HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

21.kapitola

Keďže limit akosi pomohol zase je to 5 komentárov .... užite si kapitolku...

V miestnosti boli traja ľudia. Jeden v bezvedomý ležal na zemi a dvaja na seba pozerali. Žena ani muž nevedeli čo majú povedať a ako začať.

 

„Prepáč.“ zašepkal.

 

„Za čo sa ospravedlňuješ Severus. Veď za to čo sa stalo nemôžeš.“

 

„Nie za to...to....“ mával rukami smerom k bezvedomému mužovi, „ale za to že som sa na teba hneval, že si mi to povedala, až keď sme varili ten elixír.“

 

Nasledovalo dlhé ticho. Videla som ako sa Severusove päste zatínajú stále pevnejšie, ako mu dochádzalo všetko čo videl. A jeho oči sa stále viac pozerali na muža na zemi.

 

„Už na tom nezáleží.“

 

„Ale áno záleží, Isabel zruš sľub, ktorý si mu dala... nikto ti to nebude mať za zlé a ja už vôbec nie. Nezaslúži si to, odovzdaj ho a on zaplatí za všetko čo ti spravil.“

 

 Zakrútila som hlavou. „Nemôžem. Sľub je sľub a aj keby mi spravil niečo horšie tak ho aj tak dodržím. Už som to sľúbila.“

 

„Horšie,“ povedal a vyskočil z kresla do ktorého si medzi tým sadol, „ čo horšie? Zbláznila si sa. Veď ti ublížil a nehovor mi že si sa nikdy nechcela pomstiť za to čo ti spravili. Ako dlho si tam bola? Deň? Týždeň?“

 

Zakrútila som hlavou. „Držali ma mesiac. Chvíľu trvalo kým ma našli. Ale v skutočnosti v ich blízkosti som bola iba tri týždne z toho.“

 

„Iba? A koľko krát ťa iba znásilnili?“ Odvrátila som sa. „Prepáč... ja nechcel som. Ale mi aspoň povedz, nejaký rozumný dôvod prečo sa mu nepomstíš. Lebo predpokladám, že to nedovolíš ani mne aby som mu trošku ublížil?“

 

Zasmiala som sa. A pozrela sa na neho. Odsunul stoličku a opäť si na ňu pohodlne sadol.

 

„Tak dobre ale neprerušuj ma... nehovorí sa mi to ľahko a je to posledný krát čo sa k tomu vraciam. Mala som jedenásť... bola som dievčatko plné snov a ideálov, ktoré sa chystalo nastúpiť do prvého ročníka na Rokforte. Otec s mamou boli hrdý teda aspoň myslím... bolo im jedno do ktorej fakulty ma zaradia boli len radi že všetky starosti ktoré mali oni za svojich školských čias sú preč. Mýlili sa... to sa ale dozvedeli neskôr a to nie je dôležité.

 

Klobúk ma zaradil do Chrabromilu. Riaditeľka to vie preto odo mňa nežiadala tento rok opätovné zaradovanie. Večer keď som únavou odpadávala a konečne pred sebou videla vytúženú posteľ ma niekto schytil a pohrozil že ak budem kričať alebo odporovať nezabijú mňa ale ostatných, ktorý už spali za zatiahnutými závesmi.

 

Nemohla som to dopustiť a tak som išla. Ocitla som sa v cele ktorú si videl... strávila som tam tie tri týždne, a neskôr ma zavreli na nejakom opustenom mieste v starej chatrči. Po pár týždňoch dnu vtrhol otec a oslobodil ma. Nepamätám si na to... bola som príliš unavená, ranená, aby som si pamätala niečo z toho. No keď som sa prebudila v čistej bielej posteli a uvidela vedľa seba rodičov... bola som najšťastnejšia na svete. Bola som doma.

 

Neskôr mi povedali že sa už na Rokfort nevrátim ale budem sa učiť doma. Nebolo to až také zlé, ako to zo začiatku vyzeralo. Otec ma naučil veľa a ja keďže som vedela, že raz budem musieť bojovať na jeho mieste som sa snažila naučiť čo najviac. Ubehol čas a stalo sa to čoho sa tak obávali.

 

„Voldemort je preč, oni sú mŕtvy a ja som zaujala miesto ktoré patrilo otcovi aj keď to nikto z nich nevie a dúfam že to tak dlho zostane.“ Usmiala som sa. „Celé tie roky som túžila po pomste, ak to chceš vedieť tak som si ju predstavovala stále inak a inak.

 

Nikdy som si nemyslela, že to bude takto... ale je. A teraz keď som prišla na to že to bol on necítim nenávisť, ale ľútosť. Tak to má ale byť no nie, konečne som našla to čo som hľadala ale zistila som že to nebolo také dôležité, ako som si myslela.“

 

„No tak dobre... čo s ním teda urobíme?“

 

„Zober ho prosím do izby niekam hore, ja ju začarujem aby nemohol ujsť a dáme mu tam nejaký jed. Navrhuješ niečo?“

 

„Ako rýchle to má byť?“ spýtal sa zo zlomyseľným úsmevom na tvári. Významne som sa na neho pozrela.

 

„No dobre!!“ Otočil sa a plášť za ním vial ako na školskej chodbe. Keď vychádzal z dverí a pred sebou mal vznášajúce telo som začula, že som ho aspoň  na chvíľu nechal osamote s ním a nech sa teší. Prevrátila som oči a nechala ho nech už ide, lebo by som mu to nevyhovorila.

Poslední komentáře
14.02.2009 20:26:22: No Tananda, tieto limity, to je teda nápad?smiley Ľudkovia, radšej sem píšte komenty hneď po prečítaní...
14.02.2009 15:53:31: Super kapča, i když trošku krátká na to, na co jsem od tebe zvyklásmiley${1}
10.02.2009 22:26:54: kraaaasa....sice ma pri prvych vetach napadlo ze nemas betu alebo beta nedavala dost pozor, ale poto...
10.02.2009 19:43:26: Ono kdyby okomentoval každý kdo si to přečte, tak by to bylo lepší, ale to víš-lenost je hrozná nemo...