HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

3.kapitola

3. kapitola- Jedna a tá istá

 

Pristúpila k hrobom. Jeden patril Dumledorovi. Poznala ho, už tu bola. Viac ju ale zaujímal ten druhý. Hrob jej rodičov.

 

Harry James Potter 31. júl 1981- 21. jún 2016

Ginervra Weasleyová- Potterová 5. január 1982- 21. jún 2016

Smrť je len ďalšie veľké dobrodružstvo.

 

Pamätala si tú noc. Prvýkrát sa zdržala vonku s priateľmi. A takto to dopadlo. Navždy si to bude vyčítať.

 

Pršalo. Všade bola tma. Ešte aj mesiac sa skryl za husté, tmavé mraky. V tichu, ktoré vládlo sa ozývali hromy, akoby oznamovali blížiacu sa smrť. Nad domom sa vznášalo znamenie zla. Veľké zelené znamenie svietilo do diaľky. Utekala som prázdnymi ulicami, aby som prišla včas. Niečo urobila. Pomohla im. Aby som tam zomrela s nimi. Aj keď som vedela, že by to tak nechceli. Prišla som neskoro. Mama ležala na dlážke, nedýchala. Otec pozeral do stropu. Jeho oči, ale neboli rozšírene hrôzou. Nie, skôr akoby už chcel, aby sa to skončilo, túžil po smrti, očakával ju, vedel, že príde.

 

Stála tam a kvapky dažďa sa miešali zo slzami. Neplakala len ona, ale aj nebo. Tak ako v deň pohrebu, každý smútil za chlapcom ktorý prežil. Za vyvoleným.

Vyčarovala kyticu bielych ruží. Jej mama ich mala najradšej a jednu položila aj na vedľajší hrob. Potom sa len otočila a kráčala k bráne. Plášť za ňou vial, vlasy lietali na všetky strany, no ona si to nevšímala. Len kráčala ďalej. Teraz mala myseľ už čistú a spomienky hlboko ukryté v srdci.

 

„Odchádzate! Ale prečo? Vysvetlite nám to!“ Artur Weasley rozčúlene vstal zo svojho kresla a pozeral na riaditeľku.

Tá sa na neho s povzdychom otočila. „Neodchádzam Arthur, len už nebudem na čele rádu. Pochopte som stará a rád potrebuje pevnú ruku, jasné príkazy a schopného človeka, ktorý vás bude viesť v boji. Ja už na to nie som vhodná.“ 

V očiach každého som videla sklamanie ale aj porozumenie. „Tak kto?“ ozvalo sa z rohu miestnosti, kde sedel George Weasley.  „Kto nám bude veliť? Predpokladám, že osoba, ktorá dnes prišla s vami tu nie je náhodou.“ Rukou zatiaľ mávol smerom na mňa.

„Máte pravdu, nie je,“ pousmiala sa riaditeľka. „Albus mi včera povedal, že práve ona je tá najlepšia voľba. A keďže verím jeho úsudku, podporím to. Má niekto nejaké námietky?“

V miestnosti nastalo ticho. Všetci si ma začali premeriavať. Všetci mali v mysli len jednu otázku. Čakala som, až ju niekto vysloví nahlas.

Opäť to bol George. „Ako môžeme vedieť, že má schopnosti veliť rádu? Ak aj má, v čom Dumbledorovi veríme, nemôžme si byť istý, že nie je na Voldemortovej strane.“

Vedela som, že to príde. Musela som ich presvedčiť. „Nijako, George. Môžem ti hovoriť George, však?“

Prekvapene prikývol. „Odkiaľ poznáte jeho meno?“ Spýtal sa jeho otec.

Obrátila som sa k nemu. „Viem veľa vecí o vás, o ráde, o to čo sa týka tejto vojny. Ale to teraz nie je dôležité. Mám len jeden dôkaz o tom, že som na vašej strane.“ Zavrela som oči. Miestnosťou sa ozvalo hlasné puk a Félix sa mi zniesol na plece. „Určite viete, že Félix je veľmi inteligentný tvor. Dôveruje málo komu a privolať ho môže len pravý zástanca svetla. Preto ho predo mnou mal Harry.“ Ohromene na mňa hľadeli.

Zrazu sa na mňa Hermiona spýtavo pozrela, no predtým než mohla položiť otázku som prikývla. „Poznala som ho.“ Bol to jediný spôsob ako dať odôvodnenie, prečo viem tak veľa aj o nich. Neklamala som v tomto až tak, poznala som ho, aj keď inak ako si práve veľa ľudí myslí.

Vyzerá to tak, že som väčšinu presvedčila. Postavila som sa z kresla a začala. „Poznám ja vás, ale vy mňa nie. Som Isabel. Pokiaľ viem všetci máte na krku Fénixovu slzu.“

Zahľadela som sa na malý krištáľ, ktorý im visel na rôznych príveskoch. „Ak by sa hocičo dialo, mali by ste správy, otázky hocičo, tak bude stačiť ak sa ho dotknete a pomyslíte na to, čo potrebujete.“

„On tak ale nefunguje,“ po dlhom čase sa zo svojho miesta ozvala riaditeľka. „Slúži len na zvolávanie, ak sa zahreje máme sa tu stretnúť.“

„Tak slúžil do teraz. Je to moja schopnosť. Verte mi, budem vás počuť. Ach. A Hermiona, je ich viac.“

Pozrela sa na mňa. „Čítate nám myšlienky?“

„To by som si nedovolila. V nekontrolovanej chvíli, len nejaké zachytím, zato sa ospravedlňujem.“ Prikývla a cítila som ako si stavia silnú stenu pred myšlienkami. Radšej jej nepoviem, že to na mňa nefunguje. „Kde som to skončila? Aha už viem. Budem vás počuť a prídem čo najskôr, teda ak ma budete volať. Teraz prejdime k Voldemortovi, o ňom máte určite viac informácií, ako ja. Povedzte mi všetko, čo viete.“

„Pred týždňom sme napadli jeho sídlo,“ začal rozprávať Nevill. „Nebol tam. Bolo tam len pár smrťožrútov a všetci jeho väzni. Pravdepodobne nepredpokladal, že sa tam dostaneme, vlastne to bola aj náhoda.“

„Prečo náhoda?“ spýtala som sa.

„Niekto nechal pred dverami obálku s časom, kedy sa dá premiestniť k jeho sídlu.“

„Chcete mi povedať, že niekto vie, kde je toto sídlo?“ povedala som nahnevane. „Ukážte mi tu obálku, hneď!“ Riaditeľka ku mne pribehla s obálkou. Mohli mi to povedať aj skôr, dočerta. Načo mysleli, čo ak je na nej nejaké kúzlo, aby sa mohli dostať dnu. Chytila som ju a skúmala. Neboli na nej žiadne skryté slová, nič. Na to som skúsila kúzlo. Dokonca, ani keď som skúsila kopu ďalších, nebolo na nej nič, vôbec nič, ani stopa, ktorá by naznačovala toho, kto ju priniesol. Aj tak dobre, aspoň som nemusela hneď riešiť sťahovanie sídla.  

„Dobre,“ ozvala som sa nahlas, „nič na nej nie je.“ Atmosféra sa uvoľnila. „Ak by sa to ešte opakovalo, hneď mi dáte vedieť, je to jasné?“ Prikývli. „Kto je teraz strážcom tajomstva?“

„Nikto, sú tu len ochranné kúzla a tajomstvo nesieme všetci, nemáme nikoho. Nechceli sme to nechať na jednu osobu.“

„V tom prípade, to budem ja. Ešte dnes večer spravím svoje vlastné kúzlo. Nie je to celkom Fidelius, takže nebudete mať problém nájsť toto miesto, kým máte na krku kryštál. Koho ste oslobodili?“ vrátila som sa k téme.

„Veľa ich bolo mŕtvych. Niektorí nám ani neboli známi, asi najzaujímavejšie je, že medzi nimi bol aj Severus Snape. Teraz je hore, museli sme ho vyliečiť.“

 

„Ak vám to neprekáža, rada by som za ním potom išla?“ obrátila som sa na pani Weasleyovú. Len prikývla. Tak málo ľudí v ráde, asi ešte nebolo. V miestnosti bola polovica len Weasleyovci a poniektorí z tých ďalších sa veľmi do rádu, ani nehodili.

„Mrzí ma to, ale je už neskoro a mám tu ešte nejakú prácu. Mohli by sme sa tu stretnúť aj zajtra ráno o deviatej, napríklad?“ Väčšina zamrmlala na súhlas. „Tí čo nemôžu, sa budú už len informovať u ostatných. Ak niekoho budem potrebovať pošlem fénixa. Môžete ísť.“

 

 

Žádné komentáře