal. Bolo iróniou, že to bol práve Chlapec, ktorý prežil.

On, Severus Snape, obávaný profesor elixírov a špeh, ktorý bol hrdý na svoje pozorovacie schopnosti, si nevšimol, že to arogantné a rozmaznávané decko, nie tým, kým si v skutočnosti mysle, že je. Ako je možné, že si to nevšimol? Ako to, že si nevšimol, že je týraný? Na ostatných deckách v škole to hneď spoznal. Vždy vedel, keď niekoho zo slizolinčanov niečo trápilo a on, ako vedúci ich koľaje, sa im pokúšal pomôcť. Samozrejme, že za maskou nezáujmu. Dával im dostatočne najavo, že keby to nebola jeho povinnosť, tak by to nerobil. No bola to len maska. Nemohol strpieť, keď sa niekto na deťoch dopúšťal násilia. Bolo to jednoducho neodpustiteľné.

Nevedel, čo sa stalo, keď si nevšimol, že jedným z týchto detí je aj Harry Potter. Keď sa na to pozrel s odstupom, tak si všimol jemných indícií, čo Harry vysielal do prostredia. Hneď, ako nastúpil do prvého ročníka na Rokfort, bol zamĺknutý. Ťažko si hľadal priateľov. Vlastne ho nebolo vidieť s nikým iným ako s Wesleym, aspoň prvé mesiace. Potom sa skamarátil s tou neznesiteľnou šplhúňkou Grangerovou, no a o ostatných toho nevedel veľa. S ostatnými chrabromilčanmi sa Potter rozprával, ale či to boli aj jeho priatelia, alebo len decká očarené chlapcovou slávou, to nevedel.

Len teraz si vybavoval, aký zamĺknutý vždy nastupoval do nového ročníka. Po pár dňoch to bol zase ten istý arogantný chalan, no tých pár dní nového školského roka bol akýsi zamĺknutejší. Keď sa mu pozrel do očí, videl tam niečo, čo nevedel identifikovať a to niečo v nich mohol vidieť aj teraz.

"Odkedy?" Snape zopakoval otázku, ktorú mu už položil niekoľkokrát a ktorú Harry vždy odignoroval. Tento raz si však len znova povzdychol. "Naozaj neviem. Nepamätám si, kedy to začalo. Čo si pamätám, bolo to tak vždy." povedal mu tichým rezignovaným hlasom.

"To ťa nenapadlo to niekomu povedať?" opýtal sa ho Snape rovnako tichým hlasom.

"Profesorovi Dumbledorovi alebo profesorke McGonagallovej?" Harry nechcel byť nespravodlivý, ale vedel, že tým, že by to povedal vedúcej jeho fakulty, by sa nič nevyriešilo. Určite by ho odbila niečím podobným ako: "Pán Potter, určite to nie je také zlé ako hovoríte. Možno by ste sa mali zamyslieť nad vaším správaním." Nepotreboval, aby ho niekto ľutoval, no a už vôbec, aby mu niekto neveril. Ak by to povedal McGonagallovej, buď mi mu neverila, alebo by to vytárala na celú školu.

"Nechcem, aby to niekto vedel. Aj tak by sa tým nič nevyriešilo." povedal mu.

"Nebuďte hlúpy Potter." Snape zasa nasadil svoj profesorský tón. "Samozrejme by sa to vyriešilo. Dumbledor by vás odtiaľ zobral a našiel by vám náhradnú rodinu. Ktokoľvek v čarodejníckom svete by si vás zobral." netrpezlivo mu vysvetľoval Snape.

"A čo vás vedie k tomu, pán profesor, že to Dumbledor nevedel?" opýtal sa ho posmešne Harry.

"Čo tým myslíte Potter?" zalapal po dychu Snape. "To, čo som povedal, pane. Dumbledor o tom vedel. Neviem teda, či od začiatku, ale od mojich jedenástich narodenín určite." povedal Harry. "To nemôže byť pravda, Potter. Určite sa mýlite." nechcel pripustiť Snape.

"Nemýlim. Prvý dopis, čo mi prišiel zo školy, bol adresovaný do prístrešku pod schodmi. Vedel, aké to tam je zlé, no aj tak s tým nič neurobil. Najskôr som si myslel, že to nevie, no keď sme oslobodili Siriusa, povedal som mu, že si ma chcel zobrať k sebe a on to zamietol. Dokonca povedal, že je dobre, že to dopadlo, tak ako to dopadlo, lebo by mi aj tak nedovolil odtiaľ odísť. Vraj kvôli ochrane."

"Čo myslíte tým prístreškom pod schodmi?" opýtal sa Snape, ktorý tým bol očividne dosť zaskočený. V inej situácii by sa na tom Harry bavil, no teraz nie. Bol nahnevaný sám na seba, že sa preriekol. Doteraz si profesor myslel len to, že Harry dostal sem tam nejakú tú facku. Alebo aj troch viac. No o tom ostatnom mu Harry nechcel hovoriť. Nebolo to síce až také zlé, teda oproti tomu bitiu, no keď sa skĺbilo všetko dohromady, bolo to viac ako hrozné. Teraz sa však už nedalo nič robiť, musel mu to dopovedať všetko.

"Tam som býval do svojich jedenástich narodenín." vysvetlil zahanbene Snapovi, ktorý naňho zase vyvalil oči. Očividne bol zisteniami za posledné dva dni dosť ohromený.

"V prístrešku pod schodmi?" opýtal sa neveriacky.

"No hej. Ale potom mi dali Dudleyho druhú izbu. Báli sa, že by sa ľudia ako ja, teda čarodejníci, mohli dozvedieť, ako tam žijem a že by im niečo mohli urobiť. Keď sa však nič nestalo, nikto im neprišiel dohovoriť, zrejme usúdili, že buď ich nikto nesleduje alebo to nikoho len jednoducho nezaujíma. Vtedy to však už bolo jedno. Celých desať mesiacov som trávil v Rokforte, to je môj skutočný domov. Tých pár týždňov sa tam dalo vydržať, vždy ma totiž pani Wesleyová zobrala k nim aspoň na polovicu prázdnin. Toto mal byť prvý rok, čo som tam mal byť celé leto." vysvetľoval mu. "Nemôžeme to nechať tak, pán profesor? Nechcem už o tom hovoriť." požiadal ho.

Snape si vzdychol a pomaly prikývol. "Dobre teda. No neznamená to, že sa k tomu niekedy ešte nevrátime. Je ti to jasné Harry?" Harry mu tiež len kývol hlavou prekvapený tým, že mu zase povedal krstným menom.

"Hmm.....pane?" nevedel, ako začať, no musel ho o to požiadať.

"Áno, Potter?"

"Mohli by ste.... hm o tom mlčať, pane?" opýtal sa ho Harry. "Nechcem, aby o tom niekto vedel. Nehovorte to ani profesorke McGonagallovej." povedal mu.

"Síce s vami nesúhlasím, Potter, ale ak si to želáte. Aj tak si však myslím, že by ste to mali povedať vedúcej svojej fakulty." poznamenal Snape.

"Myslím, že by to bolo zbytočné, pane." namietol Harry. "Je viac ako jasné, že by mi neuverila. Vždy, keď som za ňou šiel s niečím dôležitým, tak ma odbila. Svoje veci si riešim sám."

"Dobre teda, Potter. Teraz mi však dovoľte ponatierať vám chrbát." Snape mu naznačil rukou, aby sa k nemu zase obrátil chrbtom. Harry ho poslúchol a o chvíľu už cítil profesorove prsty na chrbte, ako prechádzajú po každom sčervenenom páse. Cítil niečo chladné, no bolo to príjemné.

Snape, ktorý bol ešte stále zarazený poslednými zisteniami, teraz pomaly prechádzal po chlapcových zraneniach. Bolo ich strašne veľa, no to ho už neprekvapovalo. Ako mu nanášal prvú vrstvu liečivej masti na doráňaný chrbát, mohol cítiť, že Harryho telo nie je nič iné, len kosti a koža. Cítil každú kosť, čo vystupovala z vyhladovaného tela. Bolo to jasným dôkazom, že mu nedávali veľa jesť, ak mu teda dávali vôbec niečo. Snapovým telom prebehla nová vlna zúrivosti na Dursleyovcov.

Trvalo to dosť dlho, než mu ponatieral každé poranené miesto. Keď konečne zatvoril sklennú fľaštičku, Harry čakal, že profesor odíde, no on sa naňho pozrel a povedal: "A teraz nohu, pán Potter. Všimol som si, že napadáte na pravú nohu. Rád by som ju videl." poznamenal na Harryho prekvapený pohľad. Ten na to len mykol plecom a vytiahol si nohavicu na pravej nohe. "Nič to nie je, pán profesor. Už je to skoro vyliečené, skoro to ani necítim." No Snape sa nenechal tak ľahko odbiť. Jeho pohľad dával Harrymu jasne najavo, že on rozhodne, či je to v poriadku alebo nie. "Čo sa stalo?" opýtal sa neoblomne. Harry si zase len vzdychol a povedal. "Spadol som zo schodov a trocha som si ju narazil. Naozaj to je v poriadku. Zajtra ju ani nebudem cítiť." Snape si ju zamyslene prezrel a potom prikývol. "Kedy sa ti to stalo?" opýtal sa ho so zdvihnutým obočím.

"Hneď na začiatku prázdnin. Už je to v poriadku." zopakoval dôrazne Harry.

"Dobre teda. Mal by si sa najesť, včera si celý deň nič nejedol. Pošlem ti sem domáceho škriatka." hovoril rýchlo Snape. "Doporučujem ti ešte dnešný deň stráviť v posteli a zajtra by si ž hádam mohol vstať." dokončil Snape a chystal sa k odchodu.

"Celý deň tu mám ležať? Čo mám robiť, veď sa tu unudím!" zvolal Harry. Neznášal tie chvíle, keď ho nútili ležať v posteli. V nemocničnom krídle to priam nenávidel. A teraz tu má ležať akoby bol na pokraji smrti.

"Môžeš začať s úlohami." uchechtol sa Snape.

"Tie už mám dávno hotové." povedal mu Harry tým istým tónom. Na Snapeovo zdvihnuté obočie len doplnil. "Bol som u Dursleyovcov viac ako tri týždne. Nudil som sa."

"Pošlem ti sem nejaké knihy. Môžeš si čítať." povedal a vypochodoval z miestnosti.

Poslední komentáře
22.05.2017 21:56:11: Sevie je hodný, že se o Harryho postaral, pomohl mu k uzdravení a povídal si s ním. smiley${1}