HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

13.kapitola

Ahojky ....  tak a máte tu 13. kapitolu... je to moja posledná kapitola ktorá je uverejnená aj inde a tou ďalšou konečne začnem písať aj nové kapitoly... tento týždeň bol pre mňa hrôzostrašný a to sa ešte neskončil... no ja mám aj napriek tomu zatiaľ skvelú náladu, tak ak sa nič nezmení ani zajtra do nedeľného večera pribudne aj niečo nové a možno aj niečo iné... prajem krásne čítanie a pekný večer

13.kapitola- Žiarlivosť

 

„Severus...“ zašepkala som počas jeho bozkov. Jemne som sa ho pokúsila odtlačiť.

 

Zareagoval a pozrel sa mi do očí. „Deje sa niečo?“

 

Prikývla som. „Myslím.... že sa mi otvorila rana... na boku,“ zalapala som po dychu.

 

Okamžite sa odtiahol. „Máš pod tým uterákom niečo?“ Spýtal sa rýchlo.

 

„Áno, spodné prádlo ...,“ hneď ako som to povedala mi dal dole uterák, vtedy som pochopila prečo sa to pýtal.

 

„Dofrasa...,“ zanadával. „Mal som byť opatrnejší.“

 

„Nie ...si na vine...to ja,“ cítila som krv vytekajúcu z rany a Severusa pobehujúceho okolo ako sa to snažil zastaviť, opäť som strácala vedomie. Nalial do mňa nejaký elixír...chutil ako...ako nejaké ovocie....nevedela som si spomenúť...ale hneď som sa cítila lepšie...vnímala som už aj Severusove slová, aj keď som ešte nerozumela ich významu...

 

Po chvíli ma zdvihol a odniesol do mäkkej postele...chvíľu stál nad ňou...no keď sa začal otáčať...vyslovila som tiché nie...a pomaly natiahla ruku....pochopil obišiel posteľ a ľahol si vedľa...zašušťal jeho plášť ako si ho zobliekal...zacítila som jeho ruky, ktoré ma zobrali do náručia...a potom ma zalial pokoj...a všetko naokolo zahalili prichádzajúce sny...

 

Vo vedľajšej miestnosti sa s treskom zabuchli dvere, strhla som sa zo spánku. Bolo počuť niečí rozhovor, zvýšené hlasy. Snažila som sa rýchlo vstať s postele, a čo najrýchlejšie, prísť ku dverám.

 

„Vyhadzujete ma?“ spýtal sa nejaký mužský hlas. Spoznala som ho, bol to profesor Nore, ktorý ma učil OPČM.

 

„Áno...“ odpovedal Severus nahnevane, „nemáte tu čo robiť.“

 

„Nemám tu čo robiť? No dovoľte? Ja sa len snažím zistiť, či ste jej neublížili?“

 

„Komu som mal akože podľa vás ublížiť?“ spýtal sa Severus dosť výhražným tónom.

 

„Lili.. mala prísť v piatok večer, ale neprišla...? Nikde som ju nevidel, ani na hrade...no neviem, prečo myslím, že s tým niečo máte?!“

 

Chvíľa ticha počas, ktorej sa ozývali len kroky jedného z nich. „Za celú dobu som ju nevidel a už vôbec som jej neublížil...ale mala trest, ten si odpykala a odišla...neopovážte sa ma ešte niekedy obviniť...inak ponesiete následky.“ Každým slovom zvyšoval hlas až nakoniec nehovoril, ale kričal. Nebol to ale normálny krik bol chladný, zarezávajúci sa priamo do morku kostí.

 

 Žiadna odpoveď neprišla, dvere sa len s rachotom zavreli, a v izbe sa ozývali len nadávky muža. „Keď konečne prestaneš počúvať, ľahni si do postele...“ ozvalo sa odrazu.

 

Stuhla som, toto som naozaj nečakala. Nemienila som sa ale vrátiť do postele. Otvorila som dvere a vykročila k nemu. Sedel v kresle pri krbe, v očiach ale nemal hnev, skôr strach.

Nechápala som z čoho.

„Si v poriadku?“ opatrne som sa pri otázke posadila do kresla oproti nemu.

 

„To by som sa mal pýtať ja, nemyslíš?“ odpovedal nevrlo.

 

Nepáčilo sa mi to, niečo sa dialo v jeho hlave, no nechcela som mu čítať myšlienky, ale trápilo ma to, netušila som čo sa deje. Chvíľu to ale vyzeralo, že sa snaží dosiahnuť rovnováhu alebo odvahu, nevedela som to presne. Vyčkávajúc, som na neho hľadela, kým konečne opäť neprehovorí.

 

„Prečo si k nemu mala ísť?“ Aha, tak v tom to viazlo. On si myslel...to snáď nie...on si to naozaj myslel...začala som sa smiať...Na tvári sa mu zjavil prekvapený výraz...čo ma ešte viac rozosmialo.

 

„Severus hádam si naozaj nemyslíš...žeby som s ním niečo mala? Spýtala som sa priamo.

 

Zaváhal. „Prečo potom povedal, čo povedal?“

 

„Neviem, myslím, že si myslí, že by to niečo mohlo byť alebo to chce, pretože si myslí, že mu to pomôže v sláve. Kedysi ho učil otec...poznal ho...tvrdil mi, že sa so mnou chce pozhovárať o ňom.“

 

„To je smiešne,“ vyskočil nahnevane z kresla, „ to si mu naozaj uverila?“

 

Zasmiala som sa. „No vieš, bežne, keď sa pozriem na človeka, neuvažujem nad tým čo plánuje alebo kým je... dám mu šancu.“

 

Málo kedy mal človek možnosť vidieť Severusa Snapa s jemnou ružovou na tvári. Hneď ale zmizla a nahradila ju tá jeho maska.

 

Prevrátila som oči a odišla do spálne, do jeho spálne. Po chvíle mi priniesol, nejaký elixír, a jedlo, bola to večera. „Spala som celý deň?“ zaúpela som.  

 

„Tak preto prišiel...Podáš mi prosím papier a brko?“ Keď mi ho podával, vyzeral akoby mi ho chcel skôr hodiť do tváre. Odignorovala som ho.

 

„Najlepšie bude ak mu napíšem. A aj ostatným, že som odišla na tento víkend z Rokfortu, niečo vybaviť.“ Pergamen som roztrhla na tri kusy a na každý napísala ospravedlnenie, že som musela urýchlene odísť na víkend, a na pergamen pre profesora Nora som ešte pripísala,

že sa určite môžme stretnúť nabudúce, ak bude prirodzene chcieť. Pozrela som na Severusa, ktorý si zatiaľ sadol do kresla a celý čas ma pozoroval. „Mohol by si to poslať?“ Zmohol sa len na prikývnutie. „Ďakujem.“

 

–––––––––––––––––––––––––––

 

Zvyšok víkendu ubehol ako voda. A hodiny strávené v Severusovej spoločnosti boli dávno preč. Nezopakovalo sa nič z toho, čo v to sobotné ráno, ale hneď ako prestal hrať urazeného, aj keď viem, že bol skôr žiarlivý, sme sa príjemne rozprávali a navečerali. Nedeľa prebiehala úplne rovnako. Posledné zranenia sa doliečovali, aby som bez problémov mohla v pondelok nastúpiť tak, aby si nikto nič nevšimol. Celý čas som mala ale nepríjemný pocit. Cítila som, že k večeru ho mal aj Severus, bol akýsi roztržitejší a zamyslenejší.

 

„Bolí ťa, že?“ spýtala som sa keď som to už nevydržala. Neodpovedal, ale bolo mi jasné že áno, tušila som ale aj prečo.

 

Ráno som sa prebúdzala v Chrabromilskej veži s červenými závesmi a posteľou s nebesami. Raňajky prebehli v príjemnej atmosfére, Teddy dostal úlohu, aby sa ma začal vypytovať kde som bola, len čo sa ukážem. Nešlo mu to, ale bolo zábavné akými okľukami sa snaží dostať, k nejakej odpovedi odo mňa.

 

Hneď ako zistil, že nemá šancu začali sa pripájať aj Rose s Hugom, no ja som sa stále venovala len raňajkám a ich to nadmieru začalo rozčuľovať. Neprestali ani po nich, a celú cestu do žalárov na našu úžasnú dvojhodinovku sa tvárili urazene, keď som im už povedala, aby sa ma nevypytovali.

 

Konečne, pomyslela som si, keď sme dorazili do učebne a klesla som do jednej z lavíc, úplne vzadu. Aspoň chvíľu budem mať pokoj, no netušila som ako sa mýlim.......

Poslední komentáře
08.11.2008 23:32:51: tak hezky to začalo...a tak rychle to skončilo...jinak moc hezká povídečka!
07.11.2008 23:29:21: ďakujeem... tiež milujem romantikusmiley... no a pokial viem ailam to nenechala len nemá čas... tiež d...
07.11.2008 18:46:18: Úžasné-už jsem to přečetla 2x na tvém druhém blogu a teď se budu moc těšit na nové kapitolky. Jak já...