HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

5.kapitola

5.kapitola- Začiatok roka

 

„Mrzí ma to Lili,“ už po tretí raz sa mi Teddy ospravedlňoval.

 

 „Teddy, mne to neprekáža, naozaj. A viem, že keby si o tom, že nastúpim do školy vedel, pozval by si ma na ten ples. Radšej mi povedz niečo o tom plese?“ chcela som vedieť nedočkavo.

 

„No, konal sa každý rok odkedy som v Rokforte, ale pokiaľ viem, tak je na počesť tvojho otca. V ten deň, keď sa koná sa ukončili opravy hradu, na ktorých bol najväčším aktérom.“

 

„Aha,“ povedala som.

 

 A tento rok sa na ňom zúčastním aj ja. Teším sa už dávno som nebola v spoločnosti, teda odkedy zomreli, som veľmi nemala príležitosť sa vôbec s niekým v pokoji porozprávať. Nie to už, zabaviť sa.

 

„Lili, si v poriadku? Prepáč, nemal som ti ich pripomínať.“

 

 „To nič Teddy. Myslím, že si na to budem musieť zvyknúť a najmä teraz, keď prídem do Rokfortu. Ešte mi povedz, je povinné spoločenské oblečenie, alebo sa chodí len v habitoch?“

 

„Samozrejme, že je! Je to ples, dokonca by sme mali mať aj poriadne spoločenské oblečenie, nie len obyčajné lacné spoločenské habity. Máš nejaké šaty? Lebo ak nie, budem dnes posielať listy, tak ich môžeš poprosiť nech ti niečo kúpia.“

 

 „Nie ďakujem, vždy som sa starala o svoje veci mám, aj šaty.“ V skutočnosti som nemala len šaty, ale kopu šiat, pred tým ako som prišla na stretnutie rádu som bola nakupovať. Nemohla som mať rovnaké oblečenie, ako Lili. Nákupy som milovala od detstva. Otec ma na ne vždy bral. Každý víkend ma zobral do veľkého muklovského obchodného domu a vždy mi niečo kúpil. Mama s nami chodila tiež, takže to boli také rodinné chvíle.

 

Rose sedela v kúte a čítala knihu o zaklínadlách. Keď ju zrazu položila a uprela na mňa pohľad. „Tak sme s Hugom premýšľali, do ktorej fakulty budeš chodiť, pôjdeš hneď do Chrabromilu, alebo ťa zaradia s prvákmi.“

 

Srdce sa mi zastavilo. Túto otázku som nečakala a nechcela som jej odpovedať. „Idem rovno do Chrabromilu,“ odsekla som a dúfala, že som tým tuto tému ukončila.

 

No Rose sa neuspokojila s odpoveďou, práve naopak. Zavrela knihu a sadla si tak, aby na mňa dobre videla.

 

Skôr než mohla začať som sa opäť ozvala ja. „Rose naozaj sa mi o tom nechce hovoriť, dobre? Prosím nechajme to tak.“

 

Našpúlila pery, čo bol jasný znak toho, že to nechce nechať tak, ale viac sa neozvala, stále len sedela v rohu a čítala si. Hugo s Teddym sa na mňa čudne pozreli, ale tiež nemali odvahu sa ozvať, a tak sa radšej spýtali, či si nechcem zahrať rachotiacu sedmu. A tak sme hrali a hrali, smiali sa, až kým vlak nedorazil na stanicu.

 

S Teddym, Hugom a Rose sme si našli voľný kočiar, ktorí nás odviezol až k hradu.  Vstúpili sme do hradu, tú miestnosť som si pamätala a tie dvere tiež. Tie viedli do Veľkej siene. Tú jedinú som videla už pred rokmi, keď som tu bola prvýkrát. Vtedy som si myslela, že to bolo aj naposledy. Sadla som si medzi nich a čakala.

Riaditeľka mala príhovor. Nebol dlhý, obsahoval len pár informácií o plese, ktorí sa mal konať už tento víkend. Prosila nás, aby sme sa aspoň pokúsili dávať pozor na hodinách, keďže sú už len dva dni do konca týždňa a potom príde vysnívaný ples. Poobzerala som sa dookola, z každej strany sa ozývali rozhovory o šatách, účesoch a najmä o tom, ktorý chlapec pozval, ktoré dievča. Celá sien sa ničím iným nezaoberala.

 

Jediná osoba v celej sieni sa tvárila chladne a nezúčastnene. Všetkých naokolo prepaľovala pohľadom. Pozerala som sa na neho asi príliš dlho, pretože zrazu otočil hlavu a pozrel sa priamo na mňa. Neuhla som, bol to on kto prvý prerušil náš očný kontakt. Musel sa otočiť k riaditeľke, ktorá mu niečo hovorila.

 

Je neuveriteľné, ako sa podobá svojmu otcovi hlavne gestami, pohľadom, výrazom tváre. Ale naopak, tvár mal asi viac po svojej matke. Nikdy som ju nevidela len raz, keď sa rodičia rozprávali, spomenuli, že mala nejakú tragickú nehodu, nič viac som o nej nevedela.

 

Mal jemné črty, nie až tak veľký nos, ako jeho otec a pery, ktoré boli plnšie, sa tiež snažil stiahnuť do pevnej linky. Snapea som síce poznala len krátko, ale určite mi nepripadal, až takýto hrozný, tým som si bola istá. Jedno bola ale pravda, hoci môj budúci profesor bol hrozivý vyzeral dobre, aj napriek príšernému čiernemu oblečeniu, čo mal na sebe. Zasmiala som sa.

 

„Lili, deje sa niečo?“ obrátil sa na mňa Teddy.

 

„Ale nie nič, ja len tak.“ Prikývol a opäť si začal vymieňať zážitky so svojimi priateľmi.

 

Mike, jeho najlepší kamarát sedel oproti nám. Bol celkom milý a rozprával veselé príhody, ktoré zažil počas prázdnin.

 

Čas tu ubiehal neuveriteľne rýchlo. Hneď v prvý deň si ma zavolal vedúci Chrabromilskej fakulty, aby som mu povedala predmety, na ktoré chcem chodiť. Chcela som byť aurorkou. Zatváril sa ale dosť utrápene, keď som mu povedala, že chcem ísť aj na elixíry. Nevilla som poznala od detstva, chodil k nám často na večeru. A už v predchádzajúcej vojne mal dôležité postavenie. Tak ako v súčasnosti, bol v ráde.

 

„Lili, naozaj to chceš? Vieš.. náš nový profesor Snape... je tak trochu po svojom otcovi. Určite si počula tie príbehy z našich školských čias.“

 

 „Áno tie som počula, ale ani otec sa ho nebál, tak prečo by som sa ho mala báť ja?“ prikývol, aj keď mu z tváre ešte nezišiel ten utrápený vyraz. „Bude to v poriadku Nevill, alebo teda pán profesor Longbottom,“ žmurkla som naňho. Zasmial sa na mňa a otvoril mi dvere svojho kabinetu.

 

„Uvidíme sa na hodine, slečna Potterová,“ napriek osloveniu na mňa tiež žmurkol. Vybehla som z kabinetu a zamierila rovno na svoju prvú hodinu, ani vo štvrtok, ani v piatok som elixíry nemala, takže som mala dosť času..... Pripravovať sa na ples.

 

 

 

Žádné komentáře