HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

12.kapitola

Mrzí ma to, ale ešte to moja beta nestihla opraviť snáď tam nebude veľa chýb

12. kapitola- Nitrozpit

Slnko pálilo, ale na pokožke ho nebolo cítiť. Bosé nohy sa dotýkali mäkkej zelenej trávy a čerstvý vzduch osviežoval myseľ. Prechádzka bola dlhá, nie únavná. Naopak, príjemná a myseľ sa vzďaľovala od tela, akoby nemuseli byť spojené. Zastala až na kraji útesu. Hlboko pod skalami sa pomalým tempom pohybovala riečka.

 

Nebo sa časom začalo zaťahovať a vietor fúkal silnejšie a silnejšie. Šaty tenkej letnej látky nestačili, a trenie rúk časom stratilo zmysel. Žena sa ale nepohla s miesta. Stále hľadela z útesu, akoby sa rozhodovala či skočiť.

 

Oplatí sa len tak pozerať do diaľky? Aký pocit by to bol letieť a približovať sa k tečúcej rieke? Ochutnať jej priezračnú vodu a vykúpať sa v tečúcich vodopádoch na jej okrajoch. Obloha sa zamračila a tmavými mrakmi prestalo prenikať svetlo. Nastala tma.

 

Postava stála na úpení stále nehybne, no nebola už sama. Blížil sa k nej muž, vlasy mu viali vo vetre tak ako jej a kráčal pomaly a pokojne sa rozhliadal po okolí. Prešiel až za ňu. Nevyzerala, že si ho všimla, no napriek tomu cítila jeho prítomnosť. Vedela, že stojí blízko a jednou rukou chytil tú jej.

 

„Musíš sa vrátiť.“ Povedal do ticha. Nebol ale jediný, kto ho prerušil. Blesky osvetľovali krajinu a poskytovali im jediný zdroj svetla. Na chvíľu bolo vidieť ich tváre. Tú jej nič neprezradzujúcu, pokojnú a vyrovnanú, a tú jeho, ktorá bola naplnená starosťou. Jedny oči hľadeli do tých druhých, akoby medzi nimi prebiehal rozhovor, ktorému rozumeli len oni.

 

„Má to zmysel...,“ vyslovila do ticha...

 

„Ty si mi povedala, že má.... pamätáš, musíš veriť...“ Zobral jej ruky do svojich a pozrel jej do očí. Prikývla a vybrala sa sním späť krajinou. Po pár krokoch, sa ale zarazila. Zastal tiež a spýtavo sa na ňu zahľadel.

 

„....Prečo?“

 

„Čo prečo?“

 

„Prečo to robíš. Zradila som ťa. Sám to máš napísané v mysli. Prečo? Zmenil si názor?“

 

„Neviem,“ pokrčil plecami.... „Celú noc som sa na teba pozeral a obviňoval ťa...No zrazu, keď prišiel tvoj Félix, pochopil som...Všetko som pochopil....“

 

Kráčali ďalej zelenou krajinou, nebo bolo opäť čisté, slnko zapadalo, nebo zafarbilo do červena... Ich kroky boli pomalé a vyrovnané, ruka v ruke, stále ďalej... späť do sveta...do nebezpečenstva...kráčali ale spolu....

 

–––––––––––––––––––––––––––––

Isabel pocítila, vôňu škorice, nikto nebol v miestnosti, sama ležala v jej strede, v posteli a oči mala stále zavreté. Snažila sa spomenúť si. Nevedela sa prebrať. Bola zúfala a snažila sa oslobodiť, no nešlo to. Niekto jej pomohol, boli tam spolu a on ju konečne vyviedol z tmy, ktorú mala neustále pred očami.

 

Poznala ho, snažila sa vybaviť si jeho tvár. Keď sa jej to konečne podarilo, oči sa jej otvorili hrôzou, a napriek skutočnosti, že vedela, že je v miestnosti sama, poobzerala sa naokolo.

 

Posteľné závesy a prikrývky mali zelenú farbu. Farbu slizolinskej fakulty. Prudko sa posadila, bola to chyba, ucítila prudkú bolesť, odkryla perinu ... celý bok mala obviazaný. Opatrne sa pokúsila vstať, ale bolesť jej to nedovoľovala. Spravila pár pokusov, no nakoniec skončila aj tak na rovnakom mieste, kde začala.

 

„Na tvojom mieste by som to nerobil...“ dvere sa ešte viac otvorili a stál v nich Severus. „Tu sú raňajky,“ podišiel k posteli a zložil jej tácku na kolená, „dúfam, že sa zvládneš najesť aj sama,“ povedal uštipačne a posadil sa do najbližšieho kresla.

 

Hodila som na neho vražedný pohľad. A keď neprichádzal žiaden ďalší komentár, pustila som sa do jedla. Vyhladovela som, bohvie ako dlho som spala, tu v žalároch je stále tma.

 

„Koľko som spala? Koľko je teraz hodín?“

 

„Ako som už povedal sú raňajky. Neprekvapuje ma, že nepočúvaš, si predsa.... to je jedno, spala si len pár hodín, ale nevedel som ťa prebrať, použil som nitrospit.....zaujímavé veci sa skrývajú v tvojej hlave...“ Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, čo povedal.

 

Slanina, ktorú som mala napichnutú na vidličke, mi s ňou vypadla z ruky a spadla na zem. Prečo mi to nenapadlo skôr, musel použiť nitrozpit, a teraz vie, kto som.....ale, chytila som sa za vlasy a tvár, patrila Lili, takže nemusel použiť, ani ten nitrospit. Uprela som na neho pohľad. Nastalo dlhé, ťaživé ticho.

 

„Kde je môj prútik?“ Bolo prvé čo mi napadlo a vyletelo z úst. Nepotrebovala som ho, ale keby ho získali nevhodný ľudia, spôsobilo by to len problémy.

 

Uškrnul sa, „je na nočnom stolíku, aj tak neviem na čo ho potrebuješ...“

 

Pravda, takže vie aj to, ale čo ešte? „Čo si sa ešte dozvedel z pozerania mi do hlavy?“ Vybehla som naňho.

 

„Ja, som ti nechcel pozerať do hlavy, zapríčinila si, si to sama. Zradila si ma, nepovedala si pravdu, a urobila si so mňa hlupáka!“

 

„Hlupáka? Na to nepotrebuješ moju pomoc... a nezradila som ťa...len som ti nepovedala pravdu...a snáď mi nechceš tvrdiť, že ty by si to na mojom mieste urobil?“

 

„Áno urobil!“ Zakričal odpoveď, aj keď dobre vedel, že klamal.

 

Odfrkla si, „iste urobil.... tak prečo, keď nemáš rád tajomstvá a klamstvo... sám hráš dve úlohy?“ Zostal ticho, mala pravdu, robil to aj on, aj keď ona o tom vedela.

 

„Obväzy si môžeš dať dole, ale nechoď nikam, a lež. Vrátim sa, mám teraz ešte niečo vybaviť.“ Snažil sa to povedať kľudným hlasom, vstal a smeroval k dverám.

 

„Prepáč..“ Ozvalo sa z postele. „Nechcela som kričať, ja len mrzí ma, že som klamala, ale musela som, nemohla som ti hneď veriť...“

 

„Viem,“ zašepkal a vyšiel von.

 

Osamela som, čo teraz? Poslúchla a dala si dole obväzy, cítila sa ale vyčerpane, no nechcela spať. Spala už dosť, okrem toho, ak si dobre pamätala bola sobota ráno a víkend si nechcela nechať ujsť. Kým je ale tu, radšej bude Isabel. Pomyslela si a premenila sa na svoju podobu.

 

Nevydržala to ležanie dlho a opäť sa pokúsila zdvihnúť, na stolíku boli elixíry, vybrala ten proti bolesti, s ktorým sa jej aj podarilo vstať a pomaly sa vybrala do kúpeľne. Bolesť sa síce stlmila, ale nezmizla úplne. Fíha, ten ale má vaňu. Len či ju aj používa...zasmiala som sa a vliezla do sprchy, ktorú mal hneď vedľa.

 

Dlhá a horúca, tak si ju predstavovala. Umyla si vlasy, na ktorých boli zaschnuté zvyšky krvi. Strávila tam dlhý čas, keď stála pred zrkadlom a kúzlom si sušila vlasy, počula ako sa zabuchli dvere. Bol späť.

 

Nechala vlasy ešte vlhké a vyšla von, keď počula jeho volanie. Zarazene zostal stáť, keď ju uvidel a po chvíli prekvapene zdvihol obočie. Mala na sebe len uterák, dosť krátky aby jej odhaľoval viac ako polovicu stehien.

 

„Nepovedal som aby si nevstávala?“ Vyhŕkol na mňa podráždene.

 

„Ale áno niečo také som začula. Patrilo to asi mne, že?“ Povedal som nevinne a priblížila sa k nemu.

 

„Áno, asi..,“ zavrčal.

 

„Nič mi nie je naozaj, pozri dokážem normálne chodiť.“ No môj posledný krok, už nebol veľmi stabilný. Noha nevydržala a začala som padať. Ako som sa ale snažila niečoho zachytiť. Stiahla som aj Severusa. Teraz sme ležali na zemi. Ležal na mne a pozeral ako som sa začala smiať. Vyzeral dosť podráždene.

 

„Ale...no...tak...nie...je to...až ..také...hrozné...,“ snažila som sa zo seba dostať počas smiechu nejakú vetu.

 

Zrazu som len pocítila tlak na svojich ústach, a Severusove horúce pery na tých mojich. Bozk sa prehlboval z jemného, žiadostivého na vášnivý a prudký. Využil môj ston a jazykom mi vkĺzol dnu. Chutil tak korenisto, myšlienky jedna za druhov sa mi vynárali, ale nedokázala som ich vnímať. Vnímala som len jeho bozky, horúce pery, a jazyk, ktorý sa mi dobýjal do úst a maznal sa s tým mojim...

 

 

Poslední komentáře
02.11.2008 22:09:13: úžasná kapitolka! doufám, že tam do budoucna bude víc dialogů severuse a isabel-začínají se hezky ro...
31.10.2008 14:12:49: hezká kapitolasmiley${1}