HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> Whelp !

1. kapitola

Bola neskorá noc a sedemročný chlapec sa krčil v kúte dvora, oblečený len v spodkoch a v starom roztrhanom tričku po svojom bratrancovi Dudleym. S psím obojkom. Bolo teplé popoludnie, keď mu strýko Vernon pripol okolo krku dlhú reťaz a pripevnil ju na olovenú skobu na kôlni. Ale teraz mu bola zima, nechcel nič iné, len ležať hladný v prístenku pod schodmi, tak ako predtým. Namiesto toho mu bolo chladno a zima a bol veľmi unavený. A možno troška vydesený. Presunul kolená na debnu, uchopil ich a uvoľňoval si ich, snažil sa upokojiť a nerozmýšľať nad čímkoľvek, čo to mu to všetko prinesie.

 

Hoci sa na to snažil nemyslieť, vybavoval si to, čo sa stalo dlho, dlho predtým.

 

*** Flashback***

 

„Chlapče! Hneď sem poď!“

 

Vždy mu hovoril „chlapče“. To jest, keď ho vôbec nejako volal. Väčšinou ho teda tak volal, keď naňho rozprával zvyčajným tónom. Každý z nich používal tento tón, keď mu niečo prikazovali urobiť alebo zakazovali niečo urobiť a zriedkakedy mu hovorili inak.

 

Niekedy si len sťažka pamätal, aké je jeho pravé meno. Ale vtedy, keď mal živé sny – jeden po druhom hrozivé, kedy sa budil pokrytý studeným potom – ľudia mu hovorili menom. Žena s červenými vlasmi a svetlými zelenými očami, z ktorých sa liali slzy, sa mu prihovárala láskyplným hlasom, kým sa jej nezlomil hlas. Muž s malými guľatými okuliarami a neposlušnými vlasmi, aké mal sám chlapec, kričal jeho meno spoza jasne zelenej hmly. A ten najhorší, muž so štrbinovými očami, ktorý naňho kričal ľadovým hlasom, potom sa smial, vysoko a dlho, kým tá žena kričala. Všetci z nich poznali jeho meno.

 

Ale on nemohol rozprávať o svojich snoch alebo tete a strýkovi pripomenúť svoje meno. V skutočnosti nemohol rozprávať vôbec, okrem svojho „Áno, pane, „Áno, pani,“ a „Prepáčte“. Nemohol sa pozerať do tváre tete Petunii alebo strýkovi Vernonovi, pretože to bolo bezočivé  a ani nemohol sedieť v tej istej izbe ako poriadni ľudia. Predpokladali, že bude robiť to, čo povedia alebo bude ticho a bude predstierať, že neexistuje.

 

Niekedy si naozaj prial, aby neexistoval.

 

Na zavolanie strýka Vernona, vybehol zo svojho prístenku a dobehol do kuchyne. Drzo zazeral na svojich inštruktorov, z ktorých ho Dudley prerástol. Obaja boli červení s bielymi náplasťami na členkoch a boli dosť odretý na palcoch odvtedy, čo sa Dudley šúchal nohou po chodníku, aby zabrzdil, kým jazdil na svojom novom bicykli, ktorý dostal v troch rokoch.

 

„Áno, pane?“

 

„Nedokončil si svoj zoznam,“ zavrčal strýko Vernon.

 

Chlapec rýchlo vzhliadol, potom sa sklonil. Dokončil všetky svoje práce už skoro pred hodinou. No nie že by to povedal, radšej si zahryzol do pery. Strýko Vernon nemal rád, keď sa s ním „prelo malé šteňa“. Alebo keď sa s ním dohadoval alebo mu odvrával. „Pane?“

 

„Mal si pozametať verandu,“ pucoval ho strýko Vernon. „Ale všade sú blatové šľapaje.“

 

Chlapec natiahol krk, aby dovidel mimo guľatého muža a jeho zlovestnú podnapitú tvár, na zadný dvor. Už skoršie pozametal dlaždice, no teraz tam mohol vidieť spomínané- malé šľapaje, ktoré sa tvarom podobali, že sú od Dudleyho nových turistických topánok. Nie že by Veľký Dud niekedy v živote bol na pešej túre, no on chcel turistické topánky a tak dostal turistické topánky. Chlapec si povzdychol.

 

„Choď a teraz to urob,“ povedal strýko Vernon. „A dnes budeš bez večere.“

 

Jeho žalúdok zaprotestoval proti tomuto trestu. Chlapec prikývol a sklonil hlavu. Možno by sa mohol vykradnúť z prístenku, potom ako pôjdu všetci do postele. Ak by bol skutočne, skutočne ticho. Už to boli dva dni, čo mal čpkpľvek na jedenie.

 

„Teraz!“

 

„Áno, pane.“ Rýchlo sa pohol, bokom od obrovského muža, no sťažka mu dopadla facka na zad hlavy, doplazil sa ku kuchynským dverám na zadný dvor. Z kôlne si zobral metlu, s ktorou zametal už toto ráno a začal zametať znova. Slnko ešte stále dávalo dostatok svetla v tento letný večer, ale nebolo tak horúco, ako bolo popoludní, keď strihal živý plot a sekal trávnik. Jeho tvár a zadná strana krku boli vážne spálené od slnka a bol skutočne, skutočne smädný.

 

Blato šlo dole celkom ľahko a chlapec zatiaľ zazeral na vonkajšie dvere, kým zametal, rozmýšľal, či ich môže otvoriť, skrátka, či si môže naplniť boľavé brucho a ochladiť svoju kožu. Ale zachytil pohyb pri zadných dverách, spozoroval tetu Petuniu a ona by rozhodne nesúhlasila s míňaním vody na „toho fagana“ znova sklonil hlavu a rýchlo to dokončil, potom uložil metlu späť do kôlne a zamieril ku kuchynským dverám.

 

Teta Petunia odišla, no strýko Vernon mu zatarasil cestu. „Sem si sadni, chlapče,“ povedal mu cez zástenu a zostra vykročil. „Zostaneš tu, kým dojeme.“

 

„Áno, pane,“ povedal chlapec a sadol si tam, kam mu bolo povedané, tvárou k dvoru. Bolo to tu práve na to, aby to využíval.

 

Vône večere prichádzali zo stola sa vznášali cez zástenu: pečené mäso, pečené zemiaky, omáčka, čerstvé pečivo a čerstvý hrášok. Ako večera napredovala, chlapec sa nemohol pohnúť a nemohol vydať ani hlásku. Z jedálne bolo počuť nahlas rozprávať Dudleyho, často skresľoval niektoré slová kvôli ústam plným jedla, ktoré vyprskával. Vykresľoval svoje dnešné hrdinské činy na svojom novom bicykli a svojich svalnatých priateľov z parku. Teta Petunia ho pobádala do jedla, „Ešte jednu porciu, drahý Duduško, bolo by to mrhanie. To je mamičkin chlapček.“ A strýko Vernon chválil Dudleyho dovádzanie slovami ako, „Si dobrý, synček. Len ukáž ostatným chalanom jednu-dve...“

 

Zvuk príborov a prehĺtania a rozhovor trvali ešte dlho po západe slnka. Teta Petunia večeru ukončil čokoládovým krémom so šľahačkou a chlapcov strýko a bratranec si obaja z toho naservírovali. Nie, že by každý z nich potreboval dupľu, rozmýšľal trpko chlapec, kým jeho vlastný prázdny žalúdok usilovne škvŕkal cez jeho zrýchlený dych. Zatlačil si rukami na bruchu a predklonil sa dopredu na svoje kolená.

 

Možno by strýko Vernon mohol zmeniť názor. Možno by mu tam mohli niečo nechať. Trocha zvyškov, čokoľvek.

 

Stoličky zavŕzgali a hneď sa začala vrieskať z izby telka. Za zástenou sa objavila teta Petunia. „Uprac to tu,“ povedala chladne. „A drž pracky prečo od zvyškov.“

 

„Áno, pani,“ povedal chlapec a pomaly sa zviechal na nohy. Mohla ho ustrážiť, on to vedel, možno dokonca spočítala, koľko ostalo zemiakov a pečiva. Často to robila. Chlapec začal s upratovaním, keď sa jeho teta usadila do kvetového kresla vo vedľajšej izbe. Zbežne ho skontrolovala, keď chlapec čistil stôl a pulty, drhol hrnce a nádoby, všetko vysušil a uložil, potom poutieral do sucha všetky povrchy.

 

„Choď do postele,“ povedala mu teta Petunia, keď prepral utierku na riad na neskoršie použitie.

 

„Áno, pani,“ povedal. Zvesil ramená a šiel späť do svojho prístenku. Želal si, aby si predtým nevykasal rukávy, ako išiel umývať. Mohol si vycucať vodu z bavlnenej látky hneď potom, ako by bol sám vo svojom prístenku a uhasiť tak najhorší smäd. Dúfal, že by sa ohol umyť predtým, ako šiel do postele, možno by mohol použiť sprchu. No zdalo sa, že teta Petunia dnes večer nemala štedrú náladu.

 

Harry zatiahol za šnúrku na obyčajnej svetlej žiarovke, kým sa za ním zaklapli dvere. Potom  vykĺzol zo svojho vrecového pracovného oblečenia a rýchlo si navliekol staré roztrhané tričko, ktoré zdedil po Dudleym a ktoré teraz používal ako nočnú úbor. Potom použil prázdnu nádobu položenú v rohu miestnosti, aby si uľaviť, zhasol svetlo a posadil sa na posteľ, čo bolo staré kempové lôžko, ktoré Dudley doskákal tak, až ju rozbil.

 

Svetlo prenikajúce cez diery okolo dverí, tak ako aj zvuky vychádzajúce z televízora v izbe, boli rovnaké po celú noc. Chlapec ležal na boku, skrčený pod tenkou zaplátanou prikrývkou a pozoroval dvere na prístenku. Keď si jeho oči zvykli na tmu, mohol veľmi dobre vidieť každý obrys na obrázku, ktorý nakreslil v dennej škole, nakreslený zelenou, červenou a purpurovou pastelkou.

 

„Harryho izba.“

 

Keďže sa všetci mýlili, používal túto značku, aby si zapamätal svoje meno.

 

Neskôr, keď zhaslo svetlo a jeho príbuzní sa s buchotom presunuli na poschodie, Harry čakal, kým nezačuje strýkove hrozné chrápanie zo vzdialenej izby predtým, než opatrne otvoril dvere. Predtým, ako urobil ďalší krok, chvíľu počkal, naťahoval krk, či nezačuje zmenu vo zvukoch vychádzajúcich z poschodia, doplazil sa do kuchyne a prehraboval vo vedre s pomyjami. Bolo to to jediné miesto, ktoré tete Petunii nikdy neprišlo na myseľ, aby si ho skontrolovala.

 

Ďalšia pauza a opatrne povolil vrchnák. Mesačné svetlo, ktoré prenikalo cez kuchynské okno, bolo dostatočné, aby videl. Horlivo sa načahoval do vedra. Mozoľnatými a pľuzgierovými prstami z práce opatrne skúmal omáčku a vajcový krém so šľahačkou z tanierov, potom reklamnú nálepku a trocha použité tkanivo, šupky zo zemiakov a koncové chrupavky z pečene, ktoré jeho teta odstránila predtým, ako zvyšok použila do večere. Harry sa potešil kúskom mäsa, vybral si ich z vedra a preložil si ich rýchlo do druhej ruky, kým sa vrátil späť k zemiakovým „okružkom“. Neschopný viac pociťovať hlad si napchal plnú hrsť šupiek do úst a rýchlo prežúval.

 

Načiahol sa po ďalšom kúsku, hrýzol konce pečene, ochutnal šťavu a hladké chrupavčité tkanivo.  Siahol nižšie do vedra, takmer si vykĺbil rameno. Kým stále prežúval svoje prvé sústo, znova sa zahryzol do tvrdého mäsa, neschopný spomaliť. Práve nahmatal niečo, ako koniec tvrdého chleba, keď mu nad hlavou zablikalo kuchynské svetlo.   

Poslední komentáře
21.05.2008 17:33:12: Skvelý preklad! Nestíham viac, ale už sa ma nezbavíš! Díky.
22.03.2008 15:54:27: Skvělý překlad a nepoznala jsem ,že se jedná o tvůj první pokus.K samé kapitole ,nevím jestli můžu ř...
22.03.2008 15:50:57: Skvělý překlad a nepoznala jsem ,že se jedná o tvůj první pokus.K samé kapitole ,nevím jestli můžu ř...
22.03.2008 15:46:51: vidim ze mas super vkus a vybrala si pre nas genialnu povidku. zatial to vyzera velmi dobre a dufam ...