HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

16.kapitola

Krásne Vianoce....

Krajinu pokrývala snehobiela prikrývka. Zima sa zarezávala do kostí a silný vietor ohýbal stromy. November bol v plnom prúde a väčšina študentov Rokfortskej strednej školy čarodejníckej sa vydala na návštevu Rokvillu. A tí ktorý návštevy nemali povolené strávili celý deň vonku na metlách alebo zaborený v snehu. Celé rokfortské pozemky sa zmenili v jednu veľkú bitku a všade naokolo lietali začarované snehové gule.

 

Nikto si ani nevšimol, že medzi nimi už nie je ich spolužiačka. Isabel sa s teplým čajom v ruke a hrubou dekou usadila v Severusovom byte v žalároch a čakala kým sa vráti z učiteľskej porady. V posledných týždňoch nemala čas na normálny rozhovor s ním.

 

Povinnosti sa jej nahromadili a to nie len v škole, keďže nemala čas robiť si domáce úlohy, ale práce v ráde bolo s pribúdajúcimi útokmi stále viac. Hneď po tom incidente s knihou začali posilňovať svoje rady a prijímali nových členov. Medzi nimi boli hlavne tí ktorý sa aj v tú noc ocitli v dome. Predtým si to neuvedomila, ale bolo tam veľa známych tvári, alebo aspoň mien medzi nimi. Skoro sa rozosmiala keď uvidela svojho profesora Nora, ktorého priviedla riaditeľka, pretože to považovala za skvelý nápad.

 

Keď ho Severus uvidel víkend po tom ako sme ho prijali a bola veľká schôdza na ktorej sme sa mali stretnúť úplne všetci, čudovala som sa že ho nepreklial hneď na mieste. Stále si ale myslím, že žiarlil aj keď on si to samozrejme neprizná, no takto sa správa odkedy ma vtedy zháňal tesne po mojom zranení, u Severusa v byte. Ale najhorším vrcholom pre neho bolo, keď ma profesor začal pozývať na čaj stále častejšie a častejšie.

 

Ďalšími, ktorý sa pridali do rádu boli ľudia ktorým sme zachránili život, alebo ich rodinný príslušníci ako Amelia Bonesová sa pridala aj zo svojou vnučkou, začali sa pridávať otcovi starí priatelia zo školy ako Seamus Finigan, sestry Patillové, Levander Brownová, Dean Tomas, Luna Lovengoodová a kopa ďalších ktorých priviedol Nevill. Kingsly priviedol všetkých aurorov, ktorí sa k nám chceli pridať a ako momentálny minister mágie si dovolil osloviť aj dôveryhodných členov Wizenghamotu. Takto sa Fénixov rád stále rozširoval a rozširoval. Vedela som ale, že aj tak to nebude stačiť, budeme potrebovať pomoc on iných národov, a tak ako Voldemort....začali sme rozposielať ľudí aby s niektorými uzavreli dohodu.

 

Severus sa odvtedy čo priniesol Voldemortovi knihu začal v jeho radoch približovať k nemu stále bližšie a bližšie, informácie ktoré sme museli vyzradiť, aby sme mu zaručili miesto, sa nám občas vymkli z rúk, buď z dôvodu jednania Voldemorta, alebo z dôvodu že si tú informáciu chcel ešte overiť. Našťastie sme neprišli počas tých týždňov o nikoho aj keď sa vyskytli vážne zranenie, dokázali sme ich vyliečiť, museli sme...aby sa už neopakovalo nič z predchádzajúcich vojen.

 

Z vonku sa začal ozývať zvuk otvárajúcich dverí a po chvíli Severus vošiel dnu a zabuchol za sebou dvere. Niečo sa stalo, taký rozzúrený býval predo mnou málo kedy. Pozrela som sa na neho a čakala, kým začne. Nebudem predsa dráždiť hada bosou nohou.

 

No on si zo zúrivosťou dal dole habit pod ktorým ukrýval čierne nohavice a čiernu košeľu. Nakoniec sa hodil do kresla a uprel na mňa pohľad aký som nečakala. Bol plný hnevu...chladu až nenávisti...no stále som si nebola istá či je to namierené na mňa.

 

V posledných týždňoch sa medzi nami nestalo nič. Možno nebol čas, možno chuť...to neviem, ale vždy keď sme sa k sebe priblížili nás niečo vyrušilo. Severus bol celkom milý teda aspoň tak ako on môže byť... len občas mal takéto nálady, vtedy trebalo len stiahnuť chvost a nechať ho. Aspoň on to tvrdil...ja som to ale nikdy nemohla nechať tak.

 

„Severus...čo sa deje?“ oslovila som ho potichu.

 

„Čo by sa dialo...ten tvoj milovaný profesor ma nehorázne naštval...ale s tým nič nenarobím že...keď ho brániš?“

 

Zamračila som sa... „nechápem o čom hovoríš? A koho myslíš tým milovaným profesorom?“

 

„No koho asi...? Toho idiota čo je teraz v ráde...má dôležitú funkciu že?...ale to že ja každý deň riskujem svoj krk to ťa zrejme nezaujíma?....“

 

Na konci začínal kričať. To čo sa mi vôbec nepáčilo bolo hlavne že som nerozumela prečo do toho zaťahuje mňa? „Myslíš Nikolaja?“

 

Zavrčal...“Nikolaj...takže je to Nikolaj...“ vyprskol jeho meno akoby to bola nejaká nákazlivá choroba.

 

Od zúfalstva som sa zasmiala, to ale nebol dobrý nápad... Jeho rysy potemneli ešte viac a postavil sa nado mňa akoby sa ma teraz snažil celú pohltiť vo svojom tieni. Po tele mi prebehli zimomriavky. Odhrnula som deku a hrnček položila  na stôl, opatrne som vstala a postavila sa mu zoči-voči.

 

Beriem že je nahnevaný ale toto som si naozaj na dnešný večer nepredstavovala. Chcela som sa s ním len porozprávať v kľude a pokoji a nie s ním súperiť. Už som mu chcela povedať aby sa prestal správať ako totálny hlupák, no skôr ako som stihla vysloviť jedno slovo vrhol sa na mňa pritlačil ma na gauč za mnou.

 

Lačne s nenásytnosťou ma začal bozkávať, takto to nikdy nerobil...akoby to nebol on...snažila som sa ho odtlačiť no čím viac som sa od neho odsúvala a rukami ho tlačila od seba tým bol neústupnejší až na mne celkom ležal. Jeho pery mali stále v zajatí tie moje, no hneď ako sa posunuli na krk využila som to...

 

„Nie Severus...prestaň počuješ....prestaň!!“ kričala som, z očí mi tiekli slzy. S hrôzou som na neho pozerala, keď sa na môj krik spamätal a odtiahol sa.

 

Stále držal moje ruky vo svojich, ale keď sa mi pozrel do tváre, v tej jeho sa zračila ľútosť... Stiahol sa úplne zo mňa zliezol a sadol si na zem, rukami si zakryl tvár a jeho rýchli dych sa pomaly ukľudnoval, tak ako moje bijúce srdce. Posadila som sa prudko na gauč, hneď ako som si uvedomila že to pominulo...

 

Zacítil môj pohyb, videl ako som vstala. Kúzlom som napravila škody na gombíkoch pri tom ako mi roztrhol blúzku a opatrným krokom som kráčala ku dverám, stále očakávajúc útok. Už som ich skoro otvárala, keď prehovoril.

 

„Nechcel som...Isabel...ja som nechcel...nikdy by som...nikdy by som ti neublížil...Isabel...ja ...ja ....Isabel prosím...“ Nemohla som mu odpovedať, v hrdle sa mi vytvorila hrča ktorá sa nechcela uvoľniť . Nešlo to...on nechápe čo sa práve stalo...nemôže to pochopiť...

 

Otvorila som dvere a vyšla von, zanechávajúc Severusa samého....Studené, vlhké steny žalárov ma obklopovali...nezniesla som to...potrebovala som čerstvý vzduch...hneď...rozbehla som sa nevnímajúc nič okolo seba...na ceste som nikoho nestretla.. ale aj keby bolo by mi to jedno...

 

Len bežať a bežať...bolo to to jediné na čo som sa sústredila...až kým som nedosiahla cieľ...bolo mi jedno, že sa mi chlad zabodával do pokožky...bolo mi jedno že som cítila sneh na nedostatočne obutých nohách...nič z toho nebolo dôležité...dobehla som na okraj lesa...

 

Kameryn bol pri mne hneď ako som ho zavolala a v silnom vetre sme bežali o preteky...až tam kde som sa tak dlho hľadela na hviezdy...tam kde som priviedla aj Severusa v našu prvú spoločnú vychádzku som našla pokoj, ktorý som potrebovala....pokoj sa rozľahol po celom tele...a nahradil nie strach ale nenávisť...takú silnú nenávisť...k jednému mužovi....

Viem nie je to veľmi radostná kapitola ale musela byť.... preto sa ale posnažím a možno budete prekvapený ako skoro tu bude ďalšia kapitola

 

Poslední komentáře
27.12.2008 14:17:35: Jůů, konečně další kapitola. Je to dost smutné, ale ty to určitě napravíš v další kapitole, viď? Dou...
26.12.2008 20:02:17: dost smutne..ale pekne, uz sa neviem dockat dalsej kapitoly...:)
24.12.2008 15:41:27: super kapitolka! no doufám, že ta kapitolka bude fakt brzo, ptž tahle byla až moc smutná...