HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

1. kapitola

Takže máte tu prvé tri kapitoly... rozhodla som sa že vám to sem nedám všetko naraz ale postupne...aby som mala trochu času na napísanie pokračovania...má to aspoň tú výhodu že nebudete musieť hneď čakať na pokračovanie.... píšte komentíky a nápady... pekné čítanie

1.Kapitola- Majster elixírov

 

Severus Brian Snape sa práve premiestnil pred brány Rokfortu. Bol neprítomný pohľadom a zabratý vo svojich myšlienkach, no na tvári mal stále svoju nepreniknuteľnú masku.

 

Bolo to len včera, keď poslal list riaditeľke McGonagallovej a žiadal ju o miesto učiteľa elixírov. Tá mu na jeho prekvapenie hneď odpovedala, že ho prijíma.

Elixíry... Nie žeby ich nemal rád, bol predsa ako jeho otec, majstrom v tejto oblasti a mal za sebou dlhé a náročné štúdia, no nikdy netúžil učiť. A keď by už musel, tak aspoň OPČM, tiež ale vedel, že by ho na to miesto nikdy neprijali, nielen pre jeho momentálnu situáciu, ale hlavne preto, že nie je kvalifikovaný v tejto oblasti, hoci ju možno ovláda lepšie, ako ktorýkoľvek kvalifikovaný čarodejník.

 

Keby sa mal rozhodnúť sám z vlastnej vôle, učiť by nikdy nešiel. No on už teraz vlastnú vôľu nemal, to dobre vedel...

 

Zastal v okamihu, keď sa mu naskytol výhľad na hrad. Nebol tu už celé štyri roky a chýbali mu tie časy, nie preto, žeby tu mal priateľov, to nie. Ale preto, že tu sa cítil slobodný, mohol študovať a čítať knihy, ktoré by normálne nemohol vziať do ruky. Tie časy pominuli a teraz už bol niekým celkom iným.

 

Stal sa smrťožrútom len nedávno. Teda... presnejšie pred dvoma mesiacmi, keď čarodejnícky svet prišiel o svoju najväčšiu silu. Bol ňou, Harry Potter, oslavovaný hrdina, ktorý pred sedemnástimi rokmi zabil Temného pána. Teda, aspoň vtedy si to všetci mysleli. Len z toho, čo mu hovoril jeho otec vedel, že Poter našiel horcruxy a zničil ich. Bolo ich sedem. Dokonca jeden aj v samotnom Potterovi!!!

 

To bolo síce krásne, no nik, ani sám Poter netušil, že Voldemort mal syna. A keďže Temný pán tušil svoju blížiacu sa smrť.... uistil sa, že v jeho synovi bude jeho duša. Potter sa to dozvedel až o pár rokov neskôr, keď ho opäť začala pobolievať jazva. Pátral po ňom, ale nenašiel ho. Zajal ale dosť bývalých smrťožrútov, z ktorých získal nejaké informácie o tom, že ten malý chlapec nikdy nedostane šancu na život.

 

Ako náhle dosiahne jedenáste narodeniny a jeho čarodejnícke schopnosti sa začnú prejavovať v plnej sile, postupne ho ovládne ten malý kúsok duše Pána zla. Temný pán už nedostane späť svoje telo, ale bude si môcť nájsť nové, aké mu bude vyhovovať, keďže sa predpokladá, že nebude chcieť telo jedenásť ročného chlapca.

 

Potter celé tie roky usilovne hľadal toho chlapca, ale nepodarilo sa to. Smrťožrúti, ktorí boli Pánovi zla verní, ho celý čas schovávali a chránili dúfajúc v odmenu, ktorú dostanú, keď Temný pán opäť povstane. Nepodarilo sa to hneď, trvalo až dva roky kým sa vôbec, ako tak zotavil a bol schopný postaviť sa na nohy a kým začal zbierať silu, zhromažďovať svojich starých nasledovníkov a zháňať tých nových, opäť prešiel nejaký čas.

 

Ľudia neverili, že opäť povstal. Útoky, ktoré organizoval pripisovali len bláznom, ktorí predstierajú jeho vzostup a snažia sa obnoviť svoje sily. Pamätal si to obdobie. Mal za sebou už polovicu štúdia v Rokforte a vtedy sa o to nezaujímal, pochyboval o tom, že by ho to mohlo akokoľvek zasiahnuť... už vtedy sa tak mýlil.

 

A teraz bol opäť v Rokforte, no tento krát na jeho príkaz. Prešiel vchodom Rokfortského hradu a jeho kroky sa ozýval na kamenných stenách. Hodil pohľad na uzavreté dvere Veľkej siene. Určite pravé večerali, pomyslel si.

 

Plášť za ním vial, keď prechádzal chodbami starého hradu, ktorý sa odkedy tu bol naposledy, vôbec nezmenil. Zastal pred kamennou sochou. Stála nehybne a čakala, kým jej povie heslo. „Nepriateľ“ zašepkal. Aké príhodné a to tá socha ani netuší, kto som.

 

Usmial sa sám pre seba a stúpal hore točitým schodiskom. Keď sa pred ním zjavili drevené dvere, zaklopal. Žiadna odpoveď. Zamračil sa a skúsil kľučku, bolo otvorené. Keď vstúpil všimol si prekvapené pohľady bývalých riaditeľov. Hneď za kreslom pre riaditeľku bol obraz starého muža s bielou bradou, modrými očami a polmesiačikovými okuliarmi. Pozrel sa mu do očí, spoznal ho z otcovho rozprávania... bol to Albus Dumbledor.

 

Počas svojho života urobil pre Rokfort veľmi veľa a tiež bol hlavným odporcom Temného pána, ale aj napriek tomu, že sa ho vraj sám Pán zla bál, zomrel ešte pred skončením vojny.

 

V tú noc, keď bol s Potterom  nájsť horcrux,  ho jeho otec zabil. Nikdy mu nepovedal, prečo to spravil. No raz, keď ho nechal samého a išiel si vybaviť nejaké veci, nechal na stole ležať myslánku. Bola plná spomienok a on neodolal a pozrel sa. Vytiahol ho z nej, až jeho otec. Ešte nikdy ho nevidel takého nahnevaného, ako vtedy, nakričal na neho a vyhodil ho zo svojej pracovne. Pár dní sa  s ním vôbec nerozprával a on dostal zákaz chodiť do jeho pracovne, už navždy. Nikdy sa k tomu už ale nevrátili, hoci do dnes si myslí, že to bola jediná vec, ktorú mu jeho otec nikdy neodpustil.

 

„Podobáš sa svojmu otcovi viac než si myslíš“, povedal muž a jeho modré oči na neho neprestajne hľadeli.

 

„Mýlite sa... môj otec mal na výber.... ja nie,“ povedal, pričom sa pevne pozrel mužovi do očí.

 

No na jeho prekvapenie sa muž len usmial. „Nie, môj milý chlapče, to ty si ten čo sa mýli. Nezavrhni sa už teraz, čas tvojho rozhodnutia príde a keďže máš srdce po svojom otcovi rozhodneš sa správne.“ Skôr ako som sa stihol spýtať, ako to myslel, sa dvere otvorili a vošla riaditeľka.

 

„Pán Snape, teší ma,“ povedala s úsmevom a podala mi ruku.

 

„Aj mňa teší, takže mohli by ste mi povedať, kedy mám nastúpiť?“

 

„Oh isteže, ak je to možné, tak aj hneď zajtra, musíme prebrať učebné plány a určite máte aj nejaké návrhy, čo sa týka výučby, takže by nebolo zlé, keby ste sa zajtra ubytovali, aby sme mohli v najbližších dňoch začať pracovať.“

 

„Nečakal som, že to bude tak skoro, ale v poriadku, ak už nemáte nič iné, tak ma  ospravedlňte, idem si zaobstarať ešte nejaké záležitosti, aby som sa pomohol presťahovať.“

 

„Isteže, takže sa stretneme zajtra.“

 

„Dovidenia pani riaditeľka.“

 

„Dovidenia pán Snape.“ Vstala od svojho stola a vyprevadila ho. Hneď ako opustil jej pracovňu sa otočila a pozrela sa na muža, ktorý sedel v obraze za jej stolom.

 

„Albus, je to naozaj dobrý nápad, zamestnať ho tu? Pokiaľ viem nedávno nastúpil do služieb k Voldemortovi a jediný dôvod, pre ktorý by sa zaujímal o miesto učiteľa na tejto škole, je myslím úplne jasný, nemyslíš?“

 

„Áno to je Minerva, ale nezabúdaj, síce nás tu má špehovať, ale nevie, že o tom vieme a tak mu môžeme podsúvať informácie, ktoré chceme, nie?“

 

Nedôverčivo sa na neho zahľadela. „Áno to môžeme.“ Sadla si na najbližšiu stoličku oproti nemu a zahľadela sa do zeme.

 

Neušiel mu jej ustaraný výraz. „Čo ťa trápi Minerva? Deje sa niečo?“

 

 „Ach. Albus ja len... už som stará na toto všetko.“

 

„Ako to myslíš?“

 

„Nevidíš,  ja už nedokážem viest rád, nie som nato už vhodná, radšej by som bola len členkou a nie na jeho čele, a odkedy zomrel, už to nie je to čo to bolo. Vieš tak dobre ako ja, že síce Harry vždy tvrdil, že som na čele, stál tam so mnou a viedol ma,  no teraz už neviem ako ďalej, a mi strácame stále viac a viac dobrých členov rádu v tejto hroznej vojne. Nemám nikoho, kto by bol hoden zastúpiť toto miesto, to si mi predsa sám povedal, tak mi teraz aspoň odpovedz dokedy ešte?“

 

„Nemaj strach Minerva, ten čo ťa zastúpi, príde skôr, než si myslíš.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmial a hneď ako sa s povzdychnutím presunula do kresla prislúchajúcemu riaditeľke Rokfortu.... niekto zaklopal na dvere.

 

 

 

 

 

Žádné komentáře