HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

9.kapitola

Pekné čítanie... len upozornujem, že ďalšia kapitola pribudne podla toho koľko komentíkov napíšete....
9. kapitola- Prechádzka

Severus Snape práve kráčal z večere vo Veľkej sieni. Čakala ho dlhá a náročná noc. Keby ho to bezočivé dievčisko neurazilo a ešte k tomu pred celou triedou, tak by si možno ten trest odpustil a strhol by jej len body. Dnes mu to vôbec nevyhovovalo, bude ju musieť pustiť hneď, ako bude cítiť znamenie.

 

Aj keď pochybujem, že by Temný pán volal tak skoro. Zväčša to bolo okolo tej polnoci, až jednej hodiny ráno, keď sa mu rozpálilo znamenie. Ale vedel, že sa niečo chystá. Najskôr útok, to mu bolo jasné a  predpokladá, že to bude tento týždeň.

 

Temný pán už dlho neútočil, akoby vyčkával. Jediné, čo mi teraz zostáva je zistiť na koho sa bude útočiť. Je to jeho úloha v ráde. V ráde... nemyslel som si, že sa tam raz dostanem. A stal som sa presnou kópiou svojho otca.

 

Dnes to asi vyzerá aj tak, že rovnako ako on, aj ja nenávidím Potterových. Nie je to pravda, je to len moja úloha. Temný pán má svojich zvedov všade, ani študenti nie sú výnimkou, a som si istý, že majú hlásiť aj na mňa.

 

Neviem, či budem veľmi prospešný rádu, keď mi nebude viac veriť. Zatiaľ som bol len na jednom stretnutí v jeho najbližšom kruhu, len raz. Čas ukáže.

 

Lili Potterová si ale trest zaslúžila. Bola naozaj drzá, človek by u nej nepovedal takú opovážlivosť. Hlavne, ak nie je dosť silná. Ako som počul a videl... nie je.

 

Elixír, ale zvládla bravúrne, to jej nikdy nepoviem ani nikomu nepriznám, ale má naozaj talent aspoň na to. Ten jej výraz tváre, keď som jej povedal, že podvádzala bol jedinečný. Vyzeralo to, akoby sa práve chcela rozosmiať.

 

Bolo jej to jedno, len ostatní v triede sa tvárili, že by sa  na mňa najradšej vrhli a zaškrtili ma. Zdalo sa, že ona sa pri tom bavila dobre.

 

Musí sa uznať, že nie je taká ako ostatní, je už od nich skoro o 2 roky staršia a predpokladám, že ju sem len donútili chodiť. Myslím, že to bola Isabel, čo by tu vtedy inak robila počas toho plesu, akoby bola s ňou.

 

Určite tu nebola len kvôli mne, to by som bol hlupák, keby som si to myslel. Pozrel som na hodinky bolo za minútu sedem a ešte tu nie je. Som zvedavý, akú výhovorku si vymyslí!

 

Hneď ako odbilo sedem hodín a päť minút sa ozvalo zaklopanie. Vstal som a išiel jej otvoriť, nikdy to nerobím, ale chcel som si to užiť. Otvoril som, a ona sa usmievala akoby mala ten najlepší deň v živote.

 

Pozdravila sa a vošla. „Meškáte.“

 

„Áno trošku, ale veď päť minút vám neublíži. Večera bola vynikajúca, nemyslíte?“ spýtala sa ma to akoby tu nebola za trest, ale len na bežný nezáväzný rozhovor.

 

„Tam máte fľašky s prísadami, skontrolujte ich, tie ktoré sú staré zneškodnite.“

 

„Isteže to nebude problém.“ Natiahla si rukavice a začala sa prehrabávať nádobami. Celú hodinu bolo ticho, až pristúpila ku stolu.

 

„Tak už to je, ešte niečo?“ spýtala sa to tak mimochodom, akoby mi robila láskavosť.

 

„Skontrolujem to, určite ste to nespravili poriadne, za taký krátky čas.“ Zobral som do ruky prvú nádobu a začal ju skúšať, nenechám ju ísť tak skoro.  

 

Keď som bol tak okolo tej desiatej nádoby, zacítil som ostrú bolesť. Nádoba padala až sa roztrieštila na zemi. Celý obsah nechutnej látky sa rozlial po podlahe.

 

„Ste v poriadku?“ vyzerala, že ju to ani neprekvapilo, „volá vás však?“

 

Chladne som sa na ňu pozrel a svoje prekvapenie skryl za bariéru. „Do toho vás nič nie je. Okamžite si zoberte veci a vypadnite.“

 

„Fajn, dovidenia a peknú noc...vy prerastený netopier.“ To posledné zašepkala, ale teraz som nemal čas to riešiť, musel som za svojím pánom.

 

Hneď ako sa pobrala preč som si obliekol svoj plášť a vykročil do noci. Bolo dosť chladno na september. Premiestnil sa rovno na miesto, kde sa schádzali. Prešiel záhradnou bránkou obrovského domu a kráčal ku vchodu. Vošiel a zaradil sa do kruhu smrťožrútov, ktorí tam už boli.

 

O chvíľu na to vošiel jeho pán. Impozantným krokom si sadol do svojho vyvýšeného kresla. Nemohol si pomôcť, ale vždy sa tu cítil ako na nejakom divadelnom predstavení. A o chvíľu prinesú hlavných účinkujúcich.

 

Mal pravdu, vošli traja smrťožrúti a každý mal jedného člena rodinky. Teraz už zostávalo len uzavrieť si myslel a snažiť sa nepočúvať ten srdcervúci krik. Kým tam len stál a pozoroval dalo sa to zniesť, ale keď ho donútili zúčastniť sa!....To nenávidel!.... Celé noci mal potom nočné mory. Vedel, že im nemôže pomôcť, nešlo to, ale snáď teraz, keď je v ráde tak aspoň zabráni útokom, o ktorých bude vedieť.   

 

––––––––––––––––––––––––––––––––

Tá drzaňa ani neprišla, ja jej dám trest a ona si na neho ani nepríde. Niekto zaklopal.

 

No konečne! Ráčilo by sa jej prísť po pol hodine, tak to som ešte nevidel. Určite ma chcela len provokovať a ja jej to takto uľahčujem. Ako je možné, že ma dokáže takto vyviesť z miery. Tým svojím úsmevom si už podmanila skoro celý profesorský zbor.

 

Pravdaže, okrem mňa. Rozrazil som dvere a chystal sa jej poriadne vynadať, strhnúť body a ešte aj udeliť tresty. Toto jej tak ľahko neprejde. Zarazene som zostal stáť. Úplne som zabudol, že dnes večer mala prísť.

 

Isabel stála za dverami a pobavene sa na neho pozerala. Vedela, že čakal Lili a tiež vedela, že sa dnes nedočká.

 

„Prišli ste, aké to prekvapenie.“ Sarkasticky sa snažil zmeniť ten vražedný výraz, ktorý musel mať na tvári.

 

 „Hovorte..“ vyzvala ho a sadla si na stoličku pred stolom.

 

On ho obišiel a sadol si oproti. „Zaútočili na Malfoya. Temný pán bol rozzúrený, že ste ho ukryli.“

 

„Ale mi sme ho neukryli, len má teraz moju ochranu.“ Povedala nevinne. „Jeho post na ministerstve je významný, prečo by sme ho mali ukryť, keď sa hodí. Máte ale nejaké nové správy?“

 

Prikývol som na súhlas. Neviem, či ich poznala, ale musel som jej to povedať. „Včera si Temný pán priviedol novú zábavku?“

 

V očiach sa jej mihol strach, zlosť aj ľútosť. Ako môže žena cítiť toľko vecí. „Kto to bol?“

 

Snažila sa to zakryť, ale hlas sa jej aj tak trochu zatriasol. „Poznali ste madam  Bonesovú, kedysi mala významné postavenie vo Wizenghamote.“

 

„Áno, bola to ona?“

 

„Nie, jej neter s manželom a dcérou.“

 

Zbledla. „Sú všetci ...mŕtvy?“

 

Neodpovedal som, vedel som, že pochopí. „Neviem, či je to pravda, ale pokiaľ viem, tak mali ešte jednu dcéru, tá tam ale nebola.“

 

Prikývla. „Nájdem ju. Viete niečo o útokoch? Hrozí niekomu niečo?“

 

Zase ten strach. „Myslím, že niečo plánuje. Možno zajtra možno nie, neviem. Ale myslím, že to je len začiatok. Skončí to niečím veľkým.“

 

„Dobre, tak mi stačí len dať vedieť.“ zdvihla sa, no keď otvorila dvere, ešte sa otočila.

„Nemáte čas? Prejdete sa so mnou?“

 

Prekvapene som zdvihol pohľad od papierov, ktoré som začal ukladať. „No rád by som, ale dnes ma mať trest jedna študentka,“ pozrel som sa na hodiny.

 

„Lili nepríde, stretla som ju cestou a povedala som jej aby nešla, že sa s vami musím porozprávať. Nebojte sa neprezradí, že som tu bola. Je Potterová.“ Povedala to akoby ju to malo ospravedlniť.

 

„Tak dobre,“ prehodil som si teplejší plášť. Uzavrel miestnosť a vykročil za ňou.  

 

 

––––––––––––––––––––––––––––––––

Nocou sa prechádzali dve postavy. Obe boli zahalené do svojich čiernych plástov. Kráčali pokojne, nič ich nerozptyľovalo. Vietor bol silný a stromy zakázaného lesa sa pohybovali v jeho rytme. Zvláštne zvuky vychádzajúce z lesa ich nezastavili.

 

Isabel si plášť ovinula bližšie k telu. Chlad jej prechádzal až ku kostiam a na koži sa vytvárali zimomriavky. Zdvihla prútik a privolala svojho lesného priateľa.

 

Severus, sa na ňu udivene pozrel z pod kapucne a nechápal na čo čakajú. „Nechceli ste sa prejsť?“ spýtal sa s posmechom.

 

„Ale iste, len tam kam sa chcem prejsť nemôžeme pešo, je to veľmi ďaleko.

 

„A teraz tu čakáme na čo? Že sa znenazdajky objaví nejaký zázračný tvor a príde nás tam odviesť.“

 

Ona mu neodpovedala. Načo. Aj tak neuverí, kým neuvidí. Zrazu sa niečo pohlo medzi stromami. Severus tam okamžite zdvihol prútik a zašepkal Lumos. Na prvý pohľad tam nič nebolo.

 

No keď sa zadíval dlhšie, zbadal ho. Krásneho čierneho jednorožca. Od svetla, ktoré vyžadovalo s prútika sa odrážali záblesky jeho strieborných vlasov. Isabel sa k nemu vybrala.

 

„Počkajte vyplašíte ho.“ povedal snažiac sa o čo najtichší tón hlasu.

 

„Nebojte sa a poďte.“ vyzvala som ho a pristúpila k jednorožcovi.

 

Pohladila som ho po jeho krásnej žiarivej hrive. „Je mi to ľúto Kameryn, ale skôr som nemohla prísť.“ Zašepkala som.

 

Severus, ktorý ma aj tak počul, konečne pristúpil a taktiež ho pohladil. „Ako je to možné? To vy ste ho zavolala?“

 

Prikývla som na súhlas. Vyšvihla sa Kamerynovy na chrbát a spýtavo sa zahľadela na Severusa. „Idete?“

 

„Myslíte, že nás unesie oboch?“

 

„Kameryn je magický tvor, nepocíti našu váhu.“ Poslúchol a vysadol za mňa. „Radšej sa ma pevne držte.“

 

Jasné, že nepočúvol hneď, až keď Kameryn začal uháňať do lesa obrovskou rýchlosťou pocítila som, ako sa pevne drží môjho plášťa. Netrvalo dlho a zastali sme na opačnej strane jazera. Tam kde som stála posledný deň, predtým než som opustila elfov.

 

„Ako sa vám páčila jazda?“ Niečo zavrčal a zosadol.

 

„Prečo ste ma sem priviedli.“ Spýtal sa, len čo sa rozhliadol.

 

„Nie je nato dôvod. Ja len aby ste vedeli aj to, prečo sa oplatí bojovať.“

 

„Bojovať?“

 

„Pozrite Rokfort,“ ukázala som do diaľky, „nenájdete miesto, kde by naňho bol krajší pohľad. Je to, to prečo sa oplatí bojovať. Aby ste sa sem mohli opäť vrátiť a vychutnať si ten pohľad a aby ste sa už viac nebáli, že sa sem už nikdy nevrátite. Preto sa oplatí vyhrať túto vojnu, aby si každý mohol užívať takéto pohľady celý svoj život.“

 

Pohliadla som na neho, či mi rozumie. Ešte stále sa tváril nechápavo.

 

„Máte otca, nie? Nechcete ho vidieť stále, alebo ten jeho pohlaď, akým sa pozerá na vás, na niečo čo má rád, čo miluje? To isté platí pre mňa a pre iných. Každý chce vidieť svojim milovaných šťastných, nebáť sa o nich, užívať si s nimi každú spoločnú chvíľu. Preto bojujem. Už chápete?“

 

Prikývol a zahľadel sa na hrad. „Snažíte sa.... ale čo ak prehráme, čo ak je Temný pán až príliš silný?“

 

Pokrčila som ramenami. „Asi nám zostáva len veriť. Túžiť po víťazstve. Ale nezabudnite.... mi máme niečo, čo on na svojej strane nemá a aj keď, tak to nikdy nebude vedieť využiť.“

 

Odtrhol pohľad od hradu a zameral ho na  mňa. „Keď prídete na to, čo to je tak zistíte, že nemôžeme prehrať.“ Usmiala som sa naňho.

 

A obaja sme si vychutnávali ten pohlaď, bol naozaj očarujúci. Stáli sme tam dlho, možno pár minút, možno celé hodiny. Nesledovali sme to.... len sme si triedili myšlienky a snažili sme sa pochopiť všetko naokolo. 

 

 

Poslední komentáře
18.10.2008 13:25:19: super kapitolka! ten nápad na ovídečku se mi moc líbí!
17.10.2008 16:17:53: Jéé, koukám, že konečně nejsem sama kdo komentuje smiley. Doufám, že se ke Trie přidá ještě někdo, pro...
16.10.2008 20:09:25: smileysom rada ze chceš vediet ako to dopadne...no a uvidíme či pribudne...ako sa ale poznám som taká ...
16.10.2008 17:57:18: Ahojky škoda že nik nekomentuje to znamená že nepribudne dalšia kapitola? To je fakt škoda, chcela...