HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

* Jednorázovky od whisky

Nevládzem ďalej...

Dúfam že sa vám to bude páčiť...

Nevládzem ďalej...

 

A je to tu. Typické ráno po boku toho istého chlapa, ako za posledných 18 rokov. Panebože! Čo ja tu ešte stále robím? Čo som už len na ňom mohla vidieť? Veď každý deň počúvam len tú istú jednu vetu: ,,Čo máme jesť?“

 

Každý večer zaspávam vedľa toho istého chlapa od ktorého počúvam len: ,,Dnes nie... Som unavený!“ A ráno sa zobúdzam vedľa niekoho, komu neskutočne páchne z úst. Tak ako teraz. Panebože, len nech sa neprevalí na moju stranu. Žiadny sex, žiadne vzrušenie vo vzťahu. Len deti... práca... povinnosti.

 

Nebaví ma to! Potrebujem pauzu. No prečo nie?! Kufor?? Hmm kufor... Á tu je. Fajn, čo mi treba? Nejaké spodné prádlo, pyžamo, zopár tričiek. Ach moje obľúbené červené, na ramienka, s primeraným výstrihom. Ako sa tak pozerám do zrkadla, možno by mi seklo aj po tých rokoch. Hmm... No čo už.

 

Žena sa ti balí, ty chruňo. Ale však si chráp. Mne je to už jedno. Je mi to fakt jedno? Lucia je v tábore. Kým sa vrátim, možno sa niečo zmení. Vyrieši sa niečo mojim odchodom???

 

Dobre to si teraz nechcem pripúšťať, zatiaľ ju tým nebudem zaťažovať a Marek má už predsa 17, je skoro dospelý. Ten pochopí, že mama potrebuje oddych. A ešte kefka. Ten tĺk tu spiaci na posteli, už asi dlho o kefke ani nepočul. Nevydržím to, musím odísť. A ešte jeden lístok so slovami: ,,Všetko sa zmenilo, nevládzem ďalej a už ani nechcem!“

 

,,Dobrý, našla som inzerát, že ponúkate izbu na prenájom...“

,,Ale je to len skromné ubytovanie,“ odpovedá staršia žena.

,,To mi nevadí, môžete ma zobrať?“

,,Isteže. Poďte za mnou.“

 

Ako sa tak na ten dom pozerám, je to tu pekné. Spravila som dobre? Fakt neviem, čo mám robiť. Ale veď ten chrapúň ma ani nepotrebuje. Ach nie, zase tie návaly plaču. Nie, už nie. Už nechcem plakať. Žeby som už bola v prechode? Veď mám tesne po 40-tke. Alebo snáď...??? NIE... To nie je možné. To meškanie bude určite z tých ustavičných stresov a migrén.

 

,,Netreba Vám s niečím pomôcť? Zobrala som si na pár dni voľno, potrebujem sa trochu odreagovať. Rada pomôžem.“

,,Och, to je od Vás veľmi milé. Možno trošku upratať v dome, ale nechcem Vás zbytočne zaťažovať,“ zašepká postaršia žena pomedzi pery.

,,Ale vôbec nie. Urobím to skutočne rada. A neviete náhodou, kto je ten elegán, ktorý práve vchádza?“

,,To je môj syn.“

 

Je neskutočný. Milý, galantný, kultivovaný, príjemný, sympatický. A to sa rozprávame sotva pol hodiny.

,,Môžem Vás večer niekam pozvať?“ pýta sa až s drzou istotou v hlase.

,,Samozrejme!“ neváham ani sekundu.

 

Fajn myslím, že ten červený top bude extra. K tomu čierne nohavice a moje obľúbené lodičky. Trocha rúžu na pery, len pre zvýraznenie. No nechcem sa chváliť, ale som kočka.

Keď si predstavím, ako tento večer môže dopadnúť, behá mi mráz po chrbte. Konečne nejaké vzrušenie v mojom stereotypnom živote. ALE... Veľké ale. Čo to preboha robím? Čo sa stane keď po 2 dňoch zapnem mobil? Marekovi som síce volala z búdky, ale čo ten môj chrapúň?? Vlastne nie je až taký zlý manžel. Skôr je to chrapúňko. No možno mu ráno trošku smrdí z úst, ale veď to každému. Bože, čo si to nahováram za hlúposti. A čo ten tehotenský test, ktorý na mňa čaká v kabelke?

 

To nie je možné!!! Bože ako som si mohla myslieť, že je to len prechod. Ježiš, ja som blbá. Fajn, jednu skúšku mám za sebou. Ešte ma čaká vypnutý mobil na stolíku. Dobre, odvahu. Zapínam ho. Ach bože, môj tlak. A je to tu. Valí sa jedna sms-ka za druhou.

,,Láska moja najdrahšia, odpusť mi to, nedokážem bez teba žiť...“

,,Ty a naše dve krásne deti sú to najlepšie, čo mi život dal...“

,,Si najúžasnejšia matka a najdokonalejšia manželka, akú kedy Boh stvoril...“

,,Prosím, miláčik vráť sa mi, veľmi mi chýbaš...“

 

Čo som to ja za človeka? Som hrozný sebec, opustila som ich. Najdôležitejších ľudí v mojom živote. Bože, dúfam, že mi to niekedy odpustíš.

 

,,Odchádzate? Že máte aj ten kufor?“

,,Áno, musím odísť.“

,,Ach áno, a volal môj syn, že dnes aj tak nemôže.“

 

Sadám do auta a moje myšlienky sa sústredia iba na to, že o chvíľu som doma. Ešte nikdy mi nebolo tak ťažko vojsť do vlastného domu. Nedokážem sa tej kľučky ani dotknúť. Čo mu poviem? Ako mu to mám len vysvetliť? ODVAHU...!!!

 

Takto po tichu som ešte nikdy nechodila, želala by som si teraz byť neviditeľná. Môj chrapúňko, čo to tam robí v kuchyni? Číta si? S takou sklonenou hlavou?

 

,,Miláčik, prosím odpusť mi to. Nikdy by som Ťa neopustila,“ tlačia sa mi slzy do očí.

Po prvý krát v živote ho vidím plakať, tak úprimne a bezbranne. Ako som len mohla byť taká bezcitná? Veď už stekajú slzy po tvári aj mne.

,,Láska moja jediná, to ty odpusť mne. Choval som sa ako totálny idiot. Prosím Ťa veľmi, odpusť mi to.“

Pri tých posledných slovách padá zo stoličky rovno na kolená a ja sa pomaly spúšťam k nemu.

,,Tak veľmi ma to mrzí.“

,,Mňa viac moja jediná. Prosím, prepáč mi to. Veľmi si Ťa vážim a ešte viac Ťa milujem!“

Áno presne toto teraz potrebujem. To silné objatie. Objatie od muža, ktorý stojí po mojom boku už dlhých 18 rokov. Cítim ten pocit bezpečia. Tú lásku, ktorá tu bola po celý ten čas, len sme si ju ani jeden nevšímali.

,,MILUJEM ŤA najviac na svete!“

,,Vieš, že aj ja TEBA!“

A vtedy vypustím z úst to, čo sme už nečakali. ,,Budeme mať bábätko!“

Môj chrapúňko si ma len viac pritisne k sebe a ja viem, čo tým chce povedať.

 

Žádné komentáře