HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> Nocturne

2. kapitola

Misto je jednoducho skvelá a ako dôkaz nám poskytla ďalšiu úžasnú kapitolku (ako rýchlo, čo poviete?)

UPOZORNENIE: Kapitola obsahuje scény nevhodné pre osoby mladšie....hmm, podľa zákona by to malo byť 18 rokov. (Môj názor: Každý má svoju hlavu a povedzme si to na rovinu, decká sa stretávajú so sexom v už oveľa mladšom veku, ako je čo i len 13-15  rokov. Čítajte si každý, čo len chcete, no robíte to na vlastnú zodpovednosť. Ak vás podobný text ako je v tejto kapitole- a verím, že takých tu bude oveľa viac, dúfajme- uráža alebo pohoršuje, prosím vás, aby ste opustili poviedku.)

Prepáčte, no musela som to napísať, aby tu nevznikli nejaké problémy. Niekde som čítala, že nejaký autor mal s uverejňovaním slashových príbehov problémy, tak len pre istotu....

Krásne čítanie !!! ;)

Kapitola 2

 

Harrymu týždeň ubehol ako voda.

 

Nasledujúce ráno titulka Denného Proroka hlásila „Chlapec Ktorý Prežil Znova Oslobodil Svet Od Zla,“ článok sa rozpisoval s neuveriteľnými podrobnosťami o tom, ako ho napadli v cele pre zadržaných na MM, a to práve vampír, ktorý bol zodpovedný za poslednú vlnu vrážd a ako bol nútený zabiť tú kreatúru. Znova ho oslavovali ako celebritu.

 

Kedykoľvek sa objavil článok ako tento, začali ho zastavovať na uliciach a poľovali naňho celé týždne po vydaní článku; nuž, poľovali naňho viac než obvykle. Vždy tu bolo určité množstvo... podliezania, ktoré sa stále opakovalo. Niekedy ho z toho bolela duša.

Aj keď Harry strávil nasledujúcich zopár dní v práci ako na tŕňoch, čakajúc, kedy si ho predvolajú na koberec za to, čo spravil aby pomohol Snapovi ujsť, nikto nikdy nevyslovil ani jednu otázku.

 

Prútik, ktorý vymenil za Snapov použili na identifikáciu vraha ako jedného Alexandra Colmesa, z Brightonu. Nikto nespomenul fakt, že prútik, ktorý spracovali na Identifikačnom Oddelení bol vyrobený z tisu, aj keď evidenčný záznam jasne hovoril, že prútik, ktorý Lewis odovzdal do miestnosti pre dôkazový materiál po chytení vampíra bol z mahagónu.

 

Žiaden z vedúcich sa ho nespýtal, o čom sa on a vampír rozprávali tých šestnásť minút čo spolu boli sami predtým, než ho údajne napadol. Nikto ho nevypočúval, prečo sa vrátil na centrálu po službe namiesto toho, aby sa vrátil domov. Nikto sa ho nespýtal, prečo si ten vampír vlastne vyžiadal sa s ním stretnúť.

 

Harry nevedel, či zlyhanie poriadne vyšetriť incident bolo z toho dôvodu, že on bol jednoducho Chlapcom Ktorý Žil, Premožiteľ Voldemorta a Záchranca Čarodejníckeho Sveta, alebo skrátka z dôvodu odflákanej policajnej práce. Jediné čo vedel bolo, že ho ľahkosť, s ktorou dokázal vykonať tento podvod dobre vynervovala.

 

Nemalo to byť tak ľahké. Myslel si, že sú lepší.

 

V čase, keď sa konečne dovalil piatok, bol Harry viac než pripravený vypadnúť z Londýna. Predpokladal, že by sa mohol jednoducho primiestniť pred brány Rokfortu a zísť dolu do žalárov, ale ako Auror si bol vedomý toho, že by porušil bezpečnostný poriadok školy. A tiež nechcel spôsobiť rozruch medzi študentmi. Už aj tak mu bolo tento týždeň venovanej dosť pozornosti. Včera poslal sovu riaditeľke McGonnagallovej a dostal od nej povolenie prísť hop-šup sieťou do jej pracovne.

 

Minerva a Hagrid boli jediní dvaja ľúdia z jeho minulosti, s ktorými sa pravidelne stretával. Každý mesiac, alebo tak nejako, sa stretol s jedným alebo s obomi u Troch Metiel na večeru.

 

Hop-šup sieť mu ako obvykle rozhádzala žalúdok. Keď vyliezol z kozuba do Minervinej pracovne, ktorá bola veľmi podobná tej profesora Dumbledora, prešla ním ďalšia vlna nostalgie.

 

Albusov portrét visel na stene vedľa riaditeľkinho stola. Čarodejník s bielou bradou a v modrom habite sa naňho uškrnul, keď stúpil na koberec a oprášil sa od popola.

 

„Ahoj, Harry! Rád ťa zase vidím. Už je to doba, čo sme sa videli,“ zažmurkal naňho Dumbledorov obraz.


Hrdlo mu stiahlo a Harry sa nanútil usmiať sa tak milo, ako len dokázal. „Dobrý, pane. Aj vy mi... teda vlastne... aj vy ste mi chýbali.“

„Harry!“ veselý hlas Minervy ho pozdravil z opačnej strany izby.

Dostal svoje pocity pod kontrolu a obrátil sa k nej s prvým skutočným úsmevom za dobu, ktorá sa mu zdala byť ako večnosť.

Vyzerala takmer rovnako ako vtedy, keď ešte chodil do školy. V jej tmavých vlasoch bolo o niečo viac šedivých, ale jej oči ešte stále žiarili vrúcnosťou a jej štíhla postava sa pohybovala s energiou, ktorá odporovala jej často rezervovanému a prísnemu vystupovaniu.

„Ahoj, Minerva,“ povedal a vrátil jej krátke objatie.

„Rada ťa zase vidím,“ povedala mu.

„Áno, aj Albus to práve hovoril,“ odpovedal. „Neuvedomil som si, ako dlho je to odvtedy, čo som vlastne naposledy bol v škole.“

Usmiala sa naňho. „Nuž, teraz už tu si. Vieš, že na Rokforte si vždy vítaný a že vždy bude tvojím domovom, ak to budeš chcieť.“

Sťažka prehltol a prikývol. „Ďakujem. To pre mňa veľa znamená.“

Jej oči takmer posmutneli, keď sa naňho pozrela. „Mal si tu aj dobré obdobia a príjemné spomienky, Harry. Nedovoľ, aby ťa straty ovplyvnili natoľko, že na ne zabudneš.“

Znova jej prikývol.

„Vieš, že budem budúci September znova otvárať pozíciu pre učiteľa obrany,“ s úsmevom povedala.

„Nie, už zase,“ zasmial sa a zmenil tému. Medzi nimi to bol stále pretrvávajúci vtip. Každý rok mu ponúkla pozíciu učiteľa obrany proti čiernej mágii.

„Obávam sa, že áno. Profesor Harlow nás toto leto opustí. Viem, že si z tejto záležitosti robíme žarty, ale chcela by som, aby si naozaj zvážil túto ponuku. Ak už pre nič iné, aspoň by ťa to načas dostalo preč z výslnia,“ povedala mu.

„Takže si ten článok v Dennom Proroku videla, však?“ opýtal sa, celý unavený z toho zbytočného rozruchu.

„Áno, Severus sa so mnou porozprával v utorok ráno. Povedal mi, čo si pre neho urobil. Viem, že to nemohlo byť ľahké. Som ti za to veľmi vďačná.“

„On ti povedal, čo sa stalo?“ Harry bol vcelku prekvapený. Nezapochyboval o Snapovom slove, keď mu povedal, že Minerva vedela o jeho stave. Ale neočakával, že Snape bude tak ochotný poinformovať ju o udalostiach pondelkovej noci.

Prikývla. „Obával sa, že škola bude ešte stále zapojená do škandálu, keby... sa pondelňajšie udalosti dostali na svetlo.“

„Nemyslím, že prídu ešte nejaké ďalšie problémy.“ Harry nemienil načínať túto tému s Minervou, ale teraz, keď ju načala, sa opýtal, „Ako dlho si... o ňom vedela?“

„Takmer tak dlho ako ho poznám. Harry, viem aký je postoj ministerstva voči vampírom, ale Severus Snape nie je žiadne monštrum,“ povedala mu svojím hlasom vedúcej fakulty.

„To vidím aj sám,“ povedal, prekvapený ako ochranárska a takmer vystrašená sa zdala byť kvôli Snapovi. „Nie som tu služobne, Minerva. Keby som mal čo i len najmenšie pochybnosti, nikdy by som mu nepomohol.“

Prikývla. „Nikdy som nevidela nikoho, kto by zvádzal tak urputný boj voči svojej podstate. Tak veľmi trpí a bojuje tak odvážne. Nikdy nikomu neublížil...“

„Nie som tu na to, aby som ho zatkol alebo súdil,“ uistil ju. „Naozaj sa s ním chcem len pozhovárať. Nemohol som tomu uveriť, keď som ho uvidel sedieť v tej cele. Ako sa mu to stalo?“

Tvár jej stuhla. „Tak toto by ti naozaj mal povedať on sám. Sama celkom presne nepoznám všetky detaily. Jediné čo viem je, že bol dosť mladý, keď... ho zmenili, sotva rok mimo školy. Nakoniec prišiel za Albusom pre pomoc a ...“

„Profesor Dumbledore mu poskytol prácu a bezpečný domov,“ doplnil.

Prikývla. „Áno, Severus nikdy neposkytol ani mne ani Albusovi dôvod, aby sme sa báli o bezpečnosť študentov. Viem, že toho muža nemáš osobne veľmi v láske, ale on...“

„Nemám dvanásť rokov, Minerva. Nie že by som ho neznášal. Teda, aspoň nie tak ako predtým.“

Prikývla a vyzerala byť menej ustarostená. „Nikto z učiteľov nevie o jeho postihnutí, okrem mňa a madam Pomfreyovej.“

„Jeho tajomstvo je u mňa v bezpečí,“ sľúbil jej a nepáčilo sa mu, že ju vidí byť tak prestrašenú... kvôli nemu. „Prisahám, že som za ním prišiel len pozhovárať sa, nič viac.“

„Nuž, tak to aby si sa najlepšie pobral dolu. Dnes bol... dosť nepokojný,“ povedala.

„Úbohé deti. To obvykle znamená dvakrát toľko trestov po škole než normálne,“ zažartoval.

Jej oči boli ešte stále zakalené obavami, ale usmiala sa  a súhlasila, „Áno, to si viem predstaviť. Jeho izby sú na konci tej istej chodby, kde je aj laboratórium pre elixíry.“

„Vďaka. Máš budúcu sobotu čas ísť so mnou na večeru?“ spýtal sa jej, dúfajúc, že sa mu podarí odľahčiť jej náladu.

„Áno, to by sa mi páčilo,“ povedala. „Opýtam sa aj Hagrida a ozvem sa ti.“

„Dobre,“ usmial sa a premýšľal nad tým, že veci sa nakoniec medzi nimi predsa len dali do poriadku. Keby sa ho Minerva McGonnagalová začala báť, nedokázal by s tým žiť. Nebála sa ho, keď porazil Temného Pána, ale teraz sa ho bála v záujme Severusa Snapa.

Znova ju objal a opustil jej pracovňu. Pohybujúce sa schody so strážnou obludou v ňom vyvolali tisíce ďalších spomienok.

Chodby boli takmer prázdne takto neskoro v piatok v noci. Bol celkom rád, že mal pod habitom modré rifle a teplý čierny sveter. V tomto období roka bol hrad ako chladnička, a žaláre obzvlášť.

Keď Harry kráčal po známych schodoch a chodbách lemovaných obrazmi, nedokázal prestať myslieť na to, ako ochranársky sa Minerva správala voči profesorovi Snapovi.

Vôbec si nebol istý, čo má vlastne Snapovi povedať. Ten muž mu nedlhoval žiadne vysvetlenia. Naozaj nemal žiadne právo narušovať Snapovo súkromie týmto spôsobom, ale bol zvedavý.

Za tých dvanásť rokov, čo bol Aurorom stretol len veľmi málo vampírov. Snape bol jediný, ktorý nebol hrozbou pre spoločnosť. Ale nakoniec, bolo to to isté ako so všetkým ostatným, jeho práca ho privádzala do styku len s narušiteľmi zákona. Ak existovali aj iní vampíri ako bol profesor Snape, on sa s nimi nikdy nestretol.

Čo pre Snapa spravil v pondelok v noci nebolo jednoduché. Jeho svedomie ho ešte stále trápilo. Snape mal pravdu, potreboval nejaké uistenie, že neurobil príšernú chybu, ktorá by stála nevinné životy detí. Ale aj tak si nebol ešte stále istý, čo ho oprávňovalo k tomu, aby takto zasahoval do mužovho súkromia, dokonca aj s jeho pozvaním.

Minervine obavy o Snapovu bezpečnosť okolo neho mu ešte stále hlodali v hlave a začal pochybovať o múdrosti svojho rozhodnutia tejto návštevy. Ak sa ona bála, ako sa asi musí cítiť Snape? Až doteraz si to neuvedomil, ale Snape asi očakáva jeho návštevu tak, ako heretik očakával návštevu inkvizície.

Nakoniec sa dostal až k ťažkým dubovým dverám vedúcim do súkromných izieb profesora elixírov. Snapove ochranné zaklínadlá okolo izieb boli tak mohutné ako jeho vlastné, čo pravdepodobne dávalo zmysel, keďže sa väčšinu z nich naučil od neho. Teraz, keď si spomenul, koľké z tých schopností, ktoré získal od svojho neochotného profesora ho udržiavali pri živote celé tieto roky, cítil sa takmer ako zradca, keď zaklopal na dvere.

Tie sa okamžite otvorili. Snape stál v tieni popri otvorených dverách. Vo svojom obvyklom čiernom odeve vyzeral profesor elixírov tak vysoký, temný a hrozivý ako obvykle.

Harry vedel oceniť, ako hrozivo by skutočne Snape dokázal vyzerať, keby chcel, a tak nanútil na svoje pery nervózny úsmev a povedal, „Dobrý.“

„Potter,“ vrátil mu Snape pozdrav a potom ho stuhnuto a formálne požiadal, „Poď dovnútra. Chcel by si nejaký drink?“

Harry skoro prepočul tú otázku; tak veľmi bol prekvapený takmer útulnou izbou, v ktorej sa práve nachádzal. „Ah, áno, prosím. Ohnivú whisky, ak nejakú máte.“

Zišla by sa mu nejaká falošná odvaha.

„Samozrejme. Prosím, posaď sa,“ ponúkol ho Snape.

Predpokladal, že napätá zdvorilosť bola lepšia než ich obvyklé nepriateľstvo. Možno že to nepriateľstvo už patrilo len minulosti. Snapa skutočne nevidel, odkedy bol tínedžer. Za dvanásť rokov sa veľa vecí mohlo zmeniť.

Izba bola horúca, takmer až na hranici pohodlia, tak roztvoril svoj habit a zvedavo sa poobzeral dookola.

Zatiaľ čo sa Snape presunul k malému stolíku pri ľavej stene, ktorý zdanlivo slúžil ako bar, preštudoval obývačku. Naproti nemu bol obrovský krb s horiacim ohňom. Prešlo ním jeho teplo a rozptýlilo vlhký chlad žalárov okolo nich.

Nábytok sa skladal z dlhého šedého pohodlného gauča spolu s párom zodpovedajúcich čiernych kresiel s operadlami. Pred gaučom bol malý kávový stolík, pri každom kresle malý stolík a iné stolíky roztrúsené po izbe. Koberec pod ich nohami bol tmavozelený. Steny boli lemované poličkami zaplnenými knihami a zvláštnymi magickými artefaktmi, ktoré pulzovali svojou mocou.

Na leňoške napravo bola položená otvorená kniha. Kôpka podobných zväzkov bola naskladaná na blízkom stolíku spolu s pariacou sa šálkou niečoho, čo vyzeralo ako čaj.

Snapov domov bol viac osobný než jeho vlastný byt, rozpačito si uvedomil Harry. Tieto chutné izby vôbec nevyzerali tak, ako si predstavoval izby Severusa Snapa, najmä po tom, čo sa o tom mužovi dozvedel v pondelok v noci. Bol dosť vzdelaný na to, aby vedel, že vampíri nespia v rakvách, ako bolo často zobrazované v muklovských kinách a príbehoch, ale nikdy si o ňom nemyslel, že bude bývať tak normálne. V skutočnosti „normálne“ nebolo slovo, ktoré by Harrymu vyskočilo v pamäti, nech sa jednalo o čokoľvek, čo sa dotýkalo Snapa. Ale toto bolo milé a ukľudňovalo to jeho rozdrásané nervy.

Ako ho požiadali, sadol si do kresla s operadlami naproti tomu, ktoré malo pri sebe otvorenú knihu a čaj.

Zatiaľ čo čakal na Snapa, kým mu priniesol whisky, v mysli si prebehol, čo vlastne vedel o vampíroch. Väčšina z informácií, ktoré sa dozvedel z muklovských kín bola nesprávna. Vampíri nepotrebovali spať ani v zemi, do ktorej ich pochovali, ani v rakvách, nebáli sa cesnaku ani krížov. Nevedeli sa zmeniť ani na hmlu ani na netopierov – pokiaľ samozrejme nebol vampír animágus a netopier nebol jeho druhou podobou. Vampíri sa nerozsypali na prach, keď sa ich dotklo priame slnečné svetlo, ale podobne ako každý nočný tvor, nemali v láske prudké svetlo. A zatiaľ čo vampíri mohli jesť ľudské jedlo, nemohli žiť len na ňom.

Dva fakty, ktoré boli správne z muklovských kín boli tie, že vampír nemal odraz v zrkadle a že potreboval ľudskú krv na to, aby dokázal prežiť. Texty o temnej mágii, ktoré za posledný týždeň prešiel boli len vágne v tom, akú kvantitu a ako často vampír potreboval ľudskú krv. To bola jedna z vecí, o ktorých sa chcel so Snapom porozprávať. Snape povedal, že jedol len raz za dva týždne, ale knihy, ktoré čítal všetky trvali na tom, že dokonca aj s pomocou elixírov, vampír sa bude musieť stravovať každých pár dní na to, aby zostal zdravý.

Samozrejme, nedostatočná strava by mohla vysvetliť Snapovu príšernú farbu pleti a zlú povahu.

Jeho úvahy boli prerušené, keď mu Snape priniesol drink ako každý dobrý hostiteľ. Takmer ako keby hrali role – Snape bol vznešeným hostiteľom a on slušným hosťom. Vedel, že im to nevydrží, ale nateraz bol za to vďačný.

Načiahol sa, aby prijal pohár a na perách mal bežné vďaky. Potom jeho pohľad padol na Snapovu tvár a jemu sa studený pohár takmer vyšmykol z prstov.

„Preboha, čo sa vám to stalo?“ zalapal po dychu a pevne zovrel ponúkaný pohár.

Teraz, keď stáli v plnom svetle mohol jasne vidieť, že Snapova pokožka bola tento večer viac než len nažltlá. Bola takmer sivá.

Snape sa od neho rýchlo odtiahol. Sledoval, ako sa tá vysoká, štíhla postava presunula ku kozubu a na chvíľu sa zahľadela do plameňov. Mihotavé svetlo nijako nevylepšilo jeho ostrý profil, dodávalo Snapovi zlovestný nádych, keď oranžové svetlo prebehovalo po jeho tvári v rôznych vzoroch a tieňoch.

Keď si už myslel, že Snape mu neodpovie, hlboký hlas sa ozval, „Stala sa pondelková noc. Zabránili mi, aby som sa najedol a teraz je táto cesta pre mňa uzatvorená.“

„Oh.“ Super. Tak si tu sedel v spoločnosti hladného vampíra a vo svojej obvyklej Chrabromilskej hlúposti si zabudol priniesť kôl. Samozrejme bol dostatočne mocný na to, aby si jeden vyčaroval, ale to by asi ťažko bol diplomatický spôsob, akým začať svoju návštevu.

Snapov znechutený výraz a tón boli známe ešte z dávnych čias, keď naňho jeho bývalý profesor takmer vyštekol, „Nemusíš sa báť, Potter. Dokonale sa ovládam.“

„Ale na ako dlho?“ Harry si nemohol pomôcť a opýtal sa.

Snape sa obrátil a stretol sa s jeho pohľadom. „Tak dlho, ako to bude potrebné.“

Cítil pravdu tých slov. Jediná vlastnosť, ktorá bola u Snapa výraznejšia než jeho hrubosť, bola jeho železná vôľa. Tento muž dokázal byť dlhšie tvrdohlavý než šestnásťroční tínedžeri, a to už bolo čo povedať.

„Ako zlé to naozaj je?“ nemohol si pomôcť a spýtal sa.

„Už si bol niekedy vyhladovaný, Potter? Nie že by si len zmeškal jedlo, ale žiadne nedostal celé dni, možno celé týždne bez prestávky?“

Prehltol, keď uvidel ten dravý hlad, ktorý teraz už jasne dokázal vidieť v tých temných očiach a prikývol. „Moja teta a strýko ma zvykli potrestať tým, že mi nedali najesť.“

„Tak toto je podobné. Lenže tisíckrát horšie, pretože ja dokážem cítiť tú tekutinu, ktorá uľahčí moju agóniu, ako prúdi žilami tých, ktorí sú okolo mňa. Myslím, že to je dôvod, prečo sa mnohí môjho druhu nakoniec zlomia a stanú sa... lovcami. Utrpenie je nepretržité a pokušenie nepopísateľné.“

„Ale aj tak sa mu vzpierate,“ povedal jemne Harry.

„Podľahnúť pokušeniu by bolo ako naveky stratiť seba samého. Moje rohodnutia sú to jediné čo ma odlišuje od tej ohavnej príšery, ktorú si zabil v pondelok.“

Trochu sa uvoľnil a jemne sa spýtal, „Čo budete robiť teraz, keď už nemôžete ísť do Londýna? Rokville....“

„Je príliš blízko. V istých častiach mesta by príznaky boli príliš rýchlo rozoznané. Neurobím nič, čo by strápnilo školu alebo skompromitovalo riaditeľku. S tým sa nemusíš zaťažovať, Potter.“

„V skutočnosti som myslel na vás,“ opravil ho. Jasne videl to napätie v tom pevne držanom tele a videl, ako nezdravo Snape vyzeral. Jeho oči boli prepadnuté a prázdne, takmer sa ligotali bolesťou.

Snape sucho poznamenal, „Aká altruistické,“ čo vyzeralo, ako keby to zo seba dostal von násilím.

Medzi nimi panovalo napäté ticho. O malú nepohodlnú chvíľu sa Snape unavene spýtal, „Mal si nejaké otázky?“

„Áno, ale... tie môžu počkať, až dokiaľ sa nebudete cítiť dobre,“ povedal Harry. Bolo mu nepríjemné, že mal napádať muža, ktorý trpel. „Môžem prísť vo vhodnejšom čase.“

„Necítil som sa „dobre“ už viac než tridsať rokov. Nikdy nepríde „vhodnejší čas“. A ak si myslíš, že mám chuť niekedy si toto ešte zopakovať, si ešte väčší idiot než som si myslel. Tak sa tie otázky opýtaj, aby sme sa mohli rozísť.“

Harry sa šokovane nadýchol. Snape ho ešte stále vedel prinútiť, aby sa cítil ako malý školák. Ale on už nebol školák. On bol Auror a muž pred ním predstavoval hrozbu celému svetu. „Po prvé, už nie som váš študent, tak si vyprosím aby ste používali taký tón. Ak si myslíte, že tu chcem byť, tak sa mýlite, škaredo mýlite. Ja len... musím si byť istý, že som tým, čo som pre vás spravil v pondelok nespravil chybu. Porušil som zákony a ohrozil nielen spoločnosť ale aj vlastnú kariéru, keď som vám pomohol. Môj zásah ma istým spôsobom spravil zodpovedným za vás aj za vaše konanie. Ja... potrebujem vedieť, že som spravil tú správnu vec.“

„Pochopiteľné. Som presvedčený, že moja súčasná situácia tvoje obavy nijako nezmenšuje,“ Snape znel, akoby sám seba pokarhal.

„Vlastne zmenšuje,“ povedal Harry. „Ste okúzľujúci ako obvykle. Presne taký, akého si vás pamätám.“

Snape vypustil hlasný, podráždený výdych a potom sa presunul, aby sa posadil do kresla s knihou. Kniha spadla na  zem, keď o ňu zavadilo Snapovo rameno. Snape ju nechal tam kde spadla a zdrapil operadlá kresla. „Asi ťažko ťa budem presviedčať, že nie som hrozbou pre spoločnosť. Zvykol si ma považovať za ancikrista.“

Na čistokrvného čarodejníka to bola veľmi zvláštna poznámka, ale dokonca aj odtiaľto dokázal vidieť, že mnohé z kníh na policiach okolo nich boli muklovského pôvodu. Dokázal oceniť námahu, ktorú musel Snape vynaložiť, a tak sa usmial a povedal, „To preto, že ste boli voči svojim študentom ako ancikrist.“

„A to sa to oplatilo chrániť?“ aj keď ho nevedel dobre prečítať, Snape sa zdal byť zmätený.

„To, že ste prísny a nenávistný ešte nie je dôvod na trest smrti,“ odpovedal Harry.

„Ale to, že som vampír je,“ pripomenul mu Snape.

„Zákon bol navrhnutý na to, aby chránil spoločnosť pred takým typom zabijakov, aký ma napadol v pondelok v noci. Vy do tejto kategórie nepatríte.“

„V očiach ministerstva áno,“ oponoval Snape.

„Momentálne to nie je ministerstvo, ktorého by ste sa mali obávať,“ odpovedal.

Tie slová mali byť vyhrážkou ale dokonca aj jemu samému zneli v ušiach s akými iným prízvukom.

Snape ho chvíľu pozorne sledoval a potom sa spýtal, „Takže čo by si chcel vedieť?“ jeho hlas bol zvláštnou zmesou napätia a únavy.

Harry sa snažil ignorovať, ako pevne Snape zviera operadlá toho kresla. Žlté ruky s dlhými prstami jeho spoločníka vyzerali takmer ako pazúry orla. Bolo mu nepríjemné, že si spomenul na tú kreatúru, s ktorou bojoval v pondelok, kreatúru, ktorá mala rovnaké postihnutie ako Snape.

Spomenul si na Snapovo skoršie tvrdenie a čudoval sa, či ten muž tam sedí a cíti jeho krv a potláča túžbu zaútočiť.

„Potter, ak si na mňa prišiel iba vyvaľovať oči, poradím si aj bez publika,“ pokarhal ho Snape.

„Prepáčte,“ spamätal sa. „Viem, že je to pre vás ťažké.“

„Nevieš vôbec nič!“ zavrčal Snape so svojím obvyklým odporným humorom.

„Tak ma osvieťte,“ vrátil mu to Harry.

„O to som sa snažil sedem rokov a škaredo som zlyhal,“ odpovedal Snape.

„Profesor...“

„Tak teda čo chceš vedieť? Už som ťa ubezpečil, že nepredstavujem nebezpečenstvo, a že nelovím, aby som prežil. Čo viac ti môžem ešte povedať?“

„Možno... ako sa vám to stalo?“ opatrne sa opýtal. „Ak to nie je príliš osobné.“

Snape si odfrkol. „Ako si myslíš, že sa to stalo? Vampír ma pohryzol do krku, naviedol ma, aby som sa napil jeho krvi a ... zobudil som sa o tri dni... zmenený.“

„Takže vás napadli?“ opýtal sa, neschopný zadržať tú otázku v sebe.

Dlhú dobu bolo ticho a potom Snape ticho odpovedal, „Nie. To by ma oslobodilo od zodpovednosti. Zviedli, skôr by som povedal. Nebola použitá žiadna fyzická sila. Do tohto osudu som preklial sám seba svojou vlastnou slabosťou.“

„To je veľmi... nemilosrdné,“ povedal Harry, prekvapený Snapovou prudkosťou.

„Následky boli nemilosrdné, bol som hlupák a za svoj omyl som od toho okamihu platil každý deň môjho života.“

Keď bol Harry mladší, nikdy Snapa nepočul, ako by si niečo vyčítal. Teraz sa vďaka tomu cítil voči svojmu bývalému nepriateľovi láskavejšie, tak veľmi, že mu to dovolilo opýtať sa otázku jemným tónom, „Koľko ste mali rokov?“

„Jeden rok vonku z Rokfortu. Osemnásť, myslím. Práve som začal študovať na univerzite.“

„Ako ste sa s týmto vampírom stretli?“

Snape sa mu pozrel do očí a opýtal sa tlmeným hlasom, „Naozaj to chceš počuť?“

„Áno,“ povedal Harry a pod tým prenikavým pohľadom sa mu zachvel žalúdok.

„Prečo?“

Predpokladal, že to bola fér otázka. To, čoho sa práve dožadoval bolo nepochybne mimoriadne osobné a naozaj nemalo nič spoločné s jeho obavami o bezpečnosť ľudstva. „Ja... sa snažím to pochopiť. Toto otriaslo všetkými názormi, ktoré som o vás mal.“

„Nie je na tom veľa čomu rozumieť. Nebol som... o nič viac obdarený krásou v osemnástich, než som teraz. Bol som úplne neskúsený, kompletne. Ten... vampír, ktorý ma premenil, bol nepochybne najatraktívnejší muž, akého som kedy videl. Čo sa týka odolania pokušeniu, nemal som najmenšiu šancu.“

Harry si nemohol pomôcť a pri tomto ním myklo. Vôbec si nevedel predstaviť tohto zdržanlivého samotára v sexuálnej situácii, nieto ešte dosť chlipného na to, aby sa v zápale chvíle napil niečej krvi.

Snape vypustil zo seba ostrý smiech bez štipky humoru. „Ďalšia ilúzia rozbitá, Potter? Urazil som tvoje konvenčné city ďalšou abnormálnou úchylkou?“

„Nevedel som, že... uprednostňujete mužov, pane,“ odpovedal a nechápal, prečo by mal fakt, že Snape bol ako on spôsobiť, že jeho srdce začalo takto prudko búchať. Zhlboka sa nadýchol a pokúsil sa uvoľniť.

„Iba pred štyrmi dňami si sa dozvedel, že som nemŕtvy. Nevieš o mne vôbec nič.“

„Už si to začínam uvedomovať,“ jemne povedal. „A len tak pre poriadok, neurazili ste moje city. To by bolo odo mňa tak trochu pokrytecké.“

Ani nevedel, prečo o tom Snapovi vlastne hovorí. Jeho vlastné preferencie sa nijako nevzťahovali na to, prečo tam bol. Dočerta, nevzťahovali sa vôbec na nič.

Preferencie boli dôležité len vtedy, keď človek podľa nich aj konal. Bol k sebe dosť čestný na to, aby uznal že svojím vlastným spôsobom bol rovnako uzatvorený a emocionálne zmrzačený ako Snape. On to skrátka len lepšie zakrýval.

„Aha.“ Snapovo obočie sa pozdvihlo vo výraznom geste.

Chcel odvrátiť konverzáciu od žalostného stavu svojho vlastného neexistujúceho milostného života, a tak sa Harry opýtal, „Čo sa stalo s tým vampírom, ktorý... vás obrátil?“

Snape mykol plecom. „Už som ho nikdy nevidel. Dal som svoje panictvo a nesmrteľnú dušu úplnému cudzincovi, ktorého som stretol na jednom z Malfoyových Halloweenskych párty. Zobudil som sa sám o tri noci neskôr v pivnici opusteného domu, v ktorom sme... prenocovali.“

„Prenocovali“ a nie „sexovali“. Všimol si opatrnosť, s ktorou Snape vyberal slová. Jeho bývalý učiteľ mohol toto interview spraviť neuveriteľne nepríjemným, keby bol naschvál hrubý. Aj keď to vyzeralo tak, že Snape sa snažil byť zásadový a držať sa faktov, tiež sa snažil prerozprávať svoj príbeh príjemným spôsobom. Nemohol si pomôcť a obdivoval ho za jeho zdržanlivosť. Jeho roky u Aurorov mu ukázali, ako často sa ľudia snažili zmanipulovať svoje obecenstvo a zahrať na city pri prerozprávaní svojich príbehov. Snape bol osviežujúco diskrétny.

„Pozrite, veľa toho o vampirizme neviem, ale je mi čertovsky jasné, že ste nestratili svoju dušu,“ protestoval Harry. „Ak by ste ju stratili, nevyhladovali by ste sa tak, ako to robíte a nezáležalo by vám na tom, či strápnite školu.“

Snape vyzeral byť jeho slovami šokovaný. Nakoniec Snape veľmi stiesnene prehovoril, „Povedať to je od teba veľmi milé.“

„Je to čistá pravda,“ Harry to nechal tak a potom pokračoval v predošlom smere, akým sa ich rozhovor uberal, „Vedeli ste, čo sa vám stalo, keď ste sa zobudili?“

Snape potriasol hlavou. „Najprv nie. Myslel som si, že ma nadrogovali. Moje zmysly boli neuveriteľne ovplyvnené. Keď som sa zobudil, dokázal som začuť tlkot sŕdc potkanov v celej tej opustenej budove okolo mňa. Dokázal som zacítiť ich krv, ochutnať prach vo vzduchu.“

„Museli ste byť dobre vydesený,“ bez rozmyslu okomentoval Harry.

Snape vyzeral byť jeho slovami prekvapený. O malú chvíľu prikývol. „Áno, ale bol som tiež... rozjarený. Nikdy som sa necítil silnejší alebo živší. Bolo to úplne opojné – až dokiaľ neprišiel hlad a ja som pochopil, čo mi to vlastne spravili.“

„Ako...“

Snape ho ušetril od nevyhnutnosti opýtať sa trápnu otázku. „Medzi tou populáciou hlodavcov v tej budove neboli už žiadne tlčúce srdcia, keď som odtiaľ odišiel.“

Kedysi by bol znechutený takým vyhlásením, ale za tých dvanásť rokov u Aurorov toho videl už hodne. Spodina v Zašitej uličke jedla oveľa horšie veci než potkanov.

„Ale nemohli ste žiť len z krvi potkanov,“ povedal Harry a spravil z toho otázku.

„Nie na dlho. Ich krv neposkytuje tie správne výživné látky. Po čase začne vampír, ktorý žije len z krvi hlodavcov strácať úsudok. Jeho hlad narastá, zatiaľ čo jeho úsudok a kontrola klesajú. Je to hotový recept na pohromu.“

„Čo ste robili po tom, keď ste opustili ten prázdny dom?“

„Ja... domnievam sa, že som na čas stratil hlavu. Bol som... neutíšiteľný vo svojom hneve a zdesení. Našťastie som bol dosť inteligentný na to, aby som sa nestal nebezpečným pre spoločnosť. Vrhol som sa do študovania elixírov a zúfalo som hľadal liek. Po nejakom čas som si na Oxforde začal kupovať prostitútov, piť ich krv a potom im vymazávať spomienky, aby som prežil. Nezáležalo mi ani na sebe, ani na budúcnosti, pretože som neveril, že ešte nejakú mám. Upadal som čoraz hlbšie a hlbšie do beznádeje, až kým...“

„Ste nezašli za profesorom Dumbledorom pre pomoc?“ odhadol Harry.

Snape sa na stoličke trochu narovnal a odvrátil zrak. „Kiež by som býval tak múdry. Nie, stretol som Luciusa Malfoya. Verboval pre Voldemorta. Myslím, že už poznáš zvyšok tohto úbohého príbehu.“

Harry prikývol a opýtal sa, „Vedeli Voldemort a Malfoy, čo ste?“

Snape záporne pokrútil hlavou. „To, že som si udržal svoje tajomstvo sám pre seba bolo asi to najmúdrejšie rozhodnutie, ktoré som počas tých rokov spravil.“

„Čo sa potom stalo?“

Snape pokračoval jemným hlasom, „Prešiel takmer celý rok kým som sa spamätal a uvedomil si, čo by sa mi stalo, keby som zostal medzi Voldemortovými posluhovačmi. V tom čase už som prijal znamenie. Neveril som, že by existoval niekto, kto by mi pomohol, dvakrát prekliaty, ako som bol – vampír a smrťožrút.“ Ako rozprával, Snapov tón sa zmenil, stával sa viac oduševneným. Harry mal pocit, že Snape tento príbeh chcel rozpovedať. Koniec koncov, nemal predsa nikoho, s kým by sa oň mohol podeliť. Muselo to byť ako nejaká očista, keď mal konečne príležitosť porozprávať niekomu o všetkých tých hrozných veciach, ktoré sa mu prihodili.

„V zúfalstve som sa obrátil na Albusa. Najviac, v čo som dúfal bolo, že... ma odbaví sám. Nechcel som vyhladovať na smrť v Azkabane, ani byť odstránený na ministerstve. To boli jediné dva osudy, ktoré som si vedel predstaviť, po tom všetkom, čo som spravil. Albus mi dal na výber tretiu možnosť, jednu v ktorej bol prísľub nádeje a spasenia. Nikdy mi nedovolil, aby som sa na seba díval ako na monštrum, alebo aby sa ku mne správal ako k jednému. Bol to... neobyčajný muž.“

„Kiež by som ho poznal lepšie,“ povedal Harry. Strata Rona a Hermiony v poslednom boji s Voldemortom zatienila všetko ostatné, vrátane smrti Albusa Dumbledora.

Snape prikývol. Keď sa ich oči stretli, nastal medzi nimi okamih perfektnej komunikácie o ich stratách.

Nečakaná blízkosť ho šokovala takmer tak veľmi, ako keď sa v pondelok dozvedel Snapove tajomstvo.

„Je tu jedna vec, ktorá ma trápila, odkedy som sa o vás dozvedel,“ povedal Harry, potreboval si niekde vypustiť svoj hnev.

Snape sa uštipačne ozval, „Len jedna vec, ktorá ťa trápila?“

„Nuž, najmä jedna vec. Počas môjho tretieho ročníka ste odhalili vlkolačiu podstatu Remusa Lupina celej škole a zničili ste všetky jeho nádeje na kariéru v čarodejníckom svete.“

„Áno,“ odpovedal Snape tónom, ktorý by niekto iný mohol použiť na súhlas s tým, že poslal von psa.

„Nemyslíte, že je to dosť pokrytecké?“ dožadoval sa Harry a snažil sa ovládať svoju povahu. Nikdy sa im dobre nedarilo, keď sa hádali a on bol dosť pri zmysloch na to, aby vedel, že nahnevať sa v prítomnosti vyhladovaného vampíra by asi nebola najinteligentnejšia stratégia. „Myslím tým, vy obaja ste mali podobné tajomstvá, ktoré vás mohli zničiť a vy ste zradili to jeho.“

„Neočakávam, že toto je niečo, čo by Chrabromilčan pochopil,“ povedal Snape.

„Práve teraz sa úporne snažím, aby som kontroloval svoj temperament. Hlášky ako táto nie práve pomáhajú,“ varoval ho napätým tónom. „Ako ste mu to mohli spraviť, keď ste boli presne v tej istej situácii?“

„Spravil som to práve preto, lebo som bol v presne tej istej situácii ako bol on,“ odpovedal Snape.

„A čo to má znamenať?“

„Znamená to, že si zabudol zobrať elixír, ktorý mu umožňoval bezpečne komunikovať so spoločnosťou. Dovolil si stať sa smrteľným nebezpečenstvom, keď jediné, čo musel spraviť aby tomu zabránil, bolo vypiť liek, ktorý už vlastnil,“ povedal Snape.

„Zabudol len raz,“ ohnivo ho bránil Harry. „Raz, počas noci, keď sa dozvedel, že jeho najlepší priateľ nebol vinný z vraždy ich najbližších priateľov. Boli to mimoriadne okolnosti. Remus sa naozaj len pomýlil. Mohlo sa to stať komukoľvek.“

„Ľudia ako tvoj priateľ Lupin a ja, my si nemôžeme dovoliť robiť chyby. Keď my spravíme chybu, nevinní zomierajú,“ povedal Snape hlasom ako z ocele. „Keby tam Black v tú noc nebol, ty a tvoji priatelia by ste všetci padli za obeť Lupinovmu omylu.“

„Takže vy hovoríte, že jediný dôvod, prečo ste to spravili bol ten, že ste nás chceli chrániť? Že ste z toho nemali žiadne osobné potešenie, keď ste ho zničili?“ vyzýval ho Harry, pretože poznal zlomyseľnosť tohto muža.

„Priznávam, že ma perverzne potešilo to, čo som spravil. Nesnažím sa nachádzať žiadne výhovorky. Lupin sa preukázal ako nedôveryhodná hrozba, a či sa ti to páči alebo nie, nebol vhodný na to, aby sa skrýval v škole plnej nevinných detí.“ Snape sa stretol s jeho pohľadom predtým než dodal, „Moje odhalenie neprišlo bez osobného rizika. On mohol rovnako dobre odhaliť moje tajomstvo celému tomu davu, keby chcel svoju pomstu.“

„Remus vedel, čo ste?“ omráčený Harry sa spýtal.

„Jeho zmysly boli rovnako bystré ako moje. Aj keď sme sa o tom nikdy nerozprávali, musel to vedieť,“ odpovedal Snape.

„A prečo by to potom nepovedal?“ nahlas sa čudoval Harry a detská časť jeho ja si želala, aby to bol povedal. Možno, že Snape by potom nebol tak prekliato svätuškársky. Samozrejme, keby Remus prezradil Snapovo tajomstvo, Snapa by to stálo život.

„Lupin a ja sme sa pokúšali o niečo, čo sa podarí len máloktorému z nášho druhu – neviditeľne splynúť s normálnou spoločnosťou. Žijeme s vedomím, že každý deň už len naša prítomnosť ohrozuje ľudí okolo nás... tých, ktorí nám môžu byť drahí. Urobili sme vedomé rozhodnutie, že si nikdy nedovolíme zraniť ľudí s ktorými žijeme, a nezáleží na cene, ktorú za to musíme platiť. My musíme byť svojimi vlastnými Aurormi, našimi vlastnými väzniteľmi, ak je to potrebné. Lupin vedel, že sklamal, že zradil Albusovu dôveru a ohrozil každého jedného zo svojich študentov. Nemôžem si byť istý, ale domnievam sa, že neprezradil moje tajomstvo preto, lebo vedel že mám pravdu.“

„Čo ste spravili to aj tak stále nerobí správnym,“ trval na svojom Harry.

„Silno sa staviaš na Lupinovu obranu a ja uznávam, že okolnosti, ktoré ho prinútili zanedbať vypitie elixíru boli mimoriadne stresujúce, ale boli sme vo vojne s Temným Pánom. Okolnosti by sa nikdy nestali menej stresujúcimi; práve naopak, stávali sa čoraz obtiažnejšími. Čo by bolo pre mňa to správne riešenie, ktoré by so mal vykonať? Zostať ticho a dúfať, že nabudúce, keď bude mať stresujúcu skúsenosť počas splnu, ktorýkoľvek študent, ktorý mu skríži cestu nejako utečie pred vlkolakom nezranený? Máš vôbec poňatie, ako blízko ste ty a tvoji priatelia boli v tú noc k tomu, aby ste stratili svoju ľudskosť, ak nie vaše životy?“

„Bol som tam. Viem ako... nebezpečná tá noc bola,“ odsekol mu Harry.

„Smiem sa ťa teda spýtať otázku?“ vyžiadal si Snape so zvláštnou formalitou.

Zatínajúc zuby Harry prikývol. Vedel, že čokoľvek teraz príde, vôbec sa mu to nebude páčiť.

„Teraz si dospelý, a Auror. Každý deň nesieš zodpovednosť za tisícky životov. Keby si bol učiteľ, zodpovedný za bezpečnosť detí v tejto škole, chcel by si, aby tu učil vlkolak, ktorý si zabudol zobrať svoj elixír – z akéhokoľvek dôvodu? Keby si bol mnou, zostal by si ticho, vediac, že nabudúce, keď tvoj kolega bude mať ťažký deň, niektorí z tvojich študentov to možno neprežijú?“

Harry otvoril ústa, aby bránil Remusa a protestoval, že by zostal ticho, pretože sa to už nikdy viac nezopakuje, ale... teraz bol Auror. Jedna vec, ktorú sa za dvanásť rokov v policajnej službe pre čarodejnícky svet naučil bola, že ak niekto porušil zákon raz, existovala veľmi veľká pravdepodobnosť, že tak v budúcnosti spraví znova. Snape sa na Remusovu chybu díval rovnako striktným spôsobom, akým trénovali Aurorov, aby sa dívali na svoju prácu, a to z toho istého dôvodu. Nech už akokoľvek chcel zamietnuť Snapove obavy, nemohol, pretože ak by nemal pravdu, boli by to Rokfortskí študenti, ktorí by na to doplatili.

„Nuž, keby si bol mnou, čo by si urobil?“ dožadoval sa Snape, akoby zacítil Harryho neistotu, a možno že aj zacítil.

„Neviem,“ povedal nakoniec. „Chcem povedať, že by som dal Remusovi ďalšiu šancu, ale...“

„Ak by si sa zmýlil, mohlo by zomrieť dieťa,“ zakončil Snape mnohovravným pohľadom.

„Áno,“ váhavo súhlasil. Sledujúc Snape mohol vidieť, že bezpečnosť študentov naozaj bola preňho vážnou starosťou v tejto príšernej situácii.

„Nebudem predstierať, že som z tej situácie nevyťažil osobné potešenie, ale bolo to potrebné.“

„To neznamená, že sa mi to musí páčiť,“ povedal Harry.

„Nie, to neznamená. A teraz predpokladám, že máš perfektnú príležitosť pomstiť sa za Lupina a všetky tie zlomyseľnosti z našej minulosti,“ vyrovnane povedal Snape a držal jeho pohľad.

„Toto nie je o pomste,“ odvrkol Harry.

Civel na Snapa a snažil sa ohodnotiť ho ako dospelý. Všetky tie strašné veci, ktoré si myslel o svojom učiteľovi elixírov ešte stále vyzerali byť skutočné. Dve zo Snapových najvýraznejších povahových čŕt boli ešte stále zloba a sarkazmus. Celkovo bol Snape zrejme tým najnepríťažlivejším mužom, ktorého kedy stretol.

Ale nech ho to už akokoľvek hnevalo, Snape bol jedným z najodvážnejších a najčestnejších mužov, akých kedy poznal. Snape tu sedel vyhladovaný na smrť a diskutoval s ním o bezpečí jeho študentov. Na to určite potreboval abnormálnu kontrolu. Harry už videl, na čo môže vampirizmus zmeniť človeka v pondelok v noci. Snape bol takmer protikladom k tomu besniacemu monštru. Vedel, že jediné, v čom sa od seba líšili boli ich povahy a rozhodnutia, ktoré robili.

Jeho bývalého profesora vhodili do beznádejnej situácie, ktorá by si od väčšiny mužov vyžiadala ich zdravý rozum a morálku už hodne dávno, a predsa, tridsať rokov po tom, čo ho nakazili, tu Severus Snape sedel príčetný a relatívne nezmenený. Harry si nemohol pomôcť a obdivoval Snapovu odvahu a dôstojnosť.

Snape bol zvláštnou zmesou zo zdanlivo navzájom sa vylučujúcich vlastností – krutosť a česť, zlomyseľnosť a dôstojnosť, fyzická odpudivosť a morálna dokonalosť. Harry vedel, že keď bol mladší, nikdy by nedokázal vidieť nič iné než chyby tohto nepríjemného muža, ale tejto noci videl profesora Snapa ako zložitú osobnosť, ktorou bol. Napadlo mu, že po prvýkrát v živote vidí Severusa Snapa, ktorého Albus Dumbledore poznal a ktorému veril.

Keď sa ticho predlžovalo, Snape sa konečne opýtal, „Chcel si vedieť ešte niečo iné?“

„Ja, er, videl som už počas služby zopár vampírov. Všetky naše učebnice tvrdili, že človek prestane starnúť, keď sa raz... stane vampírom. Niektorí z tých vampírov, ktorých som stretol vyzerali veľmi desivo, ale niektorí z nich mali už aj niekoľko storočí a vyzerali iba na tridsať. Ale, ak vám to teda nevadí, keď vám to poviem, vy ste vždy vyzerali na svoj vek, pane. Prečo to tak je?“

„Vampír vyzerá, ako keby prestal starnúť, ak sa pravidelne stravuje na ľudskej krvi – tým pravidelne myslím raz za deň. My vlastne ďalej starneme, ale oveľa pomalšie. Vo výskumoch bolo dokázané, že ak sa stravujeme pravidelne, vyzerá to, akoby sme zostarli jeden rok na každé storočie, ktoré žijeme. Ja obmedzujem svoje jedlá na absolútne minimum potrebné na to, aby som prežil – raz každé dva týždne. Keby som sa stravoval pravidelnejšie, zmena môjho vzhľadu by bola vcelku drastická.“

„Oh,“ povedal Harry. „Čím viac sa o tom dozvedám, tým zvláštnejší sa mi vampirizmus zdá. Tak málo z neho vlastne dáva zmysel.“

„Existuje teória, že nedáva zmysel preto, lebo vampirizmus vznikol vďaka mágii, nie od prírody,“ ponúkol mu  Snape.

„Prečo by niekto použil mágiu, aby zo seba spravil vampíra?“ pýtal sa Harry.

„Samozrejme, nikto by naschvál nevytvoril vampirizmus. Dokonca aj ako kliatba by bol nepraktický,“ povedal Snape.

„Tak ako...?“

Tie tmavé oči ho sledovali, akoby bol presne tak neschopný, ako mu vždy Snape hovoril, že je. „Predpokladám, že nejaký blázon, čo mal viac moci než rozumu sa pokúsil dosiahnuť nesmrteľnosť a pokazil svoje vlastné kúzlo. Ak by sa niekto tak mocný ako ty alebo Voldemort v minulosti pokúsil zmeniť svoje telesné chemické zloženie, aby získal nesmrteľný život, mohol nechtiac vytvoriť tento stav. Študoval som tento stav už tridsať rokov a vampirizmus má oveľa viac spoločné s magickou nehodou než s prirodzeným postihnutím.“

„Ako lykantropia,“ povedal Harry.

„To ťažko,“ opravil ho Snape. „Lykantropia vznikla v prírode. Je to vírusové ochorenie prenášané výmenou telesných tekutín s vlkolakom v jeho vlčej podobe. Lykantropia nemá žiadne z tých vedecky nevysvetliteľných vedľajších efektov ako má vampirizmus – ako keď napríklad nemáme odraz v zrkadle.“

„Oh.“ Harry nikdy nemal veľmi v láske dlhé teoretické debaty. Nemohol si pomôcť a cítil ostré bodnutie bolesti nad stratou, keď si spomenul na to, že tento spôsob teoretizovania bol jednou z Hermioniných špecialít. Aby vrátil diskusiu k praktickej stránke, opýtal sa, „Takže čo budete teraz robiť, keď nemôžete jesť v Londýne?“ pokúšal sa držať svoj hlas vyrovnaný, spraviť otázku tak, aby znela zvedavo, nie obviňujúco. „ Pôjdete hop-šup sieťou do Aberdeenu alebo Liverpoolu?“

„Denný Prorok písal, že teraz inštalujú tie detektory vampirizmu do hop-šup siete,“ odpovedal Snape. Snape dokonale ovládal svoju tvár, ale jeho hlas prezradil jeho starosti.

„Denný Prorok sa snažil upokojiť spanikárený Londýn. Viete si predstaviť, koľko by to stálo, nainštalovať tie detektory do celej siete?“

„Takže je to teda ešte stále bezpečné?“ opýtal sa Snape.

„Áno.“ Harry sa pozrel na tohto temne odetého, domáckeho muža sediaceho naproti nemu. Snapova farba pleti bola tak príšerná, že nevyzeral len ako vampír, ktorým bol, ale skôr ako zombia, alebo nejaká iná kreatúra, ktorá lovila v noci.

Toto nebolo dobré. Momentálna panika z vampírov možno za tieto štyri noci bez mŕtvol trochu ustúpila, ale v celej Veľkej Británii panovala ešte stále nervozita. Čítal hlásenia Aurorov zo všetkých miest. Za posledný týždeň bolo nahlásených viac vampírích varovaní o podozrivých než za celý predošlý rok dokopy. Ak by Snape išiel hľadať spoločnosť a krv vyzerajúc tak ako vyzeral, nahlásia ho predtým, než vôbec stihne vyjsť z ktoréhokoľvek podniku, do ktorého príde hop-šup sieťou.

„Ale?“ Jeho prekvapenie sa muselo ukázať na jeho tvári, pretože Snape podráždene ako zvyčajne odvrkol, „Ako vykonávaš službu s tou tvojou otvorenou tvárou je pre mňa úplná záhada. Niečo si mi nepovedal, čo to je?“

„Moja tvár tu momentálne nie je naším problémom. Videli ste, ako vyzeráte?“ opýtal sa.

Sivá tvár stuhla na tvrdosť náhrobného kameňa. „Za posledných tridsať rokov nie. Snažíš sa byť vtipný?“

„Oh, zabudol som. Prepáčte,“ rýchlo sa ospravedlnil. Ten fakt vysvetľoval veľa o Snapovom výzore.

„Čo si sa mi to snažil povedať?“

„Úprimne?“ opýtal sa Harry a mozog mu pracoval na plné obrátky, ako by to formuloval, aby to vyznelo slušne. Keď Snape prikývol, váhavo vysvetlil. „Farba vašej pleti je otrasná. Nevyzeráte len chorý, pane. Vyzeráte... neprirodzene. Keby som mal službu, začal by som vás sledovať, len čo by som vás zazrel, a keď vezmeme do úvahy, akí sú všetci počas posledných dvoch týždňov prestrašení...“

„Už vidím, kam tým mieriš,“ povedal Snape.

„Možno že ilúzia by...“

„Nefungujú, keď je môj systém nestabilný, a nefunguje ani všehodžús,“ povedal Snape.

„Navrátila by vám krv hlodavcov nejakú farbu späť?“ váhavo sa opýtal, opatrný, aby neurazil.

Snape vyzeral byť príliš hlboko zamyslený na to, aby sa trápil drobnosťami ako spoločenské konvencie. Záporne potriasol hlavou. „Skonzumoval som toľko zvieracej krvi, koľko som si trúfol.“

„Povedali ste, že existujú elixíry, ktoré by mohli pomôcť.“

Tie ebenové oči sa stretli s jeho pohľadom. Jasne videl bolesť a obavy v bezodných hlbočinách ich temnoty keď Snape zdráhavo odpovedal, „Už som prekročil hranicu množstva výživných a obnovujúcich elixírov, ktoré je moje telo schopné prijať. Existuje bod, v ktorom už nemám ďalej na výber a jednoducho sa musím najesť. Nanešťastie, ten bod som prekročil už pred dvoma dňami.“

„Takže posledné dva dni ste boli vyhladovaný,“ povedal sebe rovnako ako Snapovi.

Snape podráždene odpovedal, „Vyhladovaný som bol posledných tridsať rokov. Posledné dva dni som v kríze.“

„Už ste niekedy boli tak dlho bez...“ Harry hľadal vhodné slovo a potom sa uspokojil s „potravy?“

Snape záporne potriasol hlavou, „Dva týždne boli vždy najdlhšie, čo som sa cítil dobre s čakaním. Keď príde pondelok, budú to tri týždne, odkedy som naposledy jedol.“

„To nie je dobré,“ vyslovil prekliato samozrejmý fakt. „Nemôžete takto fungovať donekonečna. Skôr či neskôr budete...“

„Neurobím nič, čím by som narušil dôveru voči mne u Minervy, ani nestrápnim školu,“ prerušil ho Snape hlasom ako z ocele. „Tak či onak si s tým poradím, a to bez toho, aby som lovil.“

Riešenie problému profesora Snapa pravdaže prúdilo v jeho žilách, dokonca aj teraz, keď sa rozprávali, uvedomil si prekvapený Harry. Že mu to napadlo až teraz bol buď dôkaz o predošlom nepriateľstve v ich vzťahu alebo potvrdenie Snapovej nepriaznivej mienky o jeho inteligencii. V každom prípade bol prekvapený, že mu to riešenie nenapadlo už skôr.

Samozrejme, teraz keď mu už napadlo, nevedel, či by mal navrhnúť podobnú ponuku. Videl na vlastné oči, čo dokáže hladný vampír človeku spraviť. Nechcel skončiť ako úbohá Ellie, vysušený do poslednej kvapky. Okrem toho tu bol ten nepríjemný fakt, že tohto muža veľkú časť svojho života nenávidel.

Ale skutočne na tomto všetkom záležalo, keď bol niekto vyhladovaný na smrť? Boli jeho vlastné obavy a odpor hodnotnejšie než Snapov život? Bol natoľko zlomyseľný a slabý?

A bol tu ešte väčší problém, ktorý museli obísť, než jeho vlastné váhanie, uvedomil si Harry.

Dokonca aj keby bol tak hlúpy, ako si o ňom Snape myslel, Harry bol dosť chytrý na to, aby vedel, že jeho bývalému učiteľovi sa ten nápad nebude páčiť. Aspoň nie hneď. Bude na to potrebný prekliato dlhý boj, aby v tom Snape uvidel tú logiku. Ale práve jednal s mužom, ktorý bol vyhladovaný na smrť. Skôr či neskôr bude Snape musieť ustúpiť a podvoliť sa nevyhnutnému.

Jeho žalúdok sa skrútol už len pri tej predstave, že ponúkne vampírovi svoju krv, dokonca aj jednému, ktorého poznal. Snape nejedol už takmer tri týždne. Dokonca aj jeho železná vôľa mala svoje hranice. Neexistoval spôsob, akým by aspoň jeden z nich mohol zabezpečiť, že keď ponúkne svoju pomoc, Snape sa bude kontrolovať a nevysaje ho do dna.

Ale bol schopný prenechať takého riziko na niekoho iného, kto by nastúpil na jeho miesto? Nejakého úbohého prostitúta, ktorý by nemal šancu Snapa od seba odhodiť, keby stratil kontrolu? Tá myšlienka bola rovnako odpudivá, ako predstava, že nakŕmi Snapa. Ale nech už ten návrh bol akokoľvek nechutný, bola v ňom určitá poetická spravodlivosť, ktorá zapôsobila na Harryho Chrabromilskú dušu. Kto už by bol lepší vziať na seba to riziko, než Auror, ktorý vypustil toho vampíra na slobodu? A, všetku falošnú skromnosť bokom, kto by bol lepšie pripravený dostať situáciu pod kontrolu než on, keby sa im veci vymkli z rúk?

Poznal hĺbku a silu svojej vlastnej moci. Len nerád na to príliš často myslel, ale pravdou bolo, že neexistoval čarodejník, ktorý by sa v tomto období sveta dokázal proti nemu postaviť.

Bol perfektne zdravý. Jeho krv bola na túto úlohu postačujúca. Jeho moc bola dostatočná na to, aby ho chránila. Jediná vec, ktorá mu chýbala, bola odvaha. Na predstave, že nakŕmi Snapa bolo niečo neuveriteľne nechutné. Boh vedel, že ten muž bol fyzicky dostatočne odpudivý na to, aby sa zachvel už len pri predstave, že by sa ho mal dotknúť, nieto ešte, aby Snapovi dovolil zaťať zuby do ktorejkoľvek časti jeho tela.

Ale bola to jeho povinnosť. On bol ten, kto bol koniec koncov zodpovedný za tento problém, takže bolo na ňom, aby ho vyriešil.

Jeho strach bol veľký, ale jeho vôľa bola väčšia. Nejako sa mu podarilo nájsť v sebe silu na to, aby prijal fakt, že spraviť toto bola tá správna vec v tejto ťažkej situácii. Osobné pocity bokom, nemohol nechať Snapa, aby zomrel. To bolo tou podstatou veci. Všetko ostatné sa už nejako bude musieť vyriešiť.

Zhlboka sa nadýchol a dožadoval sa, „Ako si s tým poradíte, ak si nemôžete dovoliť, aby vás videli?“

„Čože?“ ostro sa spýtal Snape.

„Už ste pripustili, že ste vyčerpali všetky umelé metódy. Čo mienite teraz spraviť? Zavolať dolu do Rokvillu a požiadať ich aby vám poslali hore do školy nejakú šľapku, aby vás obslúžila?“

„Nebuď trápny,“ povedal Snape.

„Existuje niekto na škole, kto vám v minulosti pomohol?“ jemne sa vyzvedal Harry. „Minerva...“

„Nie, na obe otázky. Nikto iný to nevie a ja to od nej nemôžem žiadať, nie po tom všetkom, čo už pre mňa spravila.“

„Tak to vám potom zostáva len jediné riešenie,“ povedal.

„Ja viem, Potter. Netreba to dlhšie rozoberať. Pripravil som izbu v nepoužívanej časti žalárov. Keď tam raz vstúpim, dvere sa za mnou zatvoria a neotvoria sa celý ďalší mesiac,“ povedal Snape.

Bože, Snape sa plánoval zabiť! Predpokladal, že to bol najčestnejší spôsob, akým situáciu riešiť, ak vezmeme do úvahy okolnosti, ale išlo to proti všetkému, v čo Harry kedy veril. Tiež nemohol uveriť tomu, že si o ňom Snape myslel, že je natoľko zlomyseľný, aby ho tešilo navrhnúť Snapovi aby sa zabil, nezáležiac na to, ako veľmi sa nemali v láske.

„To nebolo to riešenie, ktoré som navrhoval,“ rýchlo protestoval Harry. „Nezachránil som vám krk na to, aby ste zomreli hladom.“

„A čo by si teda navrhoval? Návštevu do muklovskej krvnej banky?“ sarkasticky sa dožadoval Snape.

„Fungovalo by to?“ opýtal sa Harry, jeho pozornosť odvrátená týmto nápadom. Nebola to cesta, ktorú zvažoval, ale dalo by sa to veľmi ľahko zariadiť.

„Nie. Krv musí by čerstvá a mať telesnú teplotu.“

Teraz alebo nikdy. Harry sa zhlboka nadýchol a povedal tak pokojne, ako dokázal, „Moja krv je čerstvá a má telesnú teplotu.“

„To nebolo ani trochu vtipné,“ povedal Snape a prebodol ho pohľadom.

„Ani nemalo byť.“

„Rozhodne nie,“ zapieral Snape.

„Pozrite, je to jediné riešenie, ktoré dáva zmysel. Nemôžete vyjsť von najesť sa a vyzerať tak ako vyzeráte. Ja som tu a ponúkam...“

„Nemienim sa voči tebe zadlžiť viac než už som,“ trval na svojom Snape.

„A namiesto toho chcete spraviť čo? Pochovať sa zaživa a pomaly zomrieť? A v tom je aká logika?“ opýtal sa Harry.

„To sa ťa netýka,“ povedal Snape.

„Týka sa ma to! Preklial som vás v tento osud, keď som sa do tohto zamiešal v pondelok. Nemôžem vás jednoducho nechať, aby ste sa umučili hladom na smrť!“

„A prečo by ti na tom malo záležať?“ vyzýval ho Snape.

„Pretože som vás poznal celý svoj život!“

„Nenávidel si ma celý svoj život,“ opravil ho Snape.

„Oh, dočerta aj s tým všetkým! Bol som dieťa. Boli ste môj najprotivnejší učiteľ. Teraz mám už takmer tridsať. Nebudem stáť bokom a nenechám niekoho zomrieť príšernou smrťou len preto, že som ho počas školy nemal rád,“ hádal sa ďalej. „Nechcete zomrieť – nie takto. Nikto by nechcel ísť týmto spôsobom. Profesor, prosím. Necháte ma pomôcť vám?“

„Nebudem predmetom súcitu.“ Pohľad, ktorý sprevádzal tie slová by rozbil odvahu väčšiny mužov.

Harry čelil tomu zlovestnému pohľadu celých sedem rokov, čo bol na Rokforte. Teraz ho rozzúril rovnako, ako ho rozzúril aj vtedy. „Toto nie je o súcite, vy hlupák. Poznám vás a nemienim vás nechať, aby ste sa zabili len preto, lebo to uráža vašu hrdosť, aby ste prijali niečiu pomoc. Mysleli ste vôbec na to, ako vaša smrť ovplyvní tých ľudí, ktorým na vás záleží?“

Snapovo odfrknutie bolo poslednou kvapkou.

„Tak ma dobre počúvajte, vy sebecký bastard. Minerva McGonnagalová vás potrebuje. Vy sám najlepšie viete, akí vzácni sú dnes majstri v elixíroch. Kde nájde niekoho, kto by vás nahradil? A aj keby našla, myslíte si, že nováčik by na seba prevzal všetku tú zodpovednosť a stal sa vedúcim Slizolinskej fakulty? Či sa vám to páči alebo nie, potrebujú vás tu.“

„Chceš mi tým povedať, že by som mal žiť, pretože som pre ostatných užitočný nástroj?“

„Aj keď si neviem predstaviť prečo, Minerve na vás záleží. Celá je z tejto záležitosti vystresovaná. Strávil som desať minút sľubovaním, že vám neublížim než ma pustila sem dolu pozrieť sa na vás,“ povedal Harry.

Snape zložil jednu ruku dolu z operadla kresla a prehrabol si prstami svoje mastné vlasy, ktoré mu padali do čela. „Viem, že... sa o mňa úprimne obáva. Nemal som to znevažovať.“

„Nepremýšľate jasne,“ nežne povedal. „Ste hladný a máte bolesti. Môžem vám s tým pomôcť. Ak mi to dovolíte.“

Snape sklopil oči a na chvíľu sa zadíval do blikajúcich plameňov, potom sa obrátil, stretol sa s Harryho pohľadom a spýtal sa, „Máš vôbec poňatia, čo ponúkaš? Toto nie je žiadne hrdinské Chrabromilské dobrodružstvo, do ktorého sa púšťaš. Pozývaš ma, aby som pil krv priamo z tvojich žíl.“

Harry prehltol naprázdno pod tým pohľadom a realitou, ktorá ho čakala. „Ja viem. Aj tak to chcem stále spraviť. Nechcem aby ste zomreli, nie, keď tomu môžem zabrániť.“

„Ja... chcem žiť,“ priznal sa Snape tichým tónom. Znel, akoby sa priznal k závažnej chybe svojej povahy namiesto najzákladnejšieho pravidla života.

Harry sa striasol, keď si uvedomil, že boj sa skončil. Vyhral túto hádku, ako aj vedel, že vyhrá. A teraz... teraz mu vampír pôjde piť jeho krv.

Len tak-tak ovládol nával paniky, zhlboka sa nadýchol a neisto sa spýtal, „Ako... ako to spravíme?“

Vyzeralo to, že Snape je rovnako nervózny a znepokojený, ako on. „Ak si si úplne istý, že chceš pokračovať v tomto smere, bolo by najlepšie, keby sme sa obaja cítili pohodlne. Gauč by asi bol lepšou možnosťou, než tieto kreslá.“

„Dobre.“ Harry sa postavil na nohy a presunul sa k tomu dlhému, šedému gauču, a mierne omráčený sa zosunul dolu na mimoriadne mäkké vankúše.

Snape ho nasledoval ešte pomalšie. Posadil sa dolu blízko pri ňom, ale nie dosť blízko na to, aby to bolo nepohodlné.

Harry zacítil svojho spoločníka, keď sa znova zhlboka nadýchol. Čo bolo zvláštne, aj keď Snape nebol najatraktívnejším z mužov, voňal dobre. Jeho vôňa bola horúca a veľmi zemitá, sladká, ale nie umelá.

„Čo teraz?“ opýtal sa Harry viditeľne zdráhavého muža vedľa seba.

„Existujú dva spôsoby, akými môžeme toto spraviť. Môžem použiť nôž a prepichnúť tvoju kožu na ramene a napiť sa odtiaľ. Alebo to môžem... spraviť tým tradičným spôsobom. Každý má svoje výhody.“

„To rameno znie... lepšie,“ povedal Harry a začal sa trochu chvieť. Myslel si, že by to mal zvládnuť. Nastrčí ruku a dovolí Snapovi, aby sal krv odtiaľ. Ich kontakt bude minimálny.

Snape prikývol a dodal, „Musím ťa varovať, že táto metóda je pre darcu neuveriteľne nepríjemná. Moje sliny obsahujú látky, ktoré umŕtvia danú oblasť a spravia túto skúsenosť príjemnou. To sa nestane, keď použijeme nôž.“

„Nemohli by ste sa teda namiesto toho... najesť z môjho ramena?“ spytoval sa s pocitom, že mu niečo ušlo.

„Ak je tvojím dôvodom na nakŕmenie sa na tvojom ramena zníženie pocitu... dôvernosti, tak akýkoľvek spôsob, pri ktorom by som použil zuby by to sabotoval.“

„Nerozumiem,“ povedal a sledoval tú nezdravú tvár pre akýkoľvek náznak toho, čo sa mu Snape snažil povedať.

Snape si povzdychol. „Ak to mám povedať bez obalu, moje sliny fungujú ako mimoriadne potentné afrodiziakum. Ak sa dostane do styku s tvojím krvným obehom, sexuálne ťa to vzruší. Jediný spôsob, akým tomu zabrániť, je použitie noža a keď vysajem krv z tvojej kože namiesto priamo zo žily. Avšak to je... neuveriteľne nepríjemná skúsenosť.“

„Oh,“ povedal Harry a cítil sa ako úplný blázon. Cítil, ako sa mu rozpálila tvár a mal podozrenie, že keby sa Snape cítil lepšie, červenal by sa tiež.

Majster elixírov sa stretol s jeho pohľadom a potichu ponúkol, „Ak si zmenil názor a už to nechceš spraviť, úplne to chápem.“

„Nie, spravíme to,“ trval na svojom Harry a snažil sa spamätať. „Máte nôž?“

Snape váhavo prikývol. „Áno.“

Snapovo zdesenie bolo tak dobre cítiť, že ste sa ho takmer mohli dotknúť. Šedastý vampír vedľa neho vyzeral, ako keby od Harryho očakával, že Harry použije nôž na ňom a rozpitve ho zaživa a nie opačne.

„Čo je?“ pýtal sa Harry, a rukou sa načiahol a dotkol sa Snapovho ramena, čo bol pravdepodobne prvý dobrovoľný fyzický kontakt, ktorý s týmto mužom kedy mal. Časť z neho očakávala, že sa obsah jeho žalúdka proti nemu vzbúri a vylezie mu hore krkom, ale pod rukou cítil iba teplú látku. Necítil žiadnu skutočnú hrôzu z toho, že sa dotýka Snapa, napriek tomu, ako sa mu sprvu tá idea hnusila. Bolo to tak dávno, čo sa niekoho dotkol mimo služby alebo letmého objatia, že sa mu to dokonca aj páčilo.

„Potter... chcel by som ťa požiadať aby si... ešte raz zvážil toto rozhodnutie.“

„Vy ne... vy chcete aby som, er...“ slová ho opustili. Tak strašne sa červenal, že si bol istý, že mu niekde praskne žila a potom už nebude dôvod, prečo by sa mal so Snapom o tomto ďalej hádať.

Počul, ako Snape hlasno prehltol a potom s očividnými ťažkosťami prehovoril, „Dávaš mi dar života, zdieľaš so mnou svoju krv. Ak by si bol na mojom mieste, chcel by si takú láskavosť odmeniť bolesťou?“ Snape naňho uprene hľadel a pokračoval, „Som si vedomý, že som s najväčšou pravdepodobnosťou posledný človek na zemi, s ktorým by si mal záujem... nadviazať intímny vzťah. Dávam ti svoje slovo, že... sa ma počas celého procesu nebudeš musieť nijako dotknúť. Iba od teba žiadam, aby si ma nenútil ublížiť ti. Ja... som ešte nikdy nespôsobil bolesť nikomu, od koho som sa najedol. Nechcel by som s tým začínať dnes v noci.“

Harry prehltol, keď počul tú úprimnú prosbu. „Ja... ja som skrátka len...“

Čo chcel vlastne spraviť – povedať Snapovi, že bol tridsaťročný panic? Možno, že nebol doslovný panic, ale mal k tomu tak blízko, že v tom nebol žiaden rozdiel. Snape sa bude smiať a rovno ho vyhodí z izby. Jeho trápna situácia už bola dosť ponižujúca aj bez toho, aby ju rozhlasoval.

Harry sa snažil nájsť nejaký spôsob, akým by to vysvetlil, ale slová sa mu skrátka nechceli dostať von z úst, keď bol pod drobnohľadom toho hladného, intenzívneho pohľadu. Jeho vlastné emocionálne problémy boli nič v porovnaní s tým, ako Snape trpel. Snape sa išiel vyhladovať na smrť, ale ešte stále bol dosť čestný na to, aby ho zaujímala kvalita zážitku jeho partnera. Snape sa ho nesnažil zneužiť, ani neplánoval nič chlipné. Ten muž ho skrátka len požiadal, aby sa nemusel cítiť ako monštrum viac, než už sa cítil kvôli svojim potrebám.

„Ja viem. Je to... ťažké pre nás oboch.“ Snapov hlboký, kultivovaný hlas bol takmer hypnotický, keď povedal, „Vo svojom jednaní so mnou si preukázal veľkú odvahu a súcit. Nenúť ma, aby som to oplatil bolesťou. Sľubujem ti, že vychutnáš to, čo ti ponúkam, Harry Potter, pravdepodobne viac, než si kedy vychutnal akékoľvek stretnutie vo svojom živote.“

To asi nebude ťažké, ak vzal do úvahy, že väčšina jeho skúseností bola samotárskeho druhu, uznala jeho spanikárená myseľ. „Ja...“

„Máš moje slovo, že ťa nijako nezneužijem, ani nič, čo medzi nami dnes v noci prebehne proti tebe nikdy nijako nepoužijem. Dovolíš mi spraviť to pre nás oboch znesiteľné, prosím?“

Kvôli nervozite len sotva dýchal a tak iba nemo prikývol.

„Ďakujem,“ zašepkal Snape. „Mám tvoje povolenie pokračovať?“

Znova prikývol a zatvoril oči, keď pocítil ako sa Snape prisunul k nemu na gauči bližšie. Dych sa mu zasekol v hrudi, keď Snapove ruky schmatli jeho plecia a naviedli jeho telo tak, až bol jeho chrbát pohodlne uložený v rožku gauča. Snape sa vedľa neho posunul. Prudko vydýchol, keď boli jeho nohy zdvihnuté a položené na vankúše. To nečakal.

„Všetko v poriadku. Uvoľni sa,“ povedal Snape. Jeho hlas bol tak utišujúci; bolo ťažké ignorovať ten návrh.

Mierne znepokojený Harry sa čudoval, či naňho Snape používa nejaké hypnotické schopnosti, o ktorých sa hovorilo, že ich vampíri používajú, aby očarili svoju korisť. Ak to Snape robil, jeho vlastná poddajnosť bola úplne bezpredmetná.

Otvoril oči, keď cítil ako sa Snape uložil po jeho boku. Hľadal v tej ostro rezanej, nezdravej tvári akýkoľvek náznak manipulácie, ale po prvý raz od kedy sa pamätal, Snapov výraz nebol kontrolovaný. Snape vyrezal byť... znepokojený oňho, keď sa na neho dolu díval.

„Cítiš sa pohodlne?“ spytoval sa Snape.

„Tak pohodlne, ako muž môže byť, keď sa nad ním skláňa vampír,“ zažartoval Harry.

Na jeho prekvapenie, Snapove tenké, bledé pery sa skrútili malým úsmevom, v ktorom nebola vôbec žiadna zloba.

„Si veľmi odvážny muž, Harry Potter.“ Snape sa nad ním pozastavil, ich tváre nastavené, akoby sa išli pobozkať. Snape vyzeral byť takmer tak vynervovaný, ako on sám.

Vedieť toto nejako pomohlo. Fakt, že ani pre Snapa to nebolo jednoduché spraviť, znížil jeho nervozitu natoľko, že dokázal povedať, „Zvykli ste hovoriť, že jediný rozdiel medzi odvahou a hlúposťou bol v tom, do akej fakulty dotyčného zaradili.“

Snape si nezvučne odfrkol. Jeho tvár bola ešte stále pretkaná napätím a bolesťou, ale tie žiarivé obsidiánové oči sa rozžiarili niečím podobným pobaveniu. „Nikto so mnou ešte nikdy takto nežartoval. Ono... pomáha mi to odľahčiť... stres z celej tejto záležitosti.“

Stres? Zmätený Harry si uvedomil, ako ťažké to pre Snapa muselo byť, možno ťažšie než by to bolo pre väčšinu ľudí. Civel do Snapových očí a takmer dokázal vidieť, aký jeho život musel byť, ako veľmi to musel nenávidieť. A prečo by aj nemal? Snape nadovšetko zbožňoval svoje súkromie a nemal rád, keď sa ho niekto dotýkal, ale aby prežil, musel zdieľať súkromné okamihy s celým radom prostitútov, ktorí pravdepodobne ani nepoznali jeho meno.

„Môžete sa do toho pustiť. Všetko je v poriadku,“ povedal Harry a súcit prebil jeho strach. Ústa mu úplne vyschli a srdce mu bilo, akoby mal znova čeliť Voldemortovi, ale myslel to vážne. Toto ponúkol dobrovoľne. Nebolo od neho správne, aby to Snapovi spravil ťažšie než bolo nevyhnutne potrebné, nie keď tento muž, ktorého toľko rokov nenávidel bol voči nemu tak láskavý a ohľaduplný.

Harry videl tú triašku, ktorá prechádzala Snapovým vychudnutým telom odkedy vstúpil do miestnosti, videl, ako Snape celú noc zvieral tie operadlá kresla. Nevedel si ani predstaviť, aká strašná musela byť Snapova bolesť potom, čo tri týždne nejedol. Jeho krv musela vampíra pokúšať odkedy vstúpil, ale jeho bývalý učiteľ sa držal pod kontrolou tak pevne, že Harry by nikdy ani len netušil, že jeho spoločník bol pod nátlakom.

Sledoval, ako sa Snapova ruka načiahla za jeho čeľusťou. Snapove prsty boli pevné, ale jemné, keď sa ho dotýkali. Tie prsty boli chladnejšie než prsty väčšiny ľudí, ale neboli ani nepohodlné, ani neprirodzené.

Jeho perspektíva sa zmenila, keď Snape zaklonil jeho hlavu tak dozadu, ako to len išlo a opatrne ho manévroval, dokiaľ jeho hlava nebola položená na operadle gauča a jeho hrdlo úplne naklonené a obnažené.

Harry cítil, ako sa Snape znova prisunul bližšie. Teplý dych ho pošteklil na krku a spôsobil, že sa zachvel. Neuveriteľne silno si uvedomoval Snapovu väčšiu výšku, keď sa Snape nad ním naklonil, aby sa dostal bližšie k jeho odhalenému hrdlu. Bol prišpendlený ku gauču, úplne bezbranný. Keby sa Snape rozhodol roztrhnúť mu hrdlo, ako to spravila tá príšera v Zašitej uličke tej úbohej prostitútke v pondelok v noci, nebolo by nič, čo by s tým mohol spraviť. Bol by mŕtvy, než by si vôbec stačil uvedomiť, čo sa deje.

Snapova zvláštne príjemná vôňa bola všade okolo neho a ťažko visela vo vzduchu. Harry sa skrátka musel čudovať, či v tom nemajú prsty aj nejaké feromóny.

Jeho srdce bilo tak hlasno, že to muselo ohlušovať toho vampíra rovnako ako jeho. Slová ako „nie“ a „stačí“ sa zasekli v jeho hrdle, čakali len na to, kým ich vypustí von. Nedokázal to. Mýlil sa. Nemal na to dosť odvahy. Toto bolo...

Niečo vlhké a teplé sa dotklo jeho hrdla, a jemu naskočili zimomriavky. Harry sa zachvel, keď si uvedomil, že Snape líže kožu nad jeho krčnou tepnou.

Snape ho lízal. Jeho myseľ spravila jednoznačné „blé“, ale jeho telo malo inú odpoveď na tento jemný proces. Očakával tesáky – videl už vlastne Snapove tesáky, roztržito sa čudoval – ako mu preseknú kožu na krku. Neočakával nič tak... zmyselné.

Jeho telo vyhladované po dotyku sa proti tomu nedokázalo ubrániť.

Nebesia, bolo to úžasné, vôbec nie tak príšerné ako očakával. Ale nakoniec, nikdy by si ani len nepredstavil, že by ho Severus Snape mohol obliznúť. Malo to byť odporné, ale... táto klzká starostlivosť bola jednoducho úžasná. V jeho žalúdku sa tvorilo teplo, keď Snape znova a znova oblizoval to isté miesto, ako keď mačka čistí svoje mačiatko.

Ako z vlastnej vôle sa jeho ruka zdvihla a položila sa na Snapove mastné vlasy. Harry nechal svoje prsty prehrabnúť cez tie polepené pramienky, na ktorých ležali. Snapove vlasy boli naozaj dosť... špinavé. Bolo to zvláštne, aby ten muž tak krásne a čisto voňal, keď jeho vlasy boli tak zanedbané. Maličká časť jeho mozgu, ktorá ešte stále fungovala navrhla, že Snape sa možno schválne nekúpal. Možno že tie feromóny, ktoré museli zapríčiniť, že každým nádychom mu bolo čoraz teplejšie, mali kumulatívny efekt. On sám sa v takýchto veciach vôbec nevyznal, ale možno že čím silnejší bol prirodzený pach vampírovho tela, tým jednoduchšie bolo preňho zviesť svoju korisť.

Harry cítil, ako Snapovo telo na ňom stuhlo, keď sa ho dotkol. Pomysliac si, že Snape sa možno obáva, že zmenil názor a chce ho od seba odhodiť, Harry jemne zašepkal, „Šššš. Všetko v poriadku. Je to... dobré. Naozaj dobré.“

Snape sa pri tomto mykol, ale pokračoval a oblizoval mu hrdlo, čo bolo v tejto chvíli jediné, na čom Harrymu záležalo. Povzbudzujúce teplo akoby mu prechádzalo cez pokožku a zrýchlilo mu dych a tep srdca. Aj keď nemal nič, s čím by to mohol porovnávať, reakcia jeho tela sa zdala byť oveľa extrémnejšia, než aká by mala byť na obyčajné lízanie. Bola to zvláštna, nevysvetliteľná zmes protikladov. Harry sa cítil opojením neschopný pohybu, ale živý, tak prekliato živý.

Zrazu začal chápať, ako mohli Snapa presvedčiť, aby sa pred rokmi napil cudzincovej krvi. Snape nebol žiaden úchylný perverzný nymfomaniak. Bol len človek. Takáto ohromujúca rozkoš nebola určená pre smrteľných ľudí.

Pamätal si, ako mu Snape povedal, že jeho sliny fungujú ako afrodiziakum a čudoval sa, či ho Snape líže preto, aby mu ho podal. Zrejme by ho malo znepokojiť, že jeho rozkoš bola umelo stimulovaná, že to bola len príprava, aby sa Snape mohol ľahšie najesť, ale naozaj sa nedokázal pre to znepokojovať, nie kvôli niečomu, čo bolo tak prekrásne.

Šteklivá rozkoš sa z jeho krku rozširovala, hýbala sa von a dolu. Aj keď ho Snape svojím diskrétnym spôsobom varoval, že sa to stane, Harry sa aj tak cítil nesmierne placho, keď stvrdol. Snažil sa vôľou prinútiť, aby to zmizlo, ale tie pocity mu stále zaplavovali telesný systém a jeho nemiestna erekcia iba ďalej narastala.

Snapova pravá ruka opustila jeho plece. Zatiaľ čo oblizovanie jeho krku pokračovalo, Snapova ruka skĺzla dolu po jeho svetri. Harry pridusene vykríkol, keď tie putujúce prsty prebehli po jeho vztýčenej ľavej bradavke. Dokonca aj cez tú ťažkú čiernu vlnu svetra bol ten kontakt elektrizujúci.

Ale Snapova ruka sa tam nezastavila. Pokračovala ďalej smerom dolu, jemnučko ako duch prešla po jeho svalnatom hrudníku a rovnom bruchu  zakrytom rifľami a zastavila sa iba keď dosiahla jeho pulzujúci orgán, ktorý sa snažil prevŕtať si cestu von z tých pritesných nohavíc. Zakňučal, keď Snape položil svoju horúcu dlaň na jeho žiadostivú hrču a stisol ho cez hrubú džínsovinu.

Harry sa ešte chvel z tých omamných vĺn žiadostivosti, ktoré vyvolalo to stisnutie, keď na krku zacítil niečo ostré a bolestivé. Bolesť bola na moment oslepujúca, rovnako intenzívna ako rozkoš, ale potom, keď sa Snapove tesáky dostali cez jeho mäso a našli, čo hľadali, jeho nepohodlie ustúpilo.

Namiesto neho prišiel ohromujúci náraz pôžitku, ktorý vybuchoval v celom jeho systéme. Bolo to ako tie vlny, ktoré cítil, keď ho Snape lízal, ale oveľa prudšie. Každá Harryho bunka akoby v tú istú chvíľu ožila.

Popri svojom vlastnom prudkom dýchaní rozoznal slabé sacie zvuky a uvedomil si, že Snape sa kŕmi. Ale to miesto sa zdalo byť teraz takmer ako pod narkózou. Nebola v tom žiadna bolesť, žiaden pocit, ako keď niekomu nasilu ťahajú krv zo žíl – nič iné než ten úžasný pôžitok, ktorý v ňom víril.

Ako dlho Snape sal jeho krv, to Harry nevedel. Nemal žiadne poňatie o čase. Bol uväznený v tejto extáze akoby zamrzol v čase. Neurobil sa, ale každá sekunda bola ako všetko pohlcujúci orgazmus. Nedokázal myslieť. Nedokázal dýchať. Mohol len cítiť. Cítiť a stonať.

Popri ohlušujúcom tlkote vlastného srdca počul prosebné výkriky, ktoré vydával. V tejto chvíli by urobil čokoľvek, len aby si udržal ten pocit. Keby si Snape otvoril žilu a pritisol ju k jeho ústam, napil by sa z nej rovnako ako to spravil mladý Slizolinčan pred tridsiatimi rokmi.

Ale Snape nespravil nič tak bezohľadné. Muž skrátka len jedol tak dlho, že mu to prichodilo ako večnosť.

Harry bol tak uchvátený tými erotickými pocitmi, ktoré ním prebiehali, že si takmer ani nevšimol, keď sa tie tesáky ostré ako žiletky vytiahli z jeho žily. Cítil, ako Snape chvíľu znova líže jeho krk a potom sa to všetko skončilo.

Harry otvoril oči a videl veľmi zmeneného Snapa, ako sa díva dolu naňho. Smrteľný šedastý nádych pokožky sa stratil. Snape mal sčervenené líca, žiariace zdravím. Jeho oči už neboli prepadnuté, ale jasné a naplnené pôžitkom. Dokonca aj Snapove vlasy vyzerali byť žiarivejšie.

Keď sa ich pohľady stretli, Snape sa zatváril váhavo.

Harryho telo bolo ešte stále ako v ohni, stratené v zmyselnom omámení, ktoré spôsobilo Snapovo nakŕmenie. Jeho erekcia bola ešte stále ako živá vec, zúfalo pulzovala, teraz keď čokoľvek udržiavalo jej pôžitok sa stratilo a prestalo spolupracovať.

Malá časť jeho mozgu si uvedomila, že je po všetkom. Snape sa najedol. Už si splnil funkciu, ktorú tu mal. Nič viac sa medzi nimi neudeje. Ale... ale on zomrie ak sa neurobí...

Zdalo sa, že Snape sa dostal cez čokoľvek, pre čo sa zastavil. Z jeho tváre sa vytratili všetky pochybnosti a namiesto nich prišla neprirodzená nežnosť.

Harry sledoval Snapove zožltnuté prsty, ako rozopli zips na jeho modrých rifliach. Kovové zaškrípanie, ktoré zips spravil, keď ho Snape opatrne rozopol ponad vypuklú erekciu znelo veľmi hlasno.

Snape zošuchol jeho rifle dolu na jeho boky a spolu s nimi zobral aj jeho trenírky. Harry sa prudko nadýchol, keď ním prešiel náhly pocit slobody, teraz keď boli tie škrtiace nohavice preč.

Keď boli jeho rifle aj spodné prádlo zhrnuté až dolu pri kolenách, Snape sa naňho pozrel.

Vyzeralo to, akoby Snape čakal, kým mu povie, aby prestal, ale to slovo už dlhšie v Harryho slovníku neexistovalo.

Zdalo sa, že to isté si uvedomil aj Snape. A potom sa Snapova pravá ruka načiahla, aby sa dotkla jeho erekcie bahniacej po dotyku.

Harry si nemohol pomôcť a hlasno zastonal, keď na sebe po prvý raz v živote zacítil ruku iného človeka, ako sa dotýka jeho obnaženého mužstva. A potom sa Snapova hlava s tou lesklou záplavou čierneho hodvábu sklonila nad jeho lono a Harryho svet sa zatočil po druhý krát za tento večer.

Vampíri naozaj vedeli dobre sať. Táto šialená myšlienka mu pobehovala po tom, čo zostalo z jeho roztopeného mozgu, keď ho Snapove ústa začali fajčiť. Snape vôbec nebol váhavý, vôbec nie nešikovný. Snape s ním pracoval, akoby bol majster v tomto umení a dokazoval svoje majstrovstvo schopnosťami ďaleko presahujúcimi schopnosti prípravy elixírov.

Čo sa jeho týka, on mohol len stonať, keď pôžitok ohromil jeho už aj tak rozkošou zaplavené zmysly. Pre Snapa to nemohlo byť zase až tak príjemné. Harry bol taký napätý, že sotva vydržal viac dve sklonenia Snapovej hlavy než zaplavil Snapove ústa svojím orgazmom.

Ale nezdalo sa, že by Snapa nejako odpudilo, ako málo vydržal. Snape zostal s ním a vypil ho až do dna, sal až dokiaľ Harry naposledy nevystrekol a  nezmäkol pod jeho talentovaným jazykom.

Posledná vec, ktorú si ešte uvedomoval bola ako Snape nakoniec zdvihol hlavu z jeho lona. Temnota ho obkolesila rovnako nemilosrdne ako vášeň a on sa rútil do náruče spánku, o ktorom vedel, že môže byť večný.

*****

V Harryho hlave búšilo, ako keby sa mu v lebke mlátilo tucet opitých horských trolov . Od žalúdka mu bolo tak špatne, že už len otvorenie očí bolo dosť na to, aby sa obsah jeho žalúdka pokúsil dostať von.

Civel hore na tie vkusné zelené nebesia postele nad jeho hlavou a nemal ani poňatia, kde bol, ani ako sa tam dostal. Jediné čo vedel bolo, že mu ide vybuchnúť hlava, teda ak ju v tom nepredbehne žalúdok.

Obvykle sa nespil až na mol. S tou mocou, akú mal on si nemohol dovoliť stratiť sebakontrolu takým spôsobom. Ale aj tak, cítil sa akoby mal opicu, alebo bol... chorý. Pomyslel si, že je možno v nemocnici, ale počas výkonu jeho služby za tých dvanásť rokov strávil veľa času u Sv. Munga a vedel, že tam nemajú mahagónové postele s nebesami zo zeleného zamatu.

Takže kde... ? Jeho ubolená myseľ sa konečne zobudila. Spomenul si na minulú noc. Prišiel sa pozhovárať s profesorom Snapom a ... skončil...

Harry cítil ako sa mu rozpálili líca, keď si presne rozpomenul, ako to skončilo a čo robil minulú noc so Snapom.

Bože, nakŕmil svojou krvou vampíra a potom...

Nevedel či je viac rozrušený faktom, že nakŕmil vampíra, alebo z toho, že mal počas toho procesu sex s profesorom Snapom. Oba prípady boli viac než adekvátne na to, aby mu spôsobovali obavy.

Keď si utriedil svoje činy z minulej noci, nasledovalo zistenie, že toto musí byť posteľ profesora Snapa, v ktorej práve spal. A musela to byť nočná košeľa profesora Snapa, ktorú mal na sebe, pretože on určite jednu z týchto nevlastnil.

Tichý zvuk ako zašušťanie látky po jeho ľavej strane pritiahol jeho pozornosť. Výsledok jeho dedukcie bol potvrdený pohľadom na vysokú postavu oblečenú v čiernom, ako sedí na drevenej stoličke s rovným operadlom pri posteli.

Tie čierne oči sa naňho upierali, ale toto ráno neboli ani prepadnuté, ani naplnené bolesťou. Aj keď sa na Snapových kostnatých črtách tváre objavilo niečo ako nervozita, už viac nevyzeral byť zúfalý. Práve naopak, keď si Harry pozorne prezrel zmeny, ktoré sa udiali za minulú noc, pomyslel si, že ešte nikdy nevidel Severusa Snapa vyzerať tak dobre. Jeho pokožka žiarila zdravím; jeho vlasy vyzerali čisté a učesané. Profesor elixírov nikdy nebude pekný či atraktívny muž, ale v tej chvíli vyzeral uhladene a zvláštne sexi.

„Dobré ráno,“ pozdravil ho Snape tichým a krotkým tónom. Sledoval ho, akoby od neho očakával nejaký výbuch alebo útok. „Ako sa cítiš?“

„Nepríjemne,“ priznal sa Harry. „Vy... vyzeráte lepšie.“

„A aj sa tak cítim, vďaka tvojej pomoci.“

Zúrivo sa začervenal a pozrel sa preč od toho príliš vnímavého pohľadu. Čo mal asi tak teraz povedať? Spraviť? Nikdy v živote nemal ani len obyčajné ráno po tom, nieto ešte jedno tak bizarné ako toto.

Takže zatiaľ čo sa horúčkovito snažil dať svojim myšlienkam nejakú formu, poobzeral sa po miestnosti, v ktorej sa nachádzal. Podobne ako v obývačke, zariadenie bolo mierne a elegantné. Stenu naproti posteli zaberal malý kozub. V ňom veselo horel oheň a zahrieval miestnosť.

Nočné stolíky, šatník a skriňa ladili s tmavým mahagónovým drevom postele, podobne ako aj police, ktoré lemovali steny tejto miestnosti. Tak sa zdalo, že kdekoľvek sa vyskytoval Snape, nazbierali sa aj knihy.

Na nočnom stolíku pri prázdnej strane postele bola kopa niečoho, čo vyzeralo ako knihy čiernej mágie, ak ich teda mal posúdiť podľa názvov. Vedľa tých krehkých zväzkov viazaných v koži stála jedna napoly vyhorená sviečka. Na nočnom stolíku po Harryho ľavej ruke stála nenačatá sviečka s ladiacim cínovým podstavcom, takže vydedukoval, že tá druhá strana postele bola obvykle miestom, kde spával Snape. Nemohol si pomôcť a čudoval sa, či tam Snape minulú noc spal vedľa neho po tom, čo zamdlel.

Čo samozrejme prinútilo jeho mozog myslieť na to, čo spravil minulú noc.

„Potter?“

Obrátil sa za zvukom svojho mena a prižmúril oči bolesťou, ktorú spôsobil pohyb hlavy.

„Vypi toto, prosím.“ Snape držal pred ním malú hnedú fľašku. „Je to elixír na posilnenie. Mal by pomôcť s tvojou bolesťou hlavy a rozdráždeným žalúdkom.“

Ich ruky sa letmo dotkli, keď sa načiahol za elixírom. Harry sa pri tom kontakte zachvel. Zasekol sa mu dych v hrdle a jeho srdce sa rozbúchalo prudšie. Možno to bola tá intimita toho, že tu ležal v Snapovej posteli so spomienkami na to, čo sa medzi nimi odohralo minulú noc ešte stále tak jasnými na tele aj v mysli. Alebo mu možno len bolo zle.

Odzátkoval fľašku a vypil jej trpký obsah až do dna. Len keď mu Snape bez slova podal pohár tekvicového džúsu si uvedomil, ako ustarostene ten muž vyzeral.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa, keď si uchlipol trošku toho príliš sladkého džúsu.

„Znie to síce čudne, ale toto je prvý raz, čo si niekto pamätal, čo sa deje keď jem. Ja... nemohol som si byť istý, že nezmeníš názor, keď sa zobudíš.“

Ten svieži ironický hlas ním prechádzal takým spôsobom, ako ním prechádzal aj pocit dotykov Snapovho jazyka na jeho pokožke.

Aj keď sa Snape doslovne nespýtal, počul v tom tú otázku. „Žiadna zmena názorov.“

Ich pohľady sa opäť stretli.

Harry vydržal ten uprený pohľad tak dlho ako dokázal, potom prehltol a odvrátil sa preč. Prekvapene si uvedomil, že sa cíti lepšie. „Čokoľvek ste mi to dali, fungovalo to výborne. Už sa cítim oveľa lepšie.“

Nasledovalo krátke ticho a potom sa Snape jemne ozval, „Výborne. Teraz ti dám elixír, ktorý obnoví tvoju stratenú krv. Chcel by som, aby si ho bral každé ráno a večer nasledujúce tri dni.“

„Vďaka,“ povedal a cítil sa trápne a hlúpo. Nevedel, ako sa má na Snapa teraz dívať. Nevedel, čo má povedať. Minulú noc mal s týmto mužom sex a, aj keď nebolo správne pozastavovať sa nad takými vecami, každý krát, keď svojmu pohľadu dovolil sledovať Snapa si jeho telo spomenulo, ako dobre mu Snape dokázal spraviť.

„Ja... myslím, že by som už mal ísť,“ povedal.

„Šaty máš na vrchu šatníka. Dovolil som si ich vyčistiť kúzlom. Zmenšil som fľašku s elixírom na obnovu krvi a dal som ju do vrecka nohavíc, spolu s papierom a inštrukciami, ako ho používať,“ povedal mu Snape.

„Vďaka,“ povedal Harry. Postavil sa na nohy a trochu sa zapotácal, než znova našiel rovnováhu. Cítil sa ako idiot a opýtal sa, „Er, kde je kúpeľňa?“

„Za tamtými dverami,“ povedal Snape. Na pravej strane postele boli dvoje dvere, naproti kozubu. Snape ukazoval na tie, ktoré boli otvorené a vnútri mali rozsvietené svietniky.

Harry si zobral svoje úhľadne uložené šaty z vrchu šatníka, a cítiac Snapov pohľad na jeho holých nohách sa ponáhľal do kúpeľne.

Vaňa s pazúrmi zaberala v malej miestnosti väčšinu voľného miesta. Vedľa bolo umývadlo so zrkadlom a na druhej strane bolo WC. Toto bolo prvé zrkadlo, ktoré v Snapových izbách videl, čo bolo asi ťažko prekvapivé, ak vezmeme do úvahy, že Snape nemal odraz a to bola stála pripomienka jeho stavu.

Túžobne sa pozrel na vaňu, ale rozhodol sa, že rýchlosť je toto ráno prednejšia. Použil zariadenia, umyl sa a obliekol sa tak rýchlo, ako len bolo možné.

Na chvíľu sa zastavil, aby sa na seba pozrel v zrkadle predtým, než opustí kúpeľňu. Zdvihol bradu a prehľadal svoju ľavú stranu krku, ale nevidel žiadne stopy po mieste, kde minulú noc jedol Snape. Uvedomil si, že Snape musel tie stopy vyliečiť. Dávalo to zmysel. Snape si naozaj nemohol dovoliť zanechávať za sebou zástup prostitútov s podozrivými stopami po uhryznutí na krkoch a s chýbajúcimi spomienkami. Bolo len prirodzené, že profesor bude zvyknutý zahladiť svoje stopy.

Keď už si bol istý, že na ňom nebola žiadna fyzická stopa po tom, čo spolu robili, dlho a pozorne sledoval svoju tvár v zrkadle. Pomyslel si, že by mal vyzerať inakšie. Minulú noc mal sex, naozajstný sex, nie len typické tínedžerské bláznenie. Určite by sa tá zmena mala nejako prejaviť? Ale vyzeral stále rovnako. Strapaté, neupravené čierne vlasy boli také isté ako včera, jeho oči mali ešte stále taký odtieň ako krk divokého káčera. Ešte stále mal otcov ohrnutý nos a jemne predelenú bradu. Ešte stále bol len Harry.

Predpokladal, že to bolo samo o sebe požehnaním. Ak vzal do úvahy s kým, alebo lepšie povedané s čím, mal minulú noc sex, mohol sa rovnako dobre zobudiť o pár dní neskôr s navždy zničeným životom rovnako ako sa zobudil Snape, keď bol ešte mladý. Alebo sa vôbec nemusel zobudiť.

Poskladal nočnú košeľu a nechal ju v koši na bielizeň v kúpeľni – zdalo sa mu zvláštne, že vampír má niečo tak obyčajné ako kôš na bielizeň – a potom sa vrátil naspäť do spálne.

Snape ešte stále sedel v tej stoličke s rovným chrbtom pri posteli. Jeho dlhá postava sa Harrymu ešte stále zdala uhladená a zmyselná. Uvedomil si, že sa už možno nikdy nedokáže pozrieť na Severusa Snapa tak ako predtým, po tom, čo spolu robili minulú noc.

„Nuž, tak ja už pôjdem,“ neohrabane povedal a ešte stále nemal poňatia, čo by mal vlastne povedať. Mal by sa Snapovi poďakovať? Nejako spomenúť, čo robili?

Nie, Snape vôbec nespomenul ten sex. Najlepšie bude, ak sa bude správať, akoby sa to nikdy nestalo.

Snape sa postavil na nohy a znovu tak Harrymu pripomenul, aký vysoký vlastne je. Snape sa k nemu pridal v otvorenom priestore medzi posteľou a dverami, o ktorých predpokladal, že vedú naspäť do obývačky. „Kozub v mojej obývačke je napojený na hop-šup sieť. Môžeš odísť tou cestou, ak chceš.“

„Dobre. Tak sa teda majte.“ Kriste, znel ako úplný hlupák, pomyslel si Harry keď sa obrátil aby utiekol cez kozub.

„Potter!“

Zastavil sa a obrátil naspäť do miestnosti.

Snape sa nervózne a zhlboka nadýchol a potom povedal, „Viem, že som to presne tak nepovedal, ale... ďakujem za to, čo si pre mňa spravil minulú noc.“

Horúčava v tvári mu napovedala, že sa pravdepodobne červená dosť silno na to, aby dokázal presvietiť celý Zakázaný les, „Er, nemáte za čo.“

Ďalšia úžasná odpoveď. Tohto vždy výrečného muža svojimi inteligentnými replikami teda určite neokúzli. Otázka prečo mu vlastne záležalo na tom, či okúzli Severusa Snapa asi nebola najlepšia na to, aby ju podrobnejšie skúmal.

„Môžem povedať svoj osobný postreh?“ opýtal sa Snape necharakteristicky váhavým tónom.

Harry sa obrnil a čakal, čo mu Snape povie. Mal pocit, že jeho absolútna neskúsenosť musela byť staršiemu mužovi až nehorázne jasná. To by sa na Snapa hodilo, keby mu teraz dal vedieť, ako trápnym sa ukázal byť minulú noc. Ale on nebol žiaden zbabelec. Čokoľvek mu Snape chce povedať, on si to vypočuje. Tak iba ticho prikývol a celý stuhol, keď sa pripravil na to, že jeho hrdosť bude roztrhaná na kúsky typickým Snapovským sadistickým nadaním.

„Máš vzácne štedrú dušu. Ak by to odo mňa nebolo príliš drzé, rád by som poznamenal, že tvoj milenec je veľmi šťastný muž. Opatruj sa, Harry Potter.“

Predtým než si stihol Snapove slová nejako vysvetliť, majster elixírov sa obrátil na opätku, rozmachom zavlnil svojím habitom a zmizol za dverami vedľa kúpeľne.

Omráčený Harry tam chvíľu len tak stál a civel na tie zatvorené dvere. Tak toto musel Snapovi uznať, ten muž mal ešte stále dar úplne ho vyviesť z miery.

Keď mu došlo, že Snape sa v najbližšom čase nemieni vrátiť do miestnosti, prinútil sa presunúť do obývačky a ísť hop-šup sieťou domov.

Poslední komentáře
13.06.2012 17:59:47: www.penzijni-pripojisteni-info.cz/penzijni-pripojisteni kb penzijní fond
12.06.2012 00:20:31: www.antharant.cz internetové antikvariáty
25.03.2012 17:41:11: půjčky bez registru a poplatku
26.05.2008 15:32:55: naprosto skvělá povídka:))) no a Severus...chtěla bych ho vidět s těma zoubkama:DD