HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

10.kapitola

Keďže je piatok...a mám dobrú náladu...máte tu ďalšiu kapču....krásne čítanie...

10.kapitola- Sľub sa musí dodržať

„Našli ste ju?“ spýtala som sa hneď, ako som vošla do domu. Posledné dni prešli tak rýchlo, že som sa ani nenazdala.

 

Hoci som vedela, že Voldemort chystá útok, nebol čas sa tým zaoberať. Museli sme nájsť Natáliu Bonesovu. Skrývala sa.

 

Vedela, že jej hrozí nebezpečenstvo. A tak sa ukryla, možno až príliš dobre, keďže sme ju nevedeli nájsť. Ale museli sme. Voldemort ju hľadal a chcel dokončiť svoju prácu. Zdalo sa, že dokonca posunul svoje plány. Nemohla som mu to dovoliť, keď som mala šancu zabrániť mu v tom.

 

„Nenašli. Ale máme jej starú mamu, Améliu Bonesovú. Mohla by pomôcť. Sedí v knižnici.“

 

Zaklopala som a vošla. „Dobrý deň Madam Bonesová. Mrzí ma to čo sa stalo. Ale snažím sa pomôcť aspoň, vašej vnučke. Neviete kde je?“

 

Pokrútila hlavou a  zvesila ju do rúk. Plakala. „Existuje jedno kúzlo. Ak by ste mi to dovolili. Nájdem ju skoro okamžite. Teda ak ešte...“

 

Nedokončila som. Nedovolila mi to. Vyskočila na nohy a objala ma. „Prosím nájdite ju. Je to už moja jediná rodina. Nemôžem stratiť aj ju. Aké je to kúzlo? Urobím čokoľvek?“

 

„Dobre. Félix ukáž sa.“ Povedala som na hlas a žena sa na mňa prekvapene pozrela, keď sa v rohu miestnosti zjavil ohnivo červený Fénix. „Potrebujem trochu vašej krvi.“

 

Zobrala som do ruky nôž a bez toho aby som sa jej pýtala, tak som jej rezla do ruky. Vedela som, že to tak bude menej bolieť, ak to nebude predpokladať. Félix ku nám podišiel a ja som nakvapkala trochu krvi na jeho hlavu.

 

Stekala mu po jeho krásnom lesklom perí. Nevadilo mu to. „Zaveď ma k nej.“ Chytila som jeho chvost a zrazu som sa ocitla na úplne inom mieste.

 

Bol tam už sneh a v diaľke nejaká malá chalúpka, z ktorej sa dymilo. Okolo boli ochrany, ktoré som okamžite premohla a vydala sa k domčeku. Keď som zaklopala, nikto sa neozýval.

 

Vošla som a rozhliadla sa. Vo vnútri bol poriadok a v krbe horel oheň. Prešla som do ďalšej útulnej izby. Bola to spálňa. Za posteľou sa chúlila žena a plakala.

 

„Prosím, nechajte ma. Neubližujte mi.“

 

Sklonila som sa k nej. „Nie som nepriateľ. Chcem vám pomôcť. Musíte ísť so mnou,“ žena na mňa uprela svoje červené oči.

 

„Ako ste sa sem dostali? Ako ste ma našli?“ Spýtala sa a utierala si pritom slzy svojou vreckovkou.

 

„Pomohla mi vaša stará mama.“ Povzbudzujúco som sa usmiala.

Pomáhala som jej vstať. „Ste zranená?“ Spýtala som sa, keď som uvidela krv na jej šatách.

 

„Áno zranili ma, neviem ako ma našli, ale trafilo ma jedno zaklínadlo. Snažila som sa zastaviť krvácanie, ale nepoznala som to kúzlo a tak som to len trochu ošetrila a ...“

 

Nestihla to dopovedať, keď sa z vonka ozval hluk. Priskočila som k oknu a uvidela asi desať zahalených postáv ako sa približujú k domu. Ja hlupaňa som nedala, ani svoje vlastne bariéry.

 

Pribehla som ku dverám a ani som sa neobťažovala vyťahovať prútik. Švihla som rukou ku dverám, ktoré sa okamžite zavreli. A urýchlene som sa snažila vykúzliť čo najviac ochranných kúziel.

 

Hlasy vonku kričali.  Tmavé postavy obkľúčili dom. „Nedá sa odtiaľto premiestniť, ide to len vonku.“ Žena sa prišla pozrieť čo sa deje.

 

„Viem premiestni nás Félix,“ ukázala som do rohu, kde sedel a nevšímala si jej udivený výraz.

 

„Máme iný problém. Nemôžme sa ani s Fénixom premiestniť cez ochranné bariéry. Ktoré som tu spravila. Tie by pustili len mňa.“ Žena sa postavila predo mňa a pevne na mňa pozrela.

 

Čítala som jej myšlienky. „Na to zabudnite, dostaneme sa odtiaľto obe, alebo žiadna. Sľúbila som to vašej starej mame a ja svoje sľuby plním. A teraz si sadnite a nechajte ma premýšľať.“

 

Nebolo jej to treba dvakrát povedať. Zakolísala sa pri tom, ako sa približovala ku kreslu a keby sa ho nechytila spadla by. Priskočila som k nej a pomohla jej, aby si sadla. Vyhrnula som jej jemne tričko. Na boku mala obväz. Bol celý nasiaknutý krvou.

 

Dočerta. Neprežije to, ak sa odtiaľto hneď nedostaneme. Fénix, choď a povedz im aby sa pripravili na náš príchod, že nesiem zranenú. Fénix okamžite zmizol a ja som zatiaľ išla po čistú bázu, ktorú som jej pritlačila na ranu.

 

„Neodvažujem sa vám dať elixír. Mohol by viac poškodiť, ako pomôcť.“ Pozrela som sa na Félixa, ktorý už bol späť. Ľútostivo sa na mňa zahľadel.

 

Vedela som, že jeho slzy mi nepomôžu. Nejde to, nie každý zvládne prijať ich. A keďže to zaklínadlo som spoznala, bola to čistá čierna mágia. Nemohla som jej na to dať fénixovu bielu. Ona nebola dosť silná, aby ich mohla prijať.

 

Pozrela som von z okna. Radili sa. Stáli v kruhu a zhovárali sa. Vedela som o čom. Nemohli sa dostať cez moje bariéry. Boli síce desiati, ale aj sám Voldemort by s nimi mal problém. A to ešte nevideli tie, ktoré tvorila čisto moja krv.

 

Uškrnula som sa. Nebol čas. Musíme sa odtiaľto dostať. Teraz je vhodná doba kým nestoja okolo a nečakajú. Kým sa radia, nie sú taký pozorní.

 

„Poďme,“ pomohla som jej vstať a prešli sme do najvzdialenejšieho kúta. Začala som uvoľňovať bariéry. Hneď ako si to smrťožrúti všimli, začali sa dobýjať dnu. Nastal výbuch a dvere sa roztrieštili na milión kúskov. Vtrhli dnu a namierili na nás prútiky.

 

Prelomila som bariéry, ktoré vyčarovali vonku oni. Mohli sme ísť Félix bol pri nás, no skôr ako som sa ho zachytila, žena pri mne vykríkla bolesťou a zviezla sa na zem.

 

Pri tom ako som sa k nej otočila, pocítila som ostrú bolesť. Na boku a nohe sa mi začala objavovať krv. Vyčarovala som obranný štít, chytila Félixa a ruku ženy ležiacej vedľa mňa.

 

Ocitli sme sa na chvíľu vo výroch rôznych farieb a tvarov. Naraz sme prudko dopadli na tvrdú zem a okolo nás sa rozozneli hlasy. Boli sme v hlavnom sídle. Otočila som sa za hlasmi.

 

Madam Bonesovú vyniesli na poschodie a pani Weasleyová sa hnala za ňou. Ledva som dýchala. Niekto ku mne pristúpil a podal mi fľaštičku s elixírom. Spoznala som ho, bol to len povzbudzujúci elixír. Napila som sa a pocítila nový príval energie.

 

Poobzerala sa. Stála nado mnou Hermiona a niečo sa ma pýtala. „Ste v poriadku? Nie ste zranená?“

 

Precitla som úplne. Nemôžu zistiť, že som. Nemôžu mi pomôcť. Hneď by prišli na to, kto som. Snažila som sa upokojiť a pevným hlasom jej odpovedať.

 

„Som  poriadku, postarajte sa o madam Bonesovú. Ja som v poriadku. Už musím ísť.“

 

Félix zostaň tu ,budeš mi hlásiť čo je s ňou. Hneď, ako som to dopovedala, vyšla som z domu, snažiac sa, aby si nevšimli, že ledva kráčam a premiestnila som sa. Bolesť sa každým krokom stávala stále neznesiteľnejšou.

 

Ledva som prešla školské pozemky, krívajúc som vyšla po schodoch a konečne vošla do hradu. Keby som náhodou niekoho stretla, premenila som sa na Lili, predsa len bude ľahšie vysvetliť, prečo som v hrade.

 

Pred veľkou sieňou do mňa niekto vrazil. „Čo hľadáte tak neskoro vonku.“ Vyštekol upravujúc si habit.

 

Pozrel na mňa. „Ach to ste vy, čo tu robíte? Ste akási bledá, stalo sa niečo?“ Bola to naozaj obava v jeho hlase. To som nevedela. Zahmlievalo sa mi pred očami a strácala som vedomie.

 

Oprela som sa o studené kamenne múry a prerývane dýchala. Bolesť sa už viac nedala zniesť. Zviezla som sa dole po stene. A pred očami bola už len tma.

Žádné komentáře