HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

15.kapitola

Prajem krásneho Mikuláša...

Počasie sa za okamih zmenilo. Fúkal silný vietor a mraky zakryli vykukujúci mesiac. Po chvíli výčitiek, ktoré som dostala, len čo som sa vrátila do domu a následného ďakovania od Roseiných rodičov, som sa cítila ešte horšie. Niekoho som potešila, iných sklamala. Ale nemyslím, že oni boli tí praví, aby to chápali. Dôležité bolo, že som sa tak rozhodla, lebo som vedela že je to správne. Nikdy už nikto nezistí čo by sa stalo, ak by som mu tú knihu nedala. 

 

Teraz som kráčala smerom ku Rokfortskej bráne, pred ktorú som sa len pred chvíľou premiestnila. Čo ma ale prekvapilo, nebola som sama. Následne po mne sa premiestnila aj ďalšia zahalená postava, dobehla ma a začala kráčať so mnou. Cítila som jeho myšlienky, vedela som, že chce niečo povedať.

 

Po chvíle som to už nevydržala. „Tak to už povedz...povedz, že som sklamala...“ Zvesila som hlavu a zápasila s túžbou rozbehnúť sa cez pozemky. Utiecť mu, aby sa na mňa už viac takto nepozeral. On ale spravil čo som nečakala, postavil sa mi do cesty akoby vedel, čo túžim spraviť. Zložil moju kapucňu a prstom mi zdvihol bradu, aby som sa mu pozrela do očí.

 

„Nemám čo povedať. Bolo to tvoje rozhodnutie.“

 

„Ale nesúhlasíš s ním je to tak?“ Mlčal. „Severus, jediné čo od teba žiadam je, aby si mi to dovolil vysvetliť.“

 

„Prečo by si mi mala niečo vysvetľovať?“ Spýtal sa prekvapene.

 

„Nejde o vysvetľovanie, ide o to, že si potrebujem pohovoriť...prosím.“ Zobral ma za ruku a začal kráčať ku hradu.

 

Vo vstupnej hale ešte zastal a obrátil sa ku mne. „Je dosť neskoro...chceš sa rozprávať teraz, alebo to odložíme?“

 

Pozrela som na hodinky. Naozaj bolo neskoro, boli skoro tri hodiny ráno a ja som nemala ani len jednu úlohu na nasledujúce hodiny. „Máš pravdu budeme to musieť odložiť, zajtra sa už nemôžem vyhovoriť na esej, ktorú si nám zadal.“

 

Zamračil sa...ale po chvíle sa mu objavil na tvári lišiacky výraz. „Možno by si ma vedela nejako podplatiť?... Ale asi som skutočne jeden odporný nepodplatiteľný netopier.“

 

Pochopila som to hneď...skoro som sa rozosmiala...práve sme prehrali jednu Voldemortovu bitku a teraz tu stojím s jedným Smrťožrútom a bavím sa o domácej úlohe...svet je naozaj nevyspytateľný. Priveľmi dlho som mlčala, výraz sa opäť zmenil na jeho nepreniknuteľnú masku, hoci v očiach sa mu na chvíľu mihol smútok.

 

„Dobrú noc.“ Povedal chladne a otočil sa mi chrbtom. No skôr než stihol spraviť krok som ho zachytila za ruku a otočila k sebe.

 

Ocitli sme sa neuveriteľne blízko, cítila som jeho dych a videla jeho prekvapený výraz. Ruka, ktorú som mu ešte stále držala, bola medzi nami. Nevytrhol mi ju, skôr ju uvoľnil, aby som mu ju mohla naďalej držať. Nahla som sa a obtrela sa mu o pery, vtisla mu na ne jemný a sladký bozk a následne sa odtiahla.

 

„Dobrú noc.“ Odvetila som, posledný krát mu pozrela do očí a rýchlim krokom, alebo až behom som sa vzďaľovala po chodbe, ktorá viedla do klubovne.

 

 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––

Vyučovanie prebiehalo pokojne, nikto nemal poňatie, čo sa včera večer stalo. Učitelia nedali na sebe nič vedieť a žiaden si nevšimol kruhy pod očami, bielu pokožku a neustále zívanie, študentky v poslednej lavici. Takto prebehol celý deň, až som sa blížila na smrť unavená do žalárov na svoj trest u Severusa.

 

Zaklopala som. Nebol tam, tak som otvorila a vošla. Bolo mi jedno čo povie, rukou som pozmenila jeho strážne kúzla tak, aby ma akceptovali. Povzbudzujúci elixír by sa hodil. Sklonila som sa ku poličke na druhej strane stola a začala som prehrabávať elixíry. Našla som ju, bola tam už len jedna zjavne ju Severus tiež potreboval. Hneď som sa cítila lepšie. A keďže nikto neprichádzal, asi na mňa zabudol.

 

Pristúpila som ku knižnici, mal ju naozaj impozantnú. Už som sa chcela otočiť a sadnúť si do kresla, keď ma zaujala kniha z červeným obalom a zlatým nápisom. Bola neobvyklá, vôbec nezapadala k týmto čiernym knihám, ktoré boli skoro rovnaké. Siahla som po nej. Legendy o slávnych pokladoch histórie. Sadla som si do najbližšieho kresla a začala čítať. Našla som to, čo som hľadala.

 

Kedysi, veľmi dávno existoval muž, bol silnejší, múdrejší a vzdelanejší než ktokoľvek na svete. Jeho príbeh sa začal v maličkej dedinke v horách. Bola skrytá pred zrakmi iných a málo kto o nej vedel. Žila tam rodina, veľmi šťastná rodina, do ktorej práve pribudol syn. Nepodobal sa ale na žiadneho člena a hoci to vyzeralo, ako by ani nebol ich, prijali ho a začali vychovávať.

 

 Mal tmavú pokožku, čokoládové oči a veľké červené pery. Bol ešte malý, keď sa okolo neho diali zvláštne veci. Niektorých to vystrašilo, iných nahnevalo, ale len jeho rodičia vedeli, že je výnimočný, že raz príde jeho čas.

 

Z dieťaťa a chlapca sa stal dospelý muž. Ovládal prírodu okolo seba, videl to, čo bolo skryté pred zrakmi ostatných. V jeden večer akoby dospel a zistil, že už viac nemôže čakať a tak sa vybral do sveta. Nevedel o ňom nič, nepoznal nikoho, kráčal noci a dni tam kam ho nohy viedli až kým ho neprepadla únava a zložil sa na zem. Keď sa ale prebral už nebol v opustenej špinavej štvrti mesta, bol v krásnej posteli a vedľa neho sa skláňala nádherná žena.

 

Rozhodol sa zostať, pretože vedel, že našiel miesto kam patrí. Netušil ale, že žena o ňom vie viac ako on sám o sebe. Zamiloval sa do nej. Veril, že aj ona ho miluje, no nikdy nikto nezistil, či ho naozaj milovala. Raz v jednu noc do zámku vpadli cudzí muži a zajali jeho aj jeho ženu. Postupom času zistil, že ho zradila.

 

 Ľudia netušili, za čo predala ich lásku. Dokonca ani on sám neveril, že to naozaj urobila. Jeden večer, večer pred jeho popravou, prišla do jeho cely a poprosila ho o odpustenie. Jeho posledným želaním bolo, aby mu dala papier a pergamen, že chce napísať svoje posledné slová.

 

On celú noc pracoval...písal a písal...ona nevedela o čom...až keď ráno prišla do jeho cely tak ako ju ešte večer žiadal...Podal jej zväzok pergamenu zabalených v čiernej koži, ktorá ich malo držať po kope. Tá kniha a to čo bolo v nej bol dôkaz jeho veľkej lásky, no zároveň po jeho smrti zistila, že aj on si pre ňu pripravil prekvapenie...niečo čo netušila...no zároveň niečo čo bolo jej veľkým dôkazom lásky.

 

Celé roky sa ľudia dohadovali a pýtali sa prečo, keď bol taký mocný nespravil niečo pre to aby sa zachránil, aby nepriateľa porazil sám? Aký bol ten dôkaz lásky milovanej ženy? Boli to len dohady? Alebo v skutočnosti to nebol nikto. Len obyčajný chudobný muž, ktorý sa zamiloval do svojej pani, alebo to bol len príbeh, ktorý sa hovorí pred spaním deťom..... dospelým, ktorý si krátia spoločné chvíle pri ohni....Zostávala už len jedna otázka. Ako naozaj žil!?...Kde je jeho múdrosť!?..... ktorú napísal na starý pergamen?....

 

 

 

„Bavíš sa dobre?“ Ozvalo sa od dverí. Vyskočila som na nohy a kniha mi vypadla z ruky. Ani som si neuvedomila, že je v miestnosti. Chcela by som vedieť... ako dlho tam tak stál.

 

„Meškáš.“ Odpovedala som mu podráždene a zodvihla knihu zo zeme. Vrátila som ju na miesto. A opäť sa posadila do kresla. Sadol si oproti.

 

„Tak budeme sa rozprávať, alebo tu budeš na mňa len zazerať?“ Poznamenal po chvíli. Ani som si neuvedomila, že na neho stále pozerám. Myšlienkami som bola úplne inde. Mlčala som, nevedela som ako mám začať.

 

Pochopil a tak začal on. „Aký si dnes mala deň? Všimol som si, že si bola celý čas unavená, ale teraz už nie si...vyspala si sa...alebo si mi ukradla jeden z mojich povzbudzujúcich elixírov?“

 

Začervenala som sa a sklonila hlavu. Ako je možné, že ma tak dobre pozná po tak krátkom čase? „Deň som mala dobrý... naozaj...ale áno bola som unavená...,“ na dlhú dobu bolo ticho a potom som skoro nezrozumiteľne povedala, „prepáč, ale naozaj som si zobrala jeden z tvojich elixírov.“

 

Prečo som sa zrazu cítila previnilo, bolo to ním alebo som sa už úplne zbláznila? Dávno by som tu zaspala bez neho a už keď som si ho brala som si povedala, že mi je jedno, čo si bude myslieť. Tak prečo tak odrazu? Zdvihla som svoju hlavu, keď som začula priškrtený zvuk...bol to on a snažil sa zadržať smiech...veľmi mu to ale nešlo... Začala som sa smiať aj ja...ale smiech zrazu utíchol a po lícach mi stekali slzy.

 

Nedokázala som ich udržať. Ani neviem ako som skončila v Severusovom náručí. Schúlená na jeho hrudi s tvárou zaborenou v mäkkom čiernom habite, som plakala. Čakal kým som neprestala. Stále ma ale držal pevne, len jemne odtlačil moju tvár aby sa mi pozrel do uplakaných očí.

 

„Čo sa deje?“

 

Pokrčila som plecami, „urobila som včera chybu? Myslím, keď som zachránila Rose? Je mi ako sestra nemohla by som ju tam nechať, mučil by ju, mala som to pred očami, jeho myšlienky boli preplnené nápadmi, hrôzostrašnými obrazmi, videla som už veľa, ale toto nikdy nedopustím, aby sa stalo. Nikomu sa nič nesmie stať...nikomu...“

 

Zašepkala som a opäť sa mu schúlila v náručí. Tlkot jeho srdca ma upokojoval, môj tlkot sa prispôsoboval tomu jeho a mala som pocit, akoby sme boli spojený...

 

„Urobila si dobre Isabel...naozaj...včera som o tom premýšľal...tvojou silou sú oni...potrebuješ ich...a aj keď nie som spokojný s tým, že je tá kniha v jeho rukách,.... bola to jediná možnosť....“

 

„Naozaj?“ Ozvala som sa a vedela som, že cíti ten príval nádeje v mojom hlase, „nebudeš ma viniť za to, že ju má on... tak ako ostatní?“

 

„Kto ťa za to vinil?...Kto Isabel?“ Cítila som mierne rozčúlenie, ktoré prebehlo jeho telom.

 

„Neboli to všetci...naozaj nie...len niektorí mali názor, že sme ju mali nechať a radšej ochrániť knihu...“

 

Odfrkol si, „to sú ale poriadni zbabelci, vieš prečo to povedali? Presne pre toto, aby si sa cítila vinná namiesto nich, aby sa oni nemuseli zamýšľať nad tým, že si spravila niečo skvelé. Zachránila si ju, aj keď si niečo musela obetovať. Teraz je ľahké povedať, že si mala zachrániť len knihu alebo najlepšie obe, no povedz, navrhol ti aspoň niekto z tých, kto ťa teraz obvinili niečo, čo by ti pomohlo. Mali oni nejaký nápad na záchranu situácie?“

 

Potriasla som hlavou. Nie nemali!!! Prečo som si to uvedomila až teraz? Som naozaj hlúpa, nesmiem si už nikdy pripustiť to čo hovoria. Už nikdy. Severus má pravdu... Odtiahla som sa a pozrela mu do tváre. „Ďakujem..“

 

„Začo ďakuješ?“ prekvapene sa na mňa zahľadel.

 

„Že si tu... že si bol ochotný sa so mnou porozprávať a hlavne... že si ma neobviňoval za moje rozhodnutia, ale chápal ich...“ Pousmiala som sa.

 

Ruky, ktoré ma doteraz pevne držali ma pustili, no nie aby sa odtiahli, ale aby mi z tváre zotreli zvyšky sĺz, pohladili ma po vlasoch a na jeho tvári sa prvý krát objavil naozajstný úsmev. Zdvihla som ruku a prstami sa dotkla jeho pier, boli hebké na dotyk a teraz, keď neboli stiahnuté do úzkej linky, mali krásny tvar ktorý som prstami opísala.

 

Jeho ruka mi vošla do vlasov, čím si ma pritiahol bližšie, až sa naše pery spojili. Tento bozk bol ale celkom iný... ako tie predtým...áno, mal trošku slanú chuť po slzách...ale v tom to nebolo...bolo to v pocite...v pocite, že sa už poznáme viac...ako len profesor a študentka, alebo Smrťožrút a Potterova dcéra. Nie, teraz sme už boli Isabel a Severus. Poznali sme sa navzájom viac, akoby to ktokoľvek povedal, možno viac... než by sme si to priznali mi dvaja....

Poslední komentáře
08.12.2008 21:14:24: wow! super kapitolka...nwm,jak se mi to povedlo,ale nějakým nedopatřením mi unikla 14.kapitolka..asp...
07.12.2008 14:36:40: Paráda, zas další kapitola. Je to parádní povídka, tak doufám že bude brzy pokračování...
06.12.2008 23:48:35: NADHERNE!!!!!