HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> HP a nové zmeny v jeho živote

6. kapitola

Asi o desať minút prišiel do Harryho izby domáci škriatok. Mal na sebe špinavú handru, tak ako všetci ostatný domáci škriatkovia , ktorých doteraz videl. V rukách držal podnos plný jedla, ktorý bol väčší ako on. Prišiel až k posteli, na ktorú podnos položil, a hlboko sa Harrymu uklonil. Potom sa otočil k odchodu, no zastavil ho Harryho hlas.

"Ahoj, ja som Harry. Ako sa voláš?" Škriatok sa zatváril vyľakane, vyzeral, akoby sa chcel potrestať za niečo, čo by nemal robiť. Znova sa uklonil a povedal Harrymu: "Som Misty, pane. Môžem vám nejako poslúžiť?"

Harry sa na ňu usmial. "Ahoj Misty. Ďakujem, teraz nič nepotrebujem. Ako dlho pracuješ Snapeovom panstve?"

Misty prekračovala z miesta na miesto a nervózne pozerala zo strany na stranu. "Od narodenia, pane. Misty tu pracuje celý svoj život, pane." odpovedala mu, no vyzerala, že by bola najradšej niekde inde. Harry ju nechcel trápiť, vedel, že domáci škriatkovia sú oddaní svojmu pánovi a majú dovolené rozprávať sa len s nimi. Pre každého iného majú byť neviditeľní.

"Nevieš, kde je profesor Snape?" opýtal sa jej.

"Pán byť vo svojom laboratóriu. Pracuje, pane." Misty sa ešte raz uklonila a už jej nebolo. Harry si vzdychol. Zobral si teda podnos a pustil sa do jedla. Nezjedol toho veľa, veď po niekoľkodňovom hladovaní bol plný už po pár sústach. Odložil teda podnos bokom a znova sa pohodlne položil na posteli.

No nevydržal dlho len tak ležať v posteli. Potreboval sa trocha prejsť. Stačilo mu, že musel tráviť celé dni v izbe u Dursleyovcov, kde bol skoro nepretržite zatvorený. Buď bol zatvorený tam alebo si plnil svoje povinnosti. Po troch týždňoch mu to teda liezlo na nervy.

Zobral si zo stolčeka fľaštičku s liečivou masťou a začal si natierať hrudník. Keď bol hotový, natrel si ešte pravú stranu tváre a znova si ľahol.

Snape mu sľúbil, že mu prinesie nejakú knihu, no asi naňho zabudol. Vstal z postele a išiel hľadať svoj kufor. Našiel ho pod oknom tak, ako si ho zabalil. Rýchlo ho otvoril. Chvíľu sa v ňom prehraboval, kým nenašiel, čo hľadal. Rozhodol sa, že si ešte raz prečíta knihu elixírov. Zaujal ho tam jeden článok, no nemal čas si ho dočítať. Ostatné knihy, zo všetkých piatich ročníkov, už mal prečítané asi desaťkrát. Vedel ich už naspamäť. Síce aj túto knihu čítal viac ako za celý rok štúdia dohromady, ale stále tam nachádzal niečo nové. Nechápal, ako mohol elixíry tak neznášať, aj keď ich učil Snape. Len teraz si uvedomoval, že tým, že by bol na nich dobrý, by mu robil napriek viac, ako tým, že v nich prepadal. Tým mu vlastne robil len radosť. Snapovi vždy robilo radosť ponižovať študentov. Obzvlášť tých, čo sa na jeho hodinách správali ako duté hlavy, aspoň podľa neho.

Zobral si knihu a znova si ľahol do postele. Nalistoval si nedočítanú kapitolu a úplne sa do nej ponoril. Čítal už asi tretiu hodinu a stále sa od nej nevedel odtrhnúť. Použitie niektorých prísad v elixíroch bolo naozaj zaujímavé. Stačilo pridať len jednu jedinú prísadu navyše a elixír hneď zmenil voje účinky. Niekedy stačilo, aby sa do elixíru pridalo o trocha viac alebo menej nejakej látky a následky mohli byť katastrofálne. Predtým nad tým nerozmýšľal, no teraz ho to akosi uchvátilo. Nemusel mať moc čarovať bez prútika alebo metať kúzla len tým, že na ne pomyslí. V tejto chvíli mu stačilo, aby vedel, koľko má čoho pridať do vriaceho kotlíka, aby to neskončilo výbuchom. A to, že toto mal moc naučiť sa, v ňom vyvolávala pocit uspokojenia.

Čítal aj v tej chvíli, keď do izby vošiel Snape. Harry si ho vôbec nevšimol, tak keď sa Snape dotkol Harryho ramena, prekvapene sa mykol. Ale nebolo to od strachu, bolo to len pre to, že ho prekvapil.

Snape sa usmial pri pohľade na knihu položenú na Harryho kolenách. Aj on bol prekvapený. Podľa toho, čo Harry predvádzal na hodinách, Snape vôbec nepredpokladal, že by ho elixíry mohli zaujímať. Alebo sa Potter úplne zmenil, alebo sa naozaj príšerne nudil.

"Bavíte sa, pán Potter?" opýtal sa ho. Harry sa naňho zamračil, no odpovedal mu celkom pokojne. "Áno, pane. Celkom ma tá kniha zaujala."

"Škoda, že sa tak nestalo minulý rok. Mohli ste nás ušetriť rôznych prekvapení." uškrnul sa naňho Snape.

Harry sa naňho uškrnul tiež. "Priznávam, že moje zaujatie týmto predmetom bolo po minulé roky minimálne. Teraz však musím povedať, že to má niečo do seba." Snape sa usmial, čo uňho vyzeralo ako nejaký úškleb. No ten mu po Harryho ďalšej otázke z tváre zmizol.

"Kedy odchádzam?"

"Myslel som, že sme túto otázku už prebrali." kľudne mu odpovedal Snape.

"Ak tým myslíte to, že ste ju niekoľkokrát odignorovali, tak áno, prebrali sme ju." povedal mu Harry. Snape si len vzdychol. "Potter, už som vám povedal, že k Wesleyovcom ísť nemôžete. Na ústredí by si vás riaditeľ všimol a predpokladám, že sa k Dursleyovcom vrátiť nechcete, alebo sa mýlim?" vysvetľoval mu ako malému dieťaťu, no v jeho hlase nebol ani náznak netrpezlivosti. Snape sám nad sebou zakrútil hlavou. Od toho večera, čo odviedol chlapca od jeho príbuzných, nepoznával sám seba. Jeho náklonnosť k tomuto chlapcovi bola až nepochopiteľná. Nevedel si to vysvetliť. To, že bol celý život týraný, ešte nemohlo zmeniť, že sa o celých päť rokov správal tak arogantne. No, zmenilo to. Snape ho začínal mať rád. Keď videl, ako mu ten chrapúň, čo si hovoril jeho strýko, ubližoval, pocítil túžbu zabrániť komukoľvek, aby mu ešte niekedy ublížil.

"Samozrejme, že sa nechcem vrátiť k Dursleyovcom, no o rok ta aj tak budem musieť ísť. Dumbledor na tom bude trvať." veselosť sa Harrymu z hlasu úplne vytratila. Mal sa do toho domu vrátiť až o rok, no už teraz sa toho bál. Snape si sadol na posteľ vedľa Harryho a chytil ho za bradu. "Harry, do toho domu sa už nevrátiš, nikdy, rozumieš?" Jeho hlas znel naliehavo. Chcel Harryho presvedčiť, že má pravdu, aj keď tomu možno ani on sám neveril. Harry mu chcel veriť, tak rád by v tomto veril, no vedel, že to je nemožné. Dumbledor na tom bude trvať a ani Snape ho v tomto nepresvedčí.

"Keby to záležalo len na mne, tak by som sa tam nikdy nevrátil, no rozhoduje o tom Dumbledor. A nehnevajte sa, pane, no ani vy ho nepresvedčíte, aby zmenil svoj názor." povedal Harry pokojne. Snape sa zatváril podráždene, ale jeho hlas bol stále pokojný.

"Presvedčím, Potter, verte, že presvedčím. Dnes večer ho mám v pláne navštíviť," povedal kľudne. "Potrebujem si s ním niečo prediskutovať." jeho hlas znel pokojne, no Harry v jeho očiach zbadal akúsi zvláštnu iskru.

"A čo s ním budete preberať?" opýtal sa ho po chvíli Harry.

"Niečo veľmi zaujímavé." povedal mu Snape. Harryho jeho odpoveď nepotešila, no ani ho nepodráždila, čo by ho od kohokoľvek iného určite podráždila. Neznášal, keď mal niekto pred ním tajnosti. Obzvlášť Dumbledor. Čakal od neho, že bude záchrancom čarodejníckeho sveta, no on mu na oplátku nechcel dať žiadne informácie. Ako mohol niečo robiť, keď všetci okolo neho niečo tajili?

Harry sa uškrnul s tvárou stále obrátenou na Snapa. "Myslím, že ste stále neodpovedali na moju otázku, pane." poznamenal Snapovým smerom. Ten sa zamračil, Zabodol pohľad do Harryho očí a zavrčal: "Odpovedal, Potter. Myslím, že sme sa zhodli na tom, že nemáte kam ísť. Preto je najlepším miestom, kde môžete stráviť zvyšok prázdnin, je môj dom. Dúfam, že vám to vyhovuje Potter." povedal trocha posmešne. Harry naňho chvíľu zarazene pozeral. "Mne by to neprekážalo, no nechcem vás otravovať vo vlastnom dome, pane." povedal potichu. "Nemôžem od vás chcieť, aby ste ma tu nechali." Harry chvíľu rozmýšľal nad tým, čo povedal a uvedomil si, že je to vlastne pravda. Naozaj by mu neprekážalo ostať tu so Snapom. Bol tu len jeden deň, teda ten, čo si pamätal, no aj ten mu stačil, aby si uvedomil, že sa v ňom možno mýlil.

"Vy to po mne nechcete. Ja sám som vám to navrhol." vysvetľoval mu trpezlivo Snape.

"No, ale aj tak," trval na svojom Harry. "Vo vašej situácii si nemôžete dovoliť mať v dome Harryho Pottera."

"Myslím si, že sám viem, čo si v mojej situácii môžem dovoliť a čo nie." poznamenal Snape, na čo sa Harry troška začervenal. "Nenachádzam sa v nej totiž po prvýkrát, Potter, a keď hovorím, že tu zostať môžete, tak to myslím vážne." Keď videl v Harryho tvári trocha pochybovačný pohľad, vzdychol a začal mu vysvetľovať. "Tento dom je chránený množstvom ochranných kúziel. Niektoré dokonca nie sú známe, takže je veľmi malá pravdepodobnosť ich odhaliť a už vôbec nie ich premôcť. Tento dom, nám zabezpečuje najvyššiu možnú ochranu, povedal by som, že dokonca väčšiu ako Rokfort."

"Aha." nevedel, čo na to odpovedať. "Takže je v poriadku, že tu budem do začiatku roka, pane?" chcel sa ešte raz ubezpečiť.

"Áno, Potter. O tomto dome takmer nikto nevie. Vlastne len ja, vy, strážca Fidelinovho kúzla, ktorým je dom tiež chránený a môj krstný syn." vysvetľoval mu ďalej Snape.

"Krstný syn, pane?" opýtal sa ho zvedavo Harry.

"Zoznámim vás neskôr, Potter. Teraz by ste mali dojesť obed. Vidím, že ste toho veľa nezjedli." poznamenal Snape. "Mali by ste viac jesť, aby ste sa čo najskôr uzdravili. Elixíry, ktoré užívate, lepšie pôsobia, ak je ten, kto ich užíva sýty a nie hladný.

"Nie som hladný, pane. Dojem to neskôr." zamietol Snapeov návrh Harry.

"Dobre teda. Teraz odpočívaj, prídem večer predtým, ako pôjdem do hlavného stanu." rozlúčil sa s Harrym a vyšiel z miestnosti.

Harry si teda znova pohodlne ľahol a vrátil sa ku knihe. Po pol hodine čítania textu, ktorý ten deň prešiel už asi štvrtýkrát , zaspal.

Vo svojom sne sa Harry ocitol v kruhovej miestnosti, tak ako to bolo už mnohokrát predtým. Okolo neho boli zhromaždené postavy v dlhých plášťoch, s kapucňami na hlave a maskami na tvári a netrpezlivo si niečo šepkali. Keď si uvedomili jeho prítomnosť, okamžite všetci zmĺkli a čakali, čo bude ďalej. Harry ich jedného po druhom prešiel pohľadom, no neboli to jeho oči, ktorými sa pozeral.

V miestnosti vládlo šero, tak bolo dosť ťažké odhadnúť, kto sa pod maskami skrýva. Aj keby sa k nim chcel priblížiť, nemohol by, nebol to on, kto ovládal toto telo. On sa tam ocitol iba ako pozorovateľ v tele, ktoré spôsobovalo bolesť. V tele muža, ktorý rád týral svojich prívržencov a ktorý sa v bolesti vyžíval tak, že počas mučenia ju pociťoval tak isto, ako jeho obeť.

Harryho spojenie s Temným Pánom, spojenie, ktoré mu umožňovalo účastniť sa týchto stretnutí smrťožrútov, mu umožňovalo pociťovať Voldemortove pocity. Tak, ako pociťoval fyzickú bolesť počas jeho mučenia, tak pociťoval to, čo v tejto chvíli cítil Voldemort. Bola to zlosť. Neovládateľná zlosť.

Harry nevedel, čo ho takto mohlo vytočiť, no tušil, že sa to v ďalších chvíľach dozvie.

"Vidím, že ste všetci prekvapení dnešným nečakaným stretnutím," prehovoril Harry hlasom, ktorý nebol jeho. "No dozvedel som sa niečo zaujímavé a rád by som vás o tom informoval." hovoril hrozivým hlasom. "Ako všetci vieme, náš milý priateľ Lucius má syna, ktorý mal prísť do našich radov. Mal ho pripraviť, aby bol hodný stať sa jedným z vás. No, ako sa zdá, nie je toho schopný." Voldemort prižmúril svoje hadie oči a otočil sa smerom, kde podľa Harryho mienky stál Malfoy. "Ako nám to vysvetlíš, Lucius?"

Lucius Malfoy sa striasol od strachu a vykročil jedným krokom smerom k jeho pánovi a úctivo sa pred ním ukláňal. "Odpustite, pane. Robil som všetko pre to, aby som z neho urobil hodného slúžiť najmocnejšiemu pánovi tohto sveta. No zistil som, že toho nie je hodný, môj pane. Potrestal som ho a vydedil. Odteraz už nie je mojím synom. Odpustite." keď to dopovedal, bol zohnutý už tak nízko, že sa takmer tvárou dotýkal zeme. Triasol sa na celom tele, v očakávaní trestu, ktorý ho neminie.

"Zlyhal si, môj drahý Lucius. Tým, že tvoj syn odmietol stať sa mojím verným smrťožrútom ma neurazil len on, ale aj ty. A to, že ti utiekol predtým, ako si ho za jeho zradu odstránil je tiež chyba. Zlyhal si a vieš, že ako môj najvernejší služobník sa nesmieš mýliť. Ani keď ide o tvoju vlastnú krv. O to je to ešte horšie, Lucius. Prijmi svoj trest." ešte než to dopovedal, ležal Lucius na zemi a kričal od bolesti. Neodpustiteľná kliatba, ktorá zmietla jeho telom, ho nútila vydávať zo seba výkriky hrôzy. Zvíjal sa od bolesti a prosil o odpustenie. No Voldemort mu nevyhovel. Striedal jednu kliatbu za druhou a smial sa nad tým, ako ho Lucius prosí. Až keď bolo celé jeho telo pokryté ranami, Voldemort sklonil prútik, nechal ho ležať na zemi a otočil sa k ostatným svojim služobníkom. "Nech je to pre každého výstrahou. Takto skončia všetci, čo nebudú schopní plniť moje príkazy."

Poslední komentáře
22.05.2017 22:12:36: Hrůza a děs. Voldy řádí jako utržený ze řetězu.smiley${1}