HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> Whelp !

8. kapitola

Konečne po dlhej dobe ju tu máte. Ďakujem za trpezlivosť a dúfam že budete zhovievaví aj čo sa týka mojho pokusu o preklad. A veľké DAKUJEM patrí tebe Dobby aj za rekonštrukciu stránky a za mnoho ďalších vecí!!!!

Albus uprel svoj pohľad a iskra v jeho očiach sa vrátila s pomstou. „Pretože ty Severus, by si mohol byť otcom chlapca.

 

          

Severus na neho pozeral a na niekoľko minút sa nevedel nadýchnuť, ako keby zabudol ako to urobiť. Po chvíli, „Ja nie som Harryho otec,“ povedal trpko. „Spočítal som si to.“

 

             Albus sa usmial. „ Nevedel som že si dychtil po chlapcovi dosť na to, aby si to urobil.“

 

            „Bola to len zvedavosť ohľadom neho,“ povedal Severus. „ Nie je to chamtivosť.“

 

            „Samozrejme.“ Albus sa oprel v kresle a Severus ho ešte trochu pozoroval. Nemal teraz dôveru v ľahké prijatie Albusových slov, ani v úsmev na mužových perách a v jeho diabolské oči. Takéto zlé znamenia ho prinútili byť nepokojným.

––––––––

            „Čo potom o tom vieš? Ako by som mohol byť jeho otcom?“

 

            „Krvnou adopciou.“

 

            Pripravený robiť námietky, Severus vyzeral ako žiačik.. „Však to nebude stačiť pre ochranu?  

 

            „Nie pre niekoho iného, nie. Ochrana musí byť založená na najpravdivejšej láske, aby pokračovala ochrana, poskytnutá jeho matkou. Miloval si Lili, však môj drahý chlapče?“

           

            „Ja... áno. Miloval som ju.“ Nedivil sa ako to Albus vedel, prinajmenšom nie veľmi. Buď použil Legilimenciu, alebo mu jeho všímavý pohľad, odhalil pravdu.

 

            „Máš rád chlapca?“

 

            „Ja...“ Uvažoval nad opusteným chlapcom na poschodí a nad úbohom zaobchádzaní s ním zo strany jeho príbuzných a jeho stále divokou nezávislosťou, keď sa snažil prežiť sám.  Zvažoval slušné množstvo náhodnej mágie, ktorú chlapec použil v snahe ušetriť svoj život a Parselčinou, ktorú si náhodou vypočul, keď prvý krát našiel chlapca, rovnako ako apatický, otrasený pohľad na niekoho s toľkou bolesťou a nedostatkom lásky, a on vedel, že toto dieťa by malo ťažký život v nejakej rodine. Tak veľa sa tu udialo Na malých pleciach bolo uložené toho veľa, aby to uniesli. Potreboval niekoho, kto rozumel bolesti, postaral by sa o neho, niekoho, kto by rozumel čo znamená byť iný, byť vyvrheľ.

 

 –––––––

 

            Severus tomu určite rozumel.

 

            Ale mohol otvoriť svoje srdce pre tohto chlapca, naozaj otvoriť, po tom všetkom, po Lily a jej manželstve s Jamesom, a tom všetkom? Môže sa pozerať na chlapca a nevidieť premrhanú príležitosť? Mohol by sa dokonca on vhodne postarať o dieťa?  Nikdy nemal súrodencov alebo dokonca bratrancov na ktorých by dozeral a o výchove deti vedel veľmi málo. To bola jedna z vecí, ktorá ho od začiatku v Rokforte desila. Vedel  ako zastrašiť ľudí a dúfal, že to bude stačiť. Ale to nestačí pre dieťa.

                                                                                                                                                       

            Albus sa zamrvil vo svojom kresle a Severus sa na neho opäť pozrel, prerušil jeho snenie. „Dúfam v to, Albus. Ale je to už veľmi dávno.“

 

            „Áno,“ povedal Albus a v jeho hlase bolo počuť ľútosť. „Verím v to.“

 

            „Ale ak to neurobím...“

 

            „Potom sa bude musieť vrátiť späť. Je mi to ľúto Severus.“

 

            To bolo vtedy. Napriek tomu ako veľmi nenávidel, keď bol manipulovaný, nemohol nechať chlapca tým muklom. Mohol nariekať nad svojou dušou. On len potreboval, aby v ňom narástlo presvedčenie, to bolo všetko. „Potom tu musí zostať. Ako dlho bude trvať kým pripravíme rituál?“ 

 

            Albusov úsmev bol ako slnečné svetlo po hurikáne. „Zajtra. Privediem ministerského úradníka, niekoho diskrétneho, a zoženieme miesto.“

 

            Po niekoľkých minútach rozhodujúcich o čase zajtrajšieho stretnutia a diskutovania čo budú potrebovať na dokončenie príprav, Albus odišiel rovnako ako prišiel, a Severus sa išiel dolu postarať o svojho syna.

 

Bolo neskoro večer, viac ako 24 hodín po tom ako zachránil dieťa, keď sa Harry znovu zobudil.

 

---

 

Harry sa zobudil na najväčšie pohodlie aké si vo svojom živote pamätal. A nebola tu žiadna bolesť. Zažmurkal a otvoril oči a opäť pozrel na oblohu a oblaky, a na jeden malý okamih si myslel, že bol stále vonku, stále pripútaný k búde, ale potom si uvedomil, že mraky sa zdajú byť v pohybe, napriek tomu sú vlastne len namaľované na strope a on je v posteli. Vo veľmi mäkkej posteli, s obrovskými polstrovanými vankúšmi okolo jeho hlavy.

 

            Prevalil sa na bok a pozrel do dvoch veľkých hruškovitých očí, uprených na neho. Výkrik sa už dral z jeho úst, no predtým sa rozpamätal. Domáci škriatok. Dappin. Päsť si strčil do úst, aby stlmil výkrik. „Prepáč,“ povedal hneď čo popadol dych. Vydriapal sa z postele, nebol si istý ako na tom je, hlavne teraz keď sa už cítil lepšie. Jeho holé nohy s buchotom dopadli na podlahu a jeho členok ostro zabolel, ale nie veľmi, tak to ignoroval, no všimol si obväz tesne ovinutý na jeho nohe, ťahajúci sa o jeho prstov na nohe, smerom k jeho kolenu. Opäť pozrel na Dappina. „Je mi to naozaj ľúto.“

 

            „Počkajte tu, pán Harry,“ povedal Dappin. „ Dappin hneď pôjde pre pána Snapa.“

 

            „Nie, prosím!“  Harry k nej natiahol ruku. „Prosím, nehovor mu to. Nespravím to znova.“

 

            Dappin na neho zvláštne pozrel. On to chce vedieť, tak ja mu to poviem, pán Harry. Zostaňte tu.“ Zmizla s POP, tak ako predtým.

 

            Úbožiak, určite bol práve v nejakom probléme, Harry klesol na podlahu a kolená si pritiahol ku hrudi. Náhle sa mu naozaj chcelo cikať, naozaj nepríjemne, ale nebolo mu dovolené ísť kamkoľvek, tak to držal v sebe ako niekedy, keď bol zavretý v prístenku. Spôsobilo mu to žalúdočný kŕč, no on tú bolesť ignoroval. Z miesta pod malým stolom, kde sedel, vedľa postele a pod posteľou si všimol vrstvu prachu. Nie strašne, no viac ako by teta Petunia tolerovala. Opäť vyliezol na nohy a prvý krát sa poobzeral po izbe, žmúril predtým než si nasadil okuliare.

 

            Šatník pri jednej stene vyzeral ako Dudleyho a malý kozub bol na stene oproti dverám, ktoré pravdepodobne viedli na chodbu. Bolo tu nejaké čisté oblečenie na malom stole vedľa obrovskej postele, pozbieral ho. Vkĺzol pod posteľ a snažil sa dohnať toľko prachu ako to len bolo možné, keď sa za ním otvorili dvere.

 

            „Čo to robíš?“

 

            Harry sa strhol tak rýchlo, že si hlavu tresol o spodok postele. Trielil rýchlo späť, ale nie dosť rýchlo, ako sa zdalo, pretože ďalšia vec ktorú si uvedomil bolo, že jeho nohy sú uchopené a on je ťahaný z pod postele. Pán Snape sedel na jeho nohách a Harry zvieral svoje oblečenie na hrudi ako štít.  

 

            Triasol nohami a zízal na podlahu. „Je mi to ľúto pán Snape, pane. Nebol som dosť rýchly.“

 

            Mlčky prijal jeho vyhlásenie a Harry využil príležitosť pozrieť na muža cez svoju ofinu. Pán Snape bol oblečený v tmavomodrom župane siahajúcom k jeho nohám a jeho vlasy vyzerali akoby spal. Ach, nie. Dappin ho zobudil. Vedel, že tu bol pre to. Ale nesmel ukázať strach a nesmel plakať. Vie, že by to tak bolo len horšie. Tak sa snažil pripraviť, ale hrýzol si peru, jediný prejav jeho nervozity navonok. Jeho pohľad spočíval opäť na podlahe.

 

            „Dosť rýchly na čo?“ Spýtal sa pán Snape a jeho hlas bol veľmi tichý. Nie tak tichý ako keď dával Harrymu elixíry, ale oveľa tichší ako krik.

 

            „S upratovaním, pane.“ Prehltol. „Nebol som si istý kde začať.“

 

            Znova ticho a Harry sa pripravil na ranu, vedel čo príde. Ale bolo to dlhé, dlhé čakanie a nakoniec jeho svaly dokonca vibrovali z dôsledku napätia a on sa musel uvoľniť. Možno, že to je to na čo čakal?

 

            Ale všetko čo povedal bolo: „Tiež by si nemal vyliezať s postele Harry. Ešte stále sa zotavuješ. Chceš aby som ti pomohol hore?“

 

            „Pane?“ pozrel hore a pán Snape sa na neho díval s ťažko čitateľným výrazom. Potom sa Harry pozrel na posteľ. Je to v celku vysoké, ale mohol sa tam dostať na vlastnú päsť.

„Nie pane, ďakujem vám pán Snape, pane.“

 

            „Chod na to,“ povedal muž a Harry vyliezol na posteľ a dokonca potom, čo ho pán Snape obdaroval iným pohľadom, zaliezol pod deku. Pán Snape sa posadil na okraj postele, potom sa na chvíľu otočil. Keď sa otočil späť k Harrymu, mal v ruke pohár mlieka. Harry bol prekvapený odkiaľ sa tu zjavil pohár? Ale nestaral sa o to pokým si pán Snape dal prvý dúšok.

 

            „Vypi to, je to dobré chlapče.“

 

           

Harryho ruky sa tentoraz toľko netriasli, a on mohol držať pohár oveľa lepšie. Pán Snape ho nechal držať samého väčšinu cesty, po prvých pár dúškoch to robil ľahšie a ľahšie ho ovládal. Keď bol hotový, a cítil sa oveľa lepšie pri myšlienke, že mal dva poháre mlieka dva dni po sebe, a podal mu naspäť pohár. Zovrel sa mu žalúdok a spomenul si, že musel na záchod. „Ďakujem vám, pán Snape, pane."

 

            Ten zvláštny pohľad bol späť v jeho očiach. „Harry nemusíš ma volať pán Snape. Nie si domáci škriatok.

 

            Po rýchlom nádychu Harry zavrtel hlavou. Nebol to dobrý nápad. Nemal to odmietať tak rýchlo a teraz by ho mohol pán Snape poslať preč. „Mrzí ma to,“ prosil. „Urobím to lepšie, sľubujem! Prosím dovoľte mi ostať!“

 

            „Čože? Nie, Harry, ty nikam nepôjdeš. Toto je teraz tvoj domov, ale nemusíš nič čistiť. Nie si domáci škriatok. Ty si ... "Pán Snape si povzdychol a pozrel sa na svoje ruky, predtým než zodvihol svoj pohľad, aby sa stretol s Harryho. „Staneš sa mojím synom."

 

            Zmätený, Harry sa na neho zamračil, nevedel, či to čo počul bola pravda. „Ale ... Môj otec je mŕtvy, pane. Zomrel pri automobilovej nehode. Mama, tiež."

 

            Niečo nebezpečné sa zablesklo v očiach pána Snape. „Kto ti to povedal?"

 

            „M-m-môj strýko Vernon, pane." Prehltol znova. „A teta Petúnia. Tí-tí-hovorili, že boli monštrá a do-dostali, čo si za-zaslúžili."

 

            „Dobre,  oni klamali!" Pán Snape vstal z postele a prechádzal sa pozdĺž miestnosti. Harry ho neveriacky sledoval, pre niektorých to, netušil čo urobil tentoraz, ale očakával následky.

 

            „Autonehoda," zamrmlal pán Snape. „V prípade, že by mohol byť zabití, tak moderne muklovsky. Havaroval by som do nich."

 

            Harry sedel takmer nehybne, kým pán Snape kričal a čakal. Veľmi často používal čakanie. A konečne sa muž prestal prechádzať a obrátil sa späť k posteli. Mávol rukou, ako keby chcel odvolať jeho slová a prešiel na Harryho stranu. „Tak čo?"

 

            „Pane?"

 

            „Súhlasíš s tým, že sa staneš mojím synom? Je to taká slávnostná adopčná ceremónia, bude sa konať zajtra, ak tomu budeš naklonený. Ak nie ... "

 

            „Je mi ľúto, pane, ja neviem ... čo to naklonovaný znamená?"

 

            Malé naznačenie tajomného úsmevu prešlo perami pána Snapa. „Naklonený," povedal pomaly. „To znamená, že tu chceš ostať so mnou? Alebo by si sa radšej vrátil k tete a strýkovi?"

 

            Svetlá bublina pocitov sa v jeho hrudi zväčšila. „Ach, chcel by som tu zostať, pane, prosím! Ale ako si zarobím, aby som tu ostal?"

 

            Tvár pána Snapa sa uvoľnila a vyzeral mladšie, viac uvoľnenejšie. „Nejde o otázku zárobku. Ako môj syn budeš mať všetko, čo potrebuješ a ja budem očakávať, že budeš poslušný a zdvorilý a nebudeš mi hovoriť pane."

 

            „Ale ..." Ako by mu potom mal hovoriť?

 

            Pán Snape musel prečítať otázku v jeho očiach, pretože ticho povedal: „Ak chceš, môžeš mi hovoriť ocko."

Poslední komentáře
26.08.2009 20:19:52: Tananda, tak som sa dočkalasmiley Zaujímavo to pokračuje, Harry je vystrašený na maximum, však to jeh...
26.08.2009 12:40:54: pekný preklad, teším sa na dalšiu kapitolu
26.08.2009 10:15:15: Tan - stiahni si túto verziu kapitolky, opravila som ti chybičky a trochu upravila preklad na niekto...
26.08.2009 07:54:47: Moc díky za další překlad smiley Nám anglicky nepoužitelným zbývá si počkat a neremcat. Takže velký dí...