HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> Whelp !

4. kapitola

Nie je opravená, tak sa nehnevajte....

Nech bolo akokoľvek  -- usadzujúc sa vo svojich nových komnatách, usporiadajúc si svoje laboratórium na prípravu elixírov a vybavujúc detaily svojich povinností, ktoré si podelil s ostatnými profesormi a povinnosťami ako hlavy koľaje – sa Severus nedostal do Surrey, aby skontroloval Harryho Pottera až do sobotného popoludnia. Čo bol technicky koniec týždňa, kedy sa chystal na výlet do muklovksého susedstva, čo určil Dumbledor ako jeho prvú malú službičku. Dodal si teda nádej, ak nie odvahu, lebo to nebolo po prvýkrát, čo robil niečo také a bolo nepravdepodobné, že to robil naposledy.

 

Ak bol teda absolútne pravdovravný – a prečo by nemal? Obzvlášť, ak by nebol niekto iný – netešil sa na ten výlet, mal na to niekoľko dôvodov. Prvý zo všetkých bol, že ho jednoducho nahnevalo, že to musí urobiť. Radšej by si dával do poriadku regále s palinou obyčajnou a s cheirantom, alebo by si rovnal kotlíky podľa veľkosti, ako sa tu po tom všetko plaziť na predmestí, k tomu v muklovskom oblečení! Svojimi dlhými prstami na rukách oprašoval prednú časť oxfordskej plátenej košele, sivú vestu a sivé nohavice, čo si zaobstaral práve pre takúto príležitosť a so zamračeným výrazom zmietol neexistujúcu špinu z materiálu. Ďalej, bola tam Lilyna rodina. On len raz stretol Petuniu, čo bolo viac ako dosť. Patrila do najhoršej skupiny muklov: hrubá, hlúpa a povýšenecká. Ako to on nenávidel.

 

Najdôležitejšie, na jeho zozname ohavných poznámok na jeho úlohu, bol však ten chlapec.  Aj keď postoj jeho tety jej zabránil v tom, aby toho fagana šesť rokov rozmaznávala a urobila z neho „Skazený vred", stále bol synom Jamesa Pottera a preto si zasluhoval jeho hnev.

 

Severus si povzdychol, zobral si vychádzkovú palicu, v ktorej mal ukrytý prútik – vyzeral teraz ako Lucius Malfoy – a vybral sa preč z Rokfortských pozemkov tak ďaleko, aby sa mohol premiestniť do muklovského mestečka.

 

Keď dorazil na Privátnu cestu 4, bolo neskoré popoludnie, slnko bolo už nízko. Severus rýchlo zaklopal na vchodové dvere a kým čakal, že ho príjmu, rozhliadol sa po zmenách, rovnaký živý plot a cesta, dokonca aj závesy na oknách, pre Merlina! Autá, zdalo sa, že existuje len jeden z dvoch modelov.

 

Máloktorým ľuďom bolo na druhú stranu tak dusno. Na druhej strane cesty sa tri deti bicyklovali dolu chodníkom na takmer totožných bicykloch. Čudoval by sa, ak by jedným z nich bol Potter. Ale nie, dvaja boli blond a zaručene boli viac ako sedemroční, prinajmenšom  pre jeho neskúsené oko. Tretí mal vlasy červené.

 

Chlapci sa k nemu blížili, rútili sa úzkou ulicou a kričali po ňom, keď znova zaklopal na dvere.

 

„Nie sú doma!“ zakričal najväčší z troch chlapcov, keď vysilený zastavil na prednom trávniku, šúchajúc špičky topánok namiesto toho, aby použil brzdy. Jeho tlstá tvár bola spotená a lesklá od námahy. „Išli nakupovať.“

 

Severus sa zastavil, z hora sa pozrel na  chlapca s výhovorkou. Špeky  bledoružovej kože mu prevísali cez vrchný okraj šortiek, ktoré sa mu lepili na obrovské ochabnuté stehno. Nemohol sa pozerať na články prstov na jeho mäsitých rukách, ktorými mal uchopené riadidlá na bicykli. „Skutočne? Zdá sa, že o tom vieš veľa. Možno by si mi vedel povedať, kedy sa vrátia.“

 

Chlapec, čo vyzeral ako veľryba, zvraštil tvár. Zdalo sa, že mu rozmýšľanie spôsobuje bolesť. „Majú mi domov priniesť zmrzlinu, však?“ povedal a jeho dvaja neohrabaní spoločníci horlivo prikývli. „A ešte novú kazetu do môjho Gameboy-a.“

 

Severus si povzdychol. „Sú to teda tvoji rodičia?“

 

Chlapec prikývol. „Som Dudley,“ povedal dôležito. „Dudley Dursley.“

 

„A čo tvoj bratranec? Je s vami tiež vonku?“

 

Jeden z chlapcov sa zachichotal. „Myslíte psa?“ Dudley mu vrazil do ramena a chlapec stíchol.

 

Tretí chlapec sa však tiež škeril. „Dudlers, počul si ho? Povedal –“

 

„Sklapni, Piers,“ zamrmlal Dudley. „On nie je môj bratranec.“

 

„Buďte ticho!“ povedal ostro Severus. Hlavy všetkých troch sa naňho otočili, ústa otvorené ako ryby. „Dudley, je tak? Je Harry Potter teraz doma?“

 

Dudleyho tvár sa skrútila hnevom. „Nie. Môj ocko povedal, že to má zakázané.“

 

Zakázané? Čo tým dopekla myslel? Chlapec mal sedem rokov. Kúsky všetkých jeho nesporne krátkych informácií ho obrali o trpezlivosť. Severus stíšil svoj hlas do mäkkého a hodvábneho tónu, ktorý mal rezervovaný pre tých, po ktorých chcel niečo extrémne dôležité. „Povedzte mi, kde je teraz ten chlapec.“

 

Zdalo sa, že im to vyrazilo dych, Dudley potichu civel na svojich priateľov, keď jeden z nich zdanlivo chcel odpovedať a dvaja z nich mykli ramenami  a pozerali si na topánky. Dudley sa pozeral na oblohu. (Ani vám to nevychádza? Fajn, ani mne, no tak to tam je napísané.)

 

Severus uchopil svoju palicu tak pevne, až mu obeleli hánky; veľmi chcel schmatnúť tieto deti. Nasadil svoju najprísnejšiu masku a použil svoj najpresvedčivejší výraz. „Takže?“

 

Chlapec nadskočil. „Nemôžeme to povedať.“

 

„Navrhujem vám, by ste si znova premysleli túto situáciu.“  V jeho hlase bola jasná hrozba, chlapci oproti nemu sa zachveli, oči mali plné strachu. „Teraz. Kde je?“

 

S trasúcimi sa rukami Dursleyov chlapec ukázal smerom k plotu, ktorý oddeľoval predný dvor od zadného.

 

„Vonku?“

 

Chlapec trhavo prikývol a Severus kráčal smerom k plotu a zatlačil na malú bránku. Ak Potter nebol tu, po tomto už nemohol byť dôveryhodný pre túto akciu.

 

 

.....................................................

 

Chlapec bol vonku, priviazaný ku kôlni , teraz tomu boli už štyri dni. Možno päť. Možno viac. V skutočnosti stratil prehľad. Po prvých dvoch dňoch bol strýko taký odporný, že nemohol stáť pri kôlni, takže oproti nej ležal, snažil sa stáť mimo toho najhoršie pražiaceho slnka počas dňa a mimo najhoršieho vetra v noci.

 

Každé ráno ho teta ostriekala hadicou a naplnila mu misku vodou a každý večer po práci si prišiel strýko Vernon overiť, či zjedol tú hrudu psieho žrádla z tej druhej misky. Nezjedol, nemohol. Nikdy. Nezáležalo na tom, ako bol hladný. No strýko Vernon sa mu vždy len vysmial a povedal, „Mrhanie bezchybne dobrým jedlo, šteňa. Bezchybné jedlo.“

 

Každý deň, Dudley priviedol svojich priateľov, aby sa mu vysmievali a zdalo sa, že im robí nesmierne potešenie čakať, kým si chlapec uľaví – keď bol za zadnou stenou kôlne, na tom najvzdialenejšom konci, ako mohol – skôr než naňho vyskočili a smiali sa alebo doňho hádzali kamene. Po ďalšom dni, keď naňho bol strýko obzvlášť hnusný, snažil sa zadkom natlačiť na kôlňu, tak ďaleko ako to šlo, predtým, ako sa pocikal, potláčal svoje potreby až dovtedy, kým ho teta Petunia neprišla ostriekať hadicou.

 

V jedno neskoré popoludnie, keď sa zjavili prvé lúče červeného svetla za strechou domu a vzduch sa začal ochladzovať, chlapec ležal na chrbte a pozoroval zadný plot, keď počul pohyb medzi azalkami. Zelený had dlhý ako šľapaj sa kĺzal okolo neho kĺzal, pričom vyplazoval svoj jazyk. Chlapec sa naňho pozeral cez privreté viečka, nehýbal sa.

 

„Už sssi mŕtvy?“ zasyčal had.

 

Prekvapený, možno spal a toto bol len sen, mu chlapec neistým hlasom odpovedal. „Ešššššte nie.“

 

Had sa k nemu priplazil. „Ty roprávaššššš?“

 

„Ssssssamozrejmä, nie sssssom pessssss,“ povedal prudko, aj keď mu to prišlo mäkšie, ako bol zvyknutý; tak sa snažil.

 

„Nie,“ súhlasil had. „Ale nie je veľa ľudí, ktorí rozprávajú na násssss, Nie na dlho.“

 

„Prepáč,“ povedal chlapec.

 

„Nemusí,“ povedal mu had. Znelo to pobavene. Jeho jazyk sa znova mihol pri chlapcovom ramene, šteklilo to a potom sa ho dotkol, na pokožke to chladilo a bolo to troška drsné ako sa mu obtieral o líce. „Nežiadal sssssom ťa, aby ssssi to ssssschválil.“

 

„Ja tieššš.“

 

Hadova hlava sa znova objavila, bol rozrušený, no on sa plazil späť na zem. „Mussssím ísssť.“

 

„Nie. Prossssím, zossssstaň,“ zašepkal chlapec a načahoval sa po hadovi, napínajúc ruku, ako ďaleko mohol.

 

„Nemôžem. Je tu človek.“ had strácal znova strácal v tráve medzi kríkmi.

 

Strýko Vernon, pomyslel si chlapec a zatvoril oči, znova pocítil bolesť na hrudi.

 

..........................................

 

Dvor vyzeral na prvý pohľad prázdny. Severus sa zbežne pozrel okolo perfektne pokoseného trávnika, čerstvo nabielenej kôlni a dobre vypletému kvetinovému záhonu, no nikde nevidel žiadnu známku Potterovej prítomnosti. Znova sa v ňom dvíhal hnev na šantiacich chlapcov a skoro sa už otočil na päte, aby si to s nimi šiel vybaviť, keď začul tiché syčanie zo vzdialeného konca dvora.

 

Urobil dva kroky tým smerom, čo počul ten zvuk, predtým ako ho spoznala zamrzol. Hrôza, ktorú nezžil už šesť rokov sa mu usadila na hrudi a silno ho tam tlačila, aby ho donútila k bolesti. Parselčina. Nikdy nezabudne na tento zvuk. Jediný Parselan, ktorého poznal bol však zničený prostým dieťaťom, po chvíli zaváhania, v ktorej si zbadal za zbabelosť, pokračoval cez dvor.

 

Zvuk hadieho syčania náhle zanikol, ale Severus šiel smerom k jeho zdroju. Jediná osoba, ktorá mohla vydávať ten zvuk bola koniec – koncov objektom jeho hľadania.

 

Nebol si istý, čo má očakávať, že nájde, aj keď slová a správanie mladého Dursleya a jeho kamarátov ho rozrušili. Možno sa tu vonku Potter hral alebo plnil nejaké drobné práce ako pletie záhrady. Myslel pozitívne, nazdával sa, že bolo dobré budovať charakter prácou, špeciálne pre syna Jamesa Pottera, ktorý od neho nemohol zdediť. Nech čakal čokoľvek, predsa len známka toho, že ho stretol, keď sa krútil v rohu kôlne, mu znova vzala dych a on bojoval, aby sa mohol nadýchnuť.

 

Hrdina čarodejníckeho sveta leží skrútený do klbka, len kosti a koža, pokrytý odreninami v roztrhanom tričku celom pokrytom špinou. Jedna chlapcova noha bola taká opuchnutá, že palec bol rovnako hrubý ako lýtko. Bolo to nechutné. Tvár mal pokrytú krvou a špinou a bolo jasné, že mu každé nadýchnutie spôsobuje bolesť.

 

A ten zápach! Pre Merlina!

 

Severus si priložil ruku na nos, aby necítil ten smrad. Keď tak urobil, zaznamenal, že zíza na obojok z dlhej reťaze na jeho krku, pripevnený na čierny opasok pripútaný k stene kôlne.

 

Myslíte pes.

 

Skutočná hrôza slov toho malého chuligána omráčila majstra elixírov, znova otočil hlavou.

 

Zdvihla sa v ňom dávka zúrivosti za trúfalosť tých úchylných drzých muklov. Ako mohli uroniť niečo také, také ohavné správanie! A k Lilynemu synovi! Pochmúrny zvuk sa mu dral z hrdla a vedel, že mal len minúty predtým akom sa jeho povestná sebakontrola začne rúcať ako metla vo víchre. Urobil dva veľké kroky a v momente bol vedľa chlapca, schmatol remeň a v hneď ho zložil. Samotný obojok musel byť odstránený s väčšou starostlivosťou, bol taktiež silno upevnený a vrazený hlboko pod kožu. Vybral prútik, zamával ním okolo chlapcovho krku a nežne ho pohladil okolo odretej kože svojimi dlhými prstami.  Potom ho konečne začaroval kúzlom na spanie, aby sa s ním mohol ľahšie premiestniť.

 

Keď to dokončil, posadil sa na päty.

 

Čo teraz?

 

Dumbledor to nechal na jeho diskrétnosti – cesta k tomu, aby ho mohol vkusne brať na zodpovednosť -- čo mu ponúkalo zopár volieb. Svätého Munga mohol rovno zamietnuť, samozrejme kvôli tomu, že bol Chlapecom-Ktorý-Prežil. Takáto publicita  mohla znova začať protesty k muklom, všetkým bez výnimky. Mohol zobrať chlapca na Rokfort a spoľahnúť sa na asistenciu – a diskrétnosť – Madam Pomfreyvej. No Severus predsa len poznal liečiteľku veľmi  dobre, zo svojich vlastných školských čias, nebol si jej lojalitou tak absolútne istý. Dôveroval jej Dumbledor? Mohol aj on?

 

Alebo mohol chlapca vyliečiť sám, bol regulárnym liečiteľom, aj keď to musí byť samozrejme viac ako byť klasifikovaným amatérom v elixíroch, ale on bol dobre zbehlý v chorobách zapríčinených traumou, dokonca v takých, ktoré zasahovali myseľ.

 

Nakoniec sa rozhodol, zdvihol chlapca tak nežne, ako mohol, umiestnil si ho tak, že videl zlomené predlaktie, zabránil traseniu a s Harrym vo svojich rukách sa postavil. Premiestňovať sa s niekým bolo často nepríjemné pre „pasažiera“, no Harry nebol schopný cestovať Hop-Šup práškovou sieťou alebo prenášadlom. Musí to byť takto. No musí tu byť skorej, než by sa mu v mysli zrodili pochybnosti. Musí sa vrátiť s odplatou.

 

Vo svojej mysli si už formoval podobu izby v dome na Spinner´s End a stratil sa so synom Lily s tichou ozvenou prasknutia.

Poslední komentáře
23.05.2008 15:51:51: Konečne ho našiel. Díky moc. Idem ďalej.
24.03.2008 15:51:32: Další kapitola je na světě a jsem nadšená.Kapitola byla skvěla i přez to ,že jsem občas malounko tap...
24.03.2008 13:11:10: jsem nadšenásmileySpinner´s End ??? to mohl dojít i pěšky.Představa,že Severus utíká po Kvikálkově je....
24.03.2008 09:42:21: krásné těším se na pokračko juhuuuuuuuuuuuuuuusmiley${1}