HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

=> Nocturne

8. kapitola

Tešte sa, lebo sa dlho nebudete. Najbližší preklad bude až minimálne o týždeň, lebo má misto školu a potom ide na operáciu. Neviem o čo ide, no dúfam, že nič vážne a že sa tu s ňou onedlho skoro stretneme ;)

Kapitola 8

Sobotu ráno bolo studeno a vlhko, ale v Rokfortských žalároch bolo vždy studeno a vlhko, takže počasie vonku naozaj nerobilo žiaden veľký rozdiel.

Harry si myslel, že nasťahovať sa k niekomu po toľkých rokoch, čo žil sám, by mu malo pripadať čudné. A veru že aj, bol nervózny ako pes, keď v stredu po práci zdvihol svoj kufor a Hedviginu klietku a hodil ich cez kozub do Severusovej obývačky, najmä keď bol Severus zaneprázdnený večernými trestami po škole a nebol tam osobne, aby ho privítal. Ale na pariacom sa čajníku našiel odkaz, hneď vedľa podnosu s jeho obľúbeným čokoládovým zákuskom, ktorý ho vítal a inštruoval, aby sa vybalil a cítil sa ako doma. Keď vstúpil do spálne, aby si v nej uložil kufor, dokiaľ nebudú mať čas porozprávať sa o tom, kam dá svoje veci, vedľa Severusovho starého šatníka našiel stáť úplne nový, mahagónový. Na tom novom bol tiež odkaz, rovnako ako aj na dverách skrine, ktorej obsah bol posunutý na jednu stranu, aby mal miesto pre svoje veci. V kúpeľni sa objavila nová polička na hygienické potreby vedľa vane, a polovička skrinky nad umývadlom bola vyprázdnená.

Ešte stále tu bola taká maličkosť, ktorú musel vybaviť a to s Minervou, skontrolovať, či nebude mať nejaké námietky proti tomu, aby jedol za učiteľským stolom. Bol tiež zvedavý na to, ako Severus vysvetlí svoju požiadavku riaditeľke ale Severus povedal, že sa o to postará sám, takže tým sa Harry nemusel zaťažovať. Až dokiaľ to nevybaví, Dobby bol nadšený, že mu bude môcť prinášať jedlo do Severusových komnát, takže by asi iba ťažko hladoval.

Námaha, ktorú Severus vynakladal, aby sa mohol uňho doma pohodlne ubytovať bola mimoriadne dojemná. Aj napriek počiatočnej úzkosti, ešte nikdy sa necítil byť viac niekde vítaný.

Najviac sa mu uľavilo z faktu, že sa im podarilo prežiť takmer štyri dni bez toho, aby sa navzájom vyvraždili. Strávil dosť víkendov v Severusových izbách na to, aby vedel, že sú kompatibilní. Avšak, zopár nocí v týždni sa nedalo porovnávať s tým, keď ste o niekoho zakopávali každý večer po vyučovaní. Obával sa, že polezie svojmu samotárskemu milencovi na nervy, ale doteraz sa ani raz nepohádali. Samozrejme, na to ešte bolo času dosť.

Ale aj tak, harmonický štart bol povzbudzujúci, pomyslel si Harry, keď prechádzal po prázdnych chodbách na druhom poschodí so svojím milencom.

Bol celkom rád, že dnes bola sobota s povoleným výletom do Rokvillu. Väčšina študentov odišla do dediny hneď po raňajkách, a tak sa s nikým nestretli keď prechádzali opustenými chodbami k umyvárni Umrnčanej Myrtly na druhom poschodí. Čo bola dobrá vec, keďže Severus sa začal priečiť, len čo zbadal, kam ho vedú.

„Vchod je na dievčenských záchodoch?“ pýtal sa Severus.

Harry sa uškrnul a prikývol. Bol tak trochu prekvapený, že profesor Dumbledore neprezradil Severusovi umiestnenie Tajomne Komnaty, ale Albus si vždy rád nechával svoje tajomstvá pre seba.

„A ty tam ako chceš... rovno vojsť? Neohlásený? Ako vysvetlíš našu prítomnosť, ak budú niektoré zariadenia práve používané?“ vyslovil Severus svoje obavy. Čiernymi očami sledoval dvere označené pre dievčatá akoby očakával, že za nimi na nich čaká horda ľudožrútskych bosoriek.

Mierne pobavený Severusovým staromódnym útlocitom a zdržanlivosťou, rýchlo ho ubezpečil, „Nebudú používané. Daj na moje slová.“

Harry bol mierne prekvapený, že Severus nevedel o Umrnčanej Myrtle. Ten muž v tejto škole žil dlhšie než tridsať rokov.

„Potter, videl som tvoje známky z veštenia.“

Harry sa zachechtal. „To nie je veštenie. Sľubujem. Nikto tam nikdy nechodí. No tak poď.“

„Ako si len môžeš byť istý, že nikto nikdy nepoužíva dievčenské záchody na chodbe, v ktorej si nebol už dvanásť rokov?“

Harry otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Miestnosť bola ešte stále tak temná, deprimujúca a gotická ako si ju pamätal. Pozrel sa cez plece a vysvetlil, „Nuž, po prvé, väčšina dievčat radšej nechce mať čo do činenia s...“

„Kto je tam?“ umrnčaný dievčenský hlas sa dožadoval zo zdanlivo prázdneho záchoda. „Čo robíte vy muži na dievčenských záchodoch? Poviem to na vás!“

„U Merlina,“ zamrmlal Severus vedľa neho a celý zbledol, „Viem, že by sme mali utekať, ale moje nohy ma nechcú poslúchať.“

„Je to v poriadku, Severus. To je len Myrtla. Ahoj, Myrtla,“ zavolal Harry tak veselo ako len dokázal.

O sekundu neskôr vyletel z jednej zo stien záchodov duch brunetky s vyčesanými vrkočmi v školskej uniforme, presne taký istý duch, akého si pamätal spred rokov. Guľatá tvár za okuliarmi bola stiahnutá do podozrievavej grimasy. „Ako poznáš moje meno? Kto si?“

Bolo to zvláštne, keď sa vás civel priesvitný človek z výšky zo vzduchu.

„To som ja, Harry. Harry Potter. Už si na mňa nespomínaš, Myrtla?“ opýtal sa ducha pred sebou svojím najokúzľujúcejším tónom.

Harry si ju pamätal ako vcelku nepekné, všedné dievča o niekoľko rokov staršie od neho, ale keď sa na Myrtlu pozrel teraz, vyzerala byť neuveriteľne mladá.

„Harry! Už sú to celé veky! Prečo si ma neprišiel navštíviť? Sľúbil si, že prídeš,“ pokarhala ho.

„Ja viem, Myrtla. Je mi to ľúto. Teraz som Auror. Som stále tak veľmi zaneprázdnený,“ vysvetlil, zatiaľ čo Severus stál vedľa neho a sledoval ich rozhovor so zmäteným výrazom.

„Bola tu ďalšia vražda? To preto tu teraz si?“ pýtala sa ho.

„Nie. Len som sem prišiel ukázať svojmu priateľovi Tajomnú Komnatu. Bude ti to vadiť, ako ho zoberiem dolu? Nebudeme tam dlho,“ povedal.

„Vrátiš sa a niekedy ma navštíviš, keď s tým skončíš?“ prosila ho. „Nikto sem nikdy nechodí.“

Keď bol ešte mladý, tento jej zvyk mu pripadal neuveriteľne otravný, ale teraz ju Harry videl ako osamelé malé dievča, naveky uväznené na mieste vlastného priskorého skonu. Tá tragédia ním pohla spôsobom, ktorý nedokázal pochopiť, keď bol ešte malý. „Áno, Myrtla. Prídem ťa navštíviť. Sľubujem.“

„Tak teda dobre,“ povedala. „Uvidíme sa neskôr, Harry.“

S tými slovami sa Myrtla obrátila a cez dvere sa ponorila rovno do záchoda, zanechajúc za sebou kaluž vyšplechnutej vody.

„Naozaj sa poznáš s tými najneobvyklejšími bytosťami,“ povedal vedľa neho Severus, keď už bola preč. „Najprv domáci škriatok, teraz duch. Čo príde ďalej?“

„Nuž, ešte stále je tu ten prízrak v skrini v triede obrany proti čiernej mágii,“ zavtipkoval, len aby videl ako sa naňho obrátil ten starý známy kyslý výraz.

„Veľmi vtipné. Teraz ako sa dostaneme do Komnaty? Dolu cez záchod ako tvoja strašidelná známa?“

Harry sa zachechtal a potriasol hlavou. „Nie. Ako to, že nevieš o Umrnčanej Myrtle? Myslel som si, keď tak strážiš tie chodby, že vieš o všetkom čo sa tu deje.“

Gániaci pohľad, ktorú mu Severus venoval, by dokázal zmraziť jarné púčiky z vetvičiek a zraziť ich na zem. „Strážim chodby pred záškolákmi. Môžem ťa uistiť, že nepostávam pred dievčenskými záchodmi, aspoň nie pred takými, v ktorých sa nedeje nič proti školskému poriadku. Nemyslím, že som niekoho niekedy videl vstúpiť do tejto umyvárne, keď nad tým tak rozmýšľam.“

„A to ti pripadá zvláštne?“ jemne si ho doberal Harry. Videl, ako bol Severus rozmrzený, že on vie niečo o Rokforte, čo sám Severus nevedel.

„Nikdy som nikoho nevidel vychádzať z miestnosti potrieb, ale to ešte neznamená, že existuje nejaký zlovestný dôvod, prečo nie je tak často používaná,“ odpovedal Severus a potom sa bez obalu opýtal, „Nechcel si mi náhodou ukázať vstup do Slizolinovej komnaty?“

„Toto sa ti bude páčiť,“ sľúbil mu Harry.

Prešiel k vyzdobeným umývadlám, Severus mu šiel rovno za pätami. Netrvalo mu to dlho a našiel ten správny kohútik, ten s vyrytým hadom.

Nad umývadlami boli zrkadlá. Keď sa Harry zastavil pred správnym umývadlom, cítil za sebou Severusa, ale v zrkadle ho nevidel.

Toto bolo prvý krát, čo sa niečo také stalo. Okrem malého zrkadla v kúpeľni, v Severusových izbách neboli žiadne.

Harry chvíľu civel na tienistý obraz seba samého, hodil pohľad na muža za sebou a opýtal sa, „Prečo nemôžeme vidieť vampíra v zrkadle? Myslím tým, čítal som všetky tie sprostosti o tom, ako nemajú dušu, ale to je úplný nezmysel. Ty máš viac duše, než ktokoľvek iný, koho som kedy poznal.“

„Ďakujem ti,“ povedal Severus a nazrel cez Harryho plece do toho záhadne prázdneho skla. „Výskyt tohto efektu ešte nikdy nebol adekvátne vysvetlený. Existuje teória o tom, že vampírova anatómia odráža slnečné lúče iným spôsobom. Iní teoretizujú, že vampirizmus je výsledkom prastarej pokazenej kliatby a keďže je založený na mágii, jeho efekty nemusia spĺňať zásady vedy či logiky. Ale nič nebolo nikdy potvrdené.“

„Vieš, nechápem vlastne, prečo ministerstvo muselo vynájsť všetky tie nápadité, módne detektory, aby identifikovali vampírov. Nemohli skrátka len nainštalovať bezpečnostné zrkadlá, aké používajú aj muklovia, aby ich chytili?“ opýtal sa Harry. Možno, že toto nebol ten správny čas na takúto diskusiu, ale bola to jeho prvá skutočná príležitosť vyjasniť si tieto veci. Vždy mu bolo nepríjemné, spytovať sa Severusa na podrobnosti o jeho podstate. Príliš veľa snahy vynaložil, aby presvedčil Severusa, že nebol príšerné monštrum na to, aby trávil nejaký čas sústredením sa na rozdiely medzi nimi, ale on to naozaj chcel pochopiť.

Severus nevyzeral byť nahnevaný za to zdržanie. Namiesto toho jeho výraz nadobudol takmer šibalský nádych, keď mu Severus povedal, „Ukážem ti, prečo nemôžu používať zrkadlá, aby nás odhalili. Pozri sa doň znova.“

Harry sa obrátil späť k zrkadlu a dych samu zasekol v hrdle, keď videl Severusov obraz presne tam, kde mal byť, vedľa neho. „Ako?“

„Jednoduchá ilúzia. Musím ju vedome vybudovať, ale ak predpokladám, že budem vystavený voči zrkadlu, dá sa to celkom ľahko zariadiť. Môžem ju dokonca zobrazovať automaticky, takže sa ukážem na všetkých povrchoch s odrazovými vlastnosťami, ako každý človek. Avšak, ak sa prizrieš bližšie, myslím, že si všimneš, že obraz nie je dokonalý. Už prešlo viac ako tridsať rokov, čo som sa naposledy videl.“

Harry sa zblízka zadíval na Severusov odraz a iba teraz si uvedomil, ako málo podobné si boli črty tváre tmavovlasého muža v zrkadle s tými jeho milenca. „Máš pravdu. Naozaj to nevyzerá ako ty, keď sa na teba pozriem bližšie, ale bolo by to dosť dobré na oklamanie niekoho, kto by na teba hodil iba zbežný pohľad.“

„Áno,“ povedal Severus. Jeho milenec stratil záujem o zrkadlo, keď jeho zrak prešiel k umývadlu pred ktorým stáli a začal ho skúmať.

Harry sa pokúsil príliš nepanikáriť, keď Severusov odraz zmizol, ako sa jeho milenec prestal sústrediť.

„Takže toto je teda vchod?“ opýtal sa Severus.

„Áno. Hneď ti ukážem, ako sa otvára. Odstúp trošku, dobre?“ civel na drobné vyobrazenie hada, povedal niečo o čom si myslel, že bolo „Otvor sa,“ ale čo vlastne vyšlo von znelo skôr ako „Shurrresssssh hasssssaaaa.“

Rovnako ako sa to stalo aj pred sedemnástimi rokmi, keď tam stál a povedal tie isté slová, zaznel zvuk mechanického otáčania, nasledovaný hlasným zaškrípaním a potom sa oceán umývadiel odsunul na bok a objavila sa cesta dolu do Tajomnej Komnaty.

Severus aj on obaja civeli dolu do čierno-čiernej diery.

„Naposledy sme skrátka skočili,“ povedal Harry a potriasol hlavou nad nerozvážnosťou mladosti. Civel na kamenné steny tunela neidentifikovateľnej farby a bez slova premenil lišajník, ktorý ho pokrýval, na železný rebrík. „To by malo pomôcť.“

„Tá vec vyzerá ako brána do pekla,“ povedal Severus krotkým hlasom.

„A to ešte nevieš ani polovicu. Aspoň že teraz už je ten bazilisk preč,“ povedal Harry, keď vylovil z vrecka svojho zeleného habitu prútik.

„Predtým, keď si prehovoril v parselčine, čo si povedal?“ opýtal sa Severus.

„Er, otvor sa, myslím,“ odpovedal.

„Smiem sa ťa spýtať, ako vieš ako máš vysloviť slová v parselčine? Voldemort tak zvykol hovorievať, ale správal sa mimoriadne tajnostkársky, keď prišla reč na proces. O tejto schopnosti naozaj nie je veľa informácií, okrem faktu, že je to talent, s ktorým sa človek musí narodiť a nedá sa ho naučiť a že je to jedno z najvzácnejších nadaní,“ povedal Severus.

„Voldemort to pravdepodobne nevedel vysvetliť,“ odpovedal Harry. „Nie viac, než to dokážem ja. Ja, er, neviem to nijako ovládať. Väčšinou času si ani neuvedomujem, že to vlastne robím. Skrátka sa len pozriem na hada, alebo v tomto prípade, na jeho znázornenie a prehovorím k nemu. Ja si myslím, že používam angličtinu, ale slová zo mňa vyjdú von v parselčine. Keď ku mne had prehovorí naspäť, počujem jeho slová v angličtine. Je to veľmi zvláštne.“

„Áno,“ súhlasil Severus, vyzerajúc trochu sklamaný.

„Nuž, pôjdeme?“ opýtal sa Harry a ukázal na tmavú dieru pred nimi. „Asi by som ťa mal radšej varovať. Naposledy, keď som tam dolu bol, zával zablokoval hlavný vstup do Komnaty. Je dosť možné, že budeme musieť preskúmať zopár tunelov, než nájdeme svoju cestu do hlavnej komnaty.“

Severus prikývol sledujúc vchod pohľadom, akým by ho sledoval každý normálny človek.

Harry sa načiahol a potľapkal Severusa po ramene, potom sa obrátil aby stúpil na priečky rebríka. Cesta dolu bola tak dlhá ako si ju pamätal; bola len o niečo jednoduchšia, keď mali teraz ten rebrík. Trochu sa potkol, keď zostúpil z poslednej priečky na chrúpajúcu dlážku a znova získal rovnováhu na nerovnom povrchu. Tu dolu bola taká zima a  vlhko, že v porovnaní s týmto tu vyzerali byť žaláre teplučké.

Harry vytiahol prútik z vrecka a osvetlil okolie tichým „lumos“ kúzlom. Zlaté svetlo z jeho prútika žiarilo ako svetlo reflektora, osvetľovalo spadnutú časť vstupnej komnaty. Špinavá dlážka okolo neho bola posiata obrovskými kusmi stien a spadnutých balvanov, ktoré boli v niektorých prípadoch vyššie než on. Vytvárali tajuplné tiene po celej predsieni, ktorá bola kedysi domovom príšery.

Harry si pomyslel, že tie skaly boli lepšie než to, čo mal pod nohami. Odkedy bazilisk zomrel, nikto toto miesto nečistil. Ešte stále tam boli stovky, ak nie tisícky, kostričiek hlodavcov a malých zvieratiek. Suché kosti pukali a chrúpali pri každom jeho kroku.

Pozrel sa hore do šachty a uvidel Severusov tmavý habit, ako okolo neho povieva ako tradičný vampírsky plášť, keď Severus zostupoval dolu po rebríku.

Keď sa k nemu o malú chvíľu Severus pridal, miesto osvetlilo aj svetlo druhého prútika. Tmavé oči jeho milenca prebehli po okolí.

„Aké rozkošné.“ Severus prešiel zopár metrov ďalej do temnoty a kľakol si na dlážku. „Je toto koža toho baziliska?“

Harry sa pridal k Severusovi a zahľadel sa dolu na obrovskú prázdnu hadiu kožu, na ktorú si spomínal spred sedemnástich rokov. Jej suché žltkasté šupiny vyzerali nezmenené. „Áno. Toto miesto musí byť naozaj dobre utesnené, pretože vyzerá úplne rovnako, ako keď sme ju s Ronom našli, keď nám bolo dvanásť.“

„Má takmer dvadsať metrov,“ povedal Severus tichým tónom.

„Áno. Ten bazilisk bol ešte väčší, keď som proti nemu bojoval.“

„Neviem si ani predstaviť, aké to muselo byť, prísť sem v tak mladom veku, najmä keď vieš, že zver, ktorý ju zo seba zvliekol je ešte nažive,“ povedal jemne Severus.

„Mal Ginny,“ povedal Harry, akoby to vysvetľovalo všetko. Predpokladal, že pre Chrabromilčanov, ako bol on, to aj všetko vysvetľovalo. Nenávidel predstavu fakultných stereotypov, najmä tých, ktoré hovorili, že Chrabromilčania mali viac odvahy než rozumu, ale musel uznať, že práve do toho jedného často perfektne zapadal.

„Nad čím sa tak smeješ?“ opýtal sa Severus, keď sa znova postavili.

„Len som práve premýšľal nad tým, ako úplne Chrabromilská bola tá odpoveď,“ priznal sa.

„Len niekto z tvojej fakulty by, hm, mal tú odvahu,“ Harry vedel, že to neboli presne slová, ktoré chcel Severus použiť, ale ocenil jeho diplomaciu, „a vstúpil na toto miesto.“

„Aj ty si tu,“ pripomenul mu Harry.

„Som tu takmer dvadsať rokov po smrti baziliska, v sprievode jedného z najmocnejších čarodejníkov tohto tisícročia. Okolnosti sa len ťažko dajú porovnávať,“ odpovedal Severus.

„Dúfajme,“ povedal Harry a preskúmaval tmavý a pochmúrny tunel, ktorý sa pred nimi rozprestieral. Hlavný vchod do Tajomnej Komnaty bol ešte stále zatarasený, ale on vedel, že ostatné chodby do nej viedli tiež. V tej príšernej komnate boli tucty priechodov, tam, kde našiel bezvedomé telo Ginny, nehmotné telo Toma Riddla a až príliš hmotného baziliska.

„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Severus.

„Nuž, ja neviem vôbec nič o reprodukcii baziliskov, ty snáď áno? V Zakázanom lese by mohlo žiť hocičo. Tá vec bola pred sedemnástimi rokmi vypustená celé mesiace. Mohol sa niekde nejako spáriť. Mohli by sme vkročiť do hniezda plného dospievajúcich baziliskov,“ povedal Harry.

„Na to som nepomyslel,“ odpovedal Severus neutrálnym tónom, ktorý často používal, keď sa snažil zakryť obavy či strach.

„Ani ja, až do tejto chvíle.“

„Nemusíme pokračovať ďalej,“ povedal Severus.

Zachytil Severusov pohľad a nepustil ho. „Ale áno, musíme. Ak existuje riešenie nášho problému, je nepochybne v Tajomne Komnate. Je to jediná skutočná šanca, ktorá nám zostáva.“

Nám zostáva?“ zopakoval Severus.

„Áno, nám,“ trval na svojich slovách Harry a položil ruku na Severusov chrbát. „Ani jeden z nás už nie je sám. Ak niečo ovplyvňuje jedného z nás, ovplyvní to aj toho druhého. Alebo som práve spravil nejaký obrovský mylný predpoklad?“

Odrazu sa Harry vôbec necítil tak sebaisto. Možnože to, že sa nasťahoval k Severusovi naozaj neznamenalo to, čo si o tom myslel.

Dve ramená ho schmatli vampíriou silou. Oči, ktoré sa dívali dolu do jeho vlastných boli vyrovnané a úprimné, aj keď trochu prekvapené. „Odpusť mi. Nie som zvyknutý na...“

„...na to, že ťa niekto miluje?“ doplnil ho Harry plachým úsmevom. „Ja viem. Aj ja sa tak cítim.“

Toto len ťažko mohlo byť na také veci vhodné miesto, ale ich ústa našli jedny druhé takmer bez ich vedomej vôle.

O dlhú, zadýchanú chvíľu neskôr sa Severus odtiahol. Severus, ktorý vyzeral byť rovnako rozpálený a roztúžený ako sa cítil aj Harry, si prešiel rukou po vlasoch, ktoré si umyl to ráno a civel dookola po tiesnivých ruinách, ktoré ich obklopovali. „Ako pravdepodobná je možnosť, že sa tá kreatúra rozmnožila?“

Zhlboka sa nadýchol a povedal istej časti svojho tela, aby sa upokojila a snažil sa sústrediť na Severusovu otázku. Keď jeho mozog nakoniec predsa len naskočil, povedal, „Neviem. Ale myslím, že by sme mali tranfigurovať nejaké príručné zrkadielka, pre každý prípad.“

„Múdre preventívne opatrenie,“ prikývol Severus. „Mimoriadne ne-Chrabromilské, ak môžem byť tak drzý a povedať to. Myslel som, že sa vždy iba po hlave vrháte tam, kam sa aj anjeli boja vkročiť.“

„A čo to potom hovorí o tebe?“ zavtipkoval a poukázal, „Nasledoval si ma sem.“

„Možno, že toto nie je tá najvhodnejšia doba spytovať moje rozumové nedostatky,“ odpovedal Severus. „Fakt, že by som ťa očividne nasledoval kamkoľvek len budeš chcieť naozaj neprospieva našim vyhliadkam na prežitie.“

„Len pokračuj a rozprávaj mi také nežnôstky a skončí to tak, že to budeme robiť na hŕbe hnijúcich kostí.“

Severus pohľadom prebehol príšernú dlážku. „Ak ťa to nijako neurazí, takú skúsenosť si môžem aj odpustiť.“

Stisol Severusovo rameno a odstúpil. Harry civel dookola po temných ruinách a snažil sa zorientovať. „Myslím, že by sme mali zamieriť na sever a to by bolo tým smerom.“

Ukázal na otvor do tunela v približnom smere blokovaného hlavného vstupu do komnaty.

„Výborne.“ Severus sa zastavil, keď vykročili smerom k temnému otvoru. O malú chvíľu neskôr podal Harrymu malá príručné zrkadielko, podobné ako mala vo svojej ruke Hermiona, keď pred všetkými tými rokmi skamenela. V Severusovej ľavej ruke bolo podobné zrkadielko. Severusova prvá ruka bola tuho zaťatá v päsť okolo jeho prútika. „Myslím, že by som mal ísť prvý.“

„Nie,“ automaticky protestoval Harry.

„Naše šance na prežitie sa astronomicky znížia, keď mocnejší čarodejník skamenie pri prvom obtrení sa o tú kreatúru,“ hádal sa s ním Severus. „Ak najprv skameniem ja, ty máš oveľa väčšiu šancu dostať nás odtiaľto oboch živých von. Vieš, že to čo hovorím dáva zmysel.“

Harry zdráhavo prikývol. „Len sa mi to skrátka nepáči.“

Severus mu tiež prikývol. „Toho si vážim. Ak by sme sa mali v tuneloch stretnúť s baziliskom, môžem ti navrhnúť aby si okamžite vyčaril stenu medzi nami a tou príšerou, namiesto toho, aby si sa jej snažil vyhnúť alebo ju zničiť?“

„Na to by som nikdy nepomyslel,“ povedal Harry a zachechtal sa.

„To je pravdepodobne základný rozdiel medzi našimi dvoma fakultami. Chrabromilčania radšej idú proti odporcom hlavou najprv v hrdinskom útoku. Slizolinčania radšej riešia konflikt minimom priamych zrážok a následných strát.“

„To preto si si tam vonku vymieňal kliatby s Voldemortovými armádami v prvých líniách počas posledného boja, pretože si sa chcel vyhnúť zrážkam,“ s láskou mu pripomenul Harry.

Severus sa stretol s jeho pohľadom, v očiach mu žiarila iskrička pobavenia, „Nikdy som nepovedal, že som dobrý Slizolinčan. Pôjdeme ďalej?“

Zahryznúc sa do jazyka aby v sebe udržal inštinktívny protest na to, že Severus má čeliť nebezpečenstvu ako prvý, Harry nasledoval svojho milenca k tunelom, na ktoré ukázal. Severus sa zastavil pri otvore a prútikom osvietil tmavý priechod. Potom podržal zrkadlo a civel na jeho povrch predtým, než sa posunul k tomu  správnemu tunelu. Harry ho nasledoval tak trpezlivo, ako len mohol.

Tie tunely sa za posledných sedemnásť rokov nijako nezlepšili. Ešte stále boli pochmúrne a tak úzke, až v nich vyvolávali pocit klaustrofóbie. Na niektorých miestach mali pod nohami vodu. Na iných boli priechody suché ako egyptská hrobka.

Na Harryho zapôsobilo, ako schopne Severus vyhľadáva cestu nešikovným zrkadlom. Postupovali iba o niečo pomalším tempom než by išli bez vizuálnej pomoci.

Keď prešlo viac ako tri a pol hodiny a oni nezazreli ešte ani stopu po baziliskovi, ba dokonca ani po potkanovi, Harry si začínal myslieť, že Slizolinova strážna beštia zomrela bez potomkov. Tiež sa začínal obávať, že sa tam dolu stratili a že sa samotná komnata za tie roky zrútila. Vedel, že im potrvá dlhšie, kým sa dostanú do komnaty cez bočné priechody v ktorých zvykol loviť bazilisk, ale nepredstavoval si, že to potrvá tak dlho.

Harry chcel práve navrhnúť, aby to pre tento deň vzdali a pokračovali v hľadaní na ďalší deň – ak samozrejme nájdu svoju cestu von – keď vtom Severus zamrzol na mieste a prekvapene vydýchol.

„Čo?“ znepokojene sa opýtal Harry, obávajúc sa že Severus uvidel jedno z baziliskových detí vo svojom zrkadle a každú chvíľu sa zrúti.

„Poď sa pozrieť,“ navrhol Severus.

Harry sa postavil bokom k svojmu milencovi a držal svoje zrkadlo pred sebou.

„Zdá sa, že okolie je bezpečné,“ povedal Severus a natiahol svoju ruku o niečo ďalej. „Predpokladám, že toto je miesto, ktoré sme hľadali?“

Harry sklopil zrkadlo a civel dookola po rozsiahlej, katedrálovej komnate. Pohľady v očiach vysádzaných drahokamami na hlavách hadov, ktoré lemovali hlavnú časť komnaty boli takmer výstražné. Tvár šesťdesiatmetrovej sochy s veľkolepým výrazom, na ktorej zabil baziliska ešte stále civela von z komnaty. Na spodku sochy bolo niečo čierne, tak trochu slizko vyzerajúca škvrna a dvadsaťjeden metrová kostra, čo bolo všetko, čo zostalo po príšere po sedemnástich rokoch rozkladu.

Bazén, pri ktorom našiel ležiacu Ginny a stretol prízrakový prejav šestnásťročného Toma Riddla sa blyšťal v svetle z ich prútikov. Vyzdobené fasády na bočných stenách mali na sebe motív prepletených hadov, elegantný vo svojej zložitosti. Vo svojej dobe to musela byť pôsobivá skrýša.

Ale komnata mu ešte stále dávala pocit, že nie je vítaný, rovnako ako keď mu bolo dvanásť a bol vydesený. Dokonca aj kamene pod ich nohami akoby pulzovali pradávnou mocou. Rovné, nevidomé oči sôch ich akoby takmer podozrievavo pozorovali, keď sa priblížili k otvorenému trezoru. Popri vznešenosti miestnosti sa cítili byť menší a menej významní; Severus, zdalo sa, prežíval tie isté pocity, ak sa dalo usudzovať z výrazu jeho tváre.

„Toto je úžasné,“ povedal Severus, keď si prezrel komplexnú architektúru Komnaty.

„Áno. Nikdy som nič podobné nevidel.“

„Kde si myslíš, že by Salazar schoval svoje poklady?“ opýtal sa Severus. Aj keď bola obrovská miestnosť čertovsky pôsobivá, naozaj toho v nej nebolo veľa, rozhodne žiadne miesto, kam by sa dali schovať nejaké práce.

Harry sa rozhliadol po centre komnaty a potom hore na sochu bradatej ľudskej tváre, ktorá strážila komnatu dlhšie než jedno milénium. „Nuž, keď som tu bol naposledy, bazilisk vyliezol z otvoru v ústach tej sochy. Možno že je tam skrytá miestnosť.“

Pohľad, ktorý si vymenili ako keby komunikoval ich obavy oveľa jasnejšie než slová.

„Nuž, je len jeden spôsob, ako to zistiť, však?“ povedal Severus a vykročil smerom ku guľatému tmavému otvoru úst sochy.

Tá diera bola ešte menej lákavá než tunely. Harry si nemohol pomôcť a rozmýšľal nad tým, že ak existovali nejaké baziliskove mladé, budú sa ukrývať na mieste, kde hniezdila celé tie storočia ich matka.

Ich kroky sa zlovestne ozývali po rozsiahlej komnate.

Použijúc zrkadlo a prútik, Severus skontroloval atramentovo čierny vchod a potom pokročil vpred.

Harry šiel tesne za ním v závese, jeho nervy tak napäté, že by pravdepodobne bol schopný podpáliť prvú vec, čo by sa pohla. Ich dych sa ozýval ako dunenie hromu v tom jaskyni podobnom okolí.

Najprv priechod vyzeral ako oveľa menší, úzky tunel. Bol tak nízky, až sa Severus musel skloniť, keď prechádzal cez prah.

Dvojminútová cesta ich priviedla k vstupu do veľkej miestnosti vystlanej ďalšími zvieracími kosťami, a aj zopár ľudskými lebkami, všimol si znepokojený Harry. Dokonca aj keď už prešli roky, čo bola naposledy obývaná, miestnosť ešte stále niesla kyslý zápach rozkladu.

Svetlá ich prútikov odhalili ďalší rovnaký tunel na vzdialenej strane toho, čo očividne slúžilo ako baziliskovo hniezdo.

Skrčili sa a prešli pomedzi kostry k ďalšiemu tunelu. Tento bol iný než ten predošlý. V čiernom čadiči stien boli vyryté tucty hadov okolo kruhovitého stredu.

Severus aj on obaja zamrzli na mieste v tom istom okamihu, keď nimi prebehla vlna surovej a desivo mocnej mágie.

Ochranné zaklínadlá, rozoznal Harry. Mohli sa dostať až na niekoľko metrov od otvoru, ale bližšie nie. Kúzla vydávali takú energiu, ako si Harry približne predstavoval neviditeľné energetické polia v muklovských sci-fi filmoch, len bez dramatických vizuálnych efektov. Nebola tam žiadna žiara ani iskry, keď sa snažili prejsť. Jednoducho nemohli preniknúť o nič bližšie.

„Je to chránené,“ zašepkal Harry. Načiahol sa vlastnou mocou a otestoval kúzlo. Vedľa seba cítil, ako Severus robí to isté.

„Nemyslím, že toto dokážem prelomiť bez toho, aby sa na naše hlavy zvalil celý tunel, možno aj celá komnata,“ nakoniec povedal Harry.

Severus mu prikývol. „Možno, že ich nebudeme musieť prelomiť. Cítiš tú moc, ktorá nami prúdi?“

Harry prikývol.

„Možno, že by si sa mohol porozprávať s hadmi na stenách. Skús im povedať, že potomok Salazara Slizolina sa vrátil a že by chcel, aby ho nechali prejsť,“ navrhol Severus.

„Okej. Skúsim to.“

Harry pristúpil tak blízko k vyrezávaným hadom, ako len mohol cez tú mocnú bariéru, ktorá ho zatláčala naspäť a povedal, „Som potomkom Salazara Slizolina. Odstráňte svoje ochranné kúzla a dovoľte mne a môjmu spoločníkovi prejsť.“ Tentoraz si bol takmer vedomý toho, ako namiesto reči syčí a prská magickou syčivou parselčinou.

Najprv sa nič nestalo. A potom odrazu cítil, ako sa magická moc ochranných kúziel okolo neho rozplynula. Harry bol tak blízko k pavučine z kúziel, až sa zatackal, keď ho ochranné kúzla prijali.

„Skvelé!“ pochválil si.

„Čo je? Oh,“ povedal Severus, keď ho videl o krok bližšie k vchodu, než bol on sám. „Zdá sa, že ochrana rozozná len Slizolinovho potomka.“

„Dočerta.“

„Lucius Malfoy mal okolo svojho sídla mocnú, prastarú ochranu podobnú tejto. Povolila len priamym nasledovníkom, aby cez ňu prešli bez pozvania. Tak nemohol byť žiaden dedič prinútený, aby prijal do sídla nepriateľov. Potomok bezpečne prejde, zatiaľ čo cudzinec zostane pri bráne, podobne ako teraz ja. Pokús sa pozvať ma dnu,“ navrhol Severus.

„Severus Snape, vedúci Slizolinskej fakulty, prosím vstúp,“ požiadal Harry, nasmerujúc poznámku vstupu s vyrytými hadmi rovnako ako aj svojmu spoločníkovi z mäsa a kostí. Jeho slová znova vyšli von v sykote parselčiny.

Severus akoby sa na moment zapotácal, potom vykročil vpred.

„Výborne,“ pochválil ho Severus.

„Bol to tvoj nápad,“ pripomenul mu, načiahnuc sa aby povzbudzujúco stisol lakeť svojho milenca.

Ich pohľady sa stretli.

Aj keď Severusovu tvár bolo často ťažké čítať, Harry teraz dokázal vidieť, ako nervózny ten muž bol. Tridsať rokov nádeje sa práve teraz buď naplní alebo úplne zahynie. Buď nájdu osobné záznamy Salazara Slizolina v tamtej miestnosti, alebo sa Severus bude musieť vrátiť k svojmu zbytočnému pátraniu po všetkých zbierkach temnej mágie a hľadať liek, ktorý bol s najväčšou pravdepodobnosťou stratený pred dávnymi storočiami.

Harry takmer dokázal pochopiť, ako sa jeho milenec musí cítiť. Jeho vlastný žalúdok bol pevne stiahnutý obavami.

Toto pre nich oboch znamenalo tak veľa.

Severus to dobre zakrýval, ale Harry vedel, ako veľmi trpí denne za svoju zdržanlivosť a sebaovládanie. Za tie posledné mesiace, počas ktorých trávil celý víkend so Severusom, nedokázal ani spočítať všetky tie prípady, keď sa zobudil v skorých ranných hodinách pred svitaním počas týždňov bez kŕmenia a našiel Severusa ako civie hore do stropu, alebo, čo bolo ešte znepokojujúcejšie, ako ho sleduje s hladom a túžbou tak pálivou, že sa jej takmer dokázal dotknúť. Kedykoľvek ho Severus prichytil, ako ho sleduje, Severus vždy bez slova vstal z postele a vyšiel von z miestnosti. Niekedy dokonca odišiel preč z vlastných komnát.

Akokoľvek chcel Harry pomôcť, od ich rozhovoru pri jazere ten prvý krát čo sa toto stalo sa naučil, že Severusovi nemá ponúkať svoju krv počas tých chvíľ, keď bola Severusova kontrola najslabšia. Aj keď ho jeho vlastná tvrdo vybojovaná diskrétnosť a zdržanlivosť priviedli bližšie k Severusovi, ešte stále to čertovsky bolelo, keď ho mal sledovať, ako trpí.

Okrem Severusovho nepretržitého nepohodlia, on sám žil v stave slabej paniky a v obavách o Severusovu bezpečnosť každý krát, keď Severus z nejakého dôvodu opustil školu. Januárová hrôza z vampírov už mohla byť štyri mesiace minulosťou, ale séria vrážd zmobilizovala ministerstvo čo sa týkalo záležitosti s vampírmi tak, ako by sa to nepodarilo ničomu inému. Tie nové vampírie detektory boli ešte stále príliš drahé; ale ako sa bude zlepšovať technológia, cena pôjde dolu. Za pár rokov bude Severus obmedzený iba na pozemky hradu. Ak sa, samozrejme, školská správna rada nerozhodne, že nainštaluje jeden z nich aj do školy. Nechcel si ani predstaviť, aký by bol Severusov život, keby sa tak stalo.

Ak sa toto nepodarí, Severus bude v čarodejníckom svete pod trestom smrti.

„Ak to nenájdeme tu, môžeme skúsiť hľadať v tuneloch. Môžu tu byť iné skryté miestnosti,“ povedal Harry.

Severus súhlasne prikývol, ale jeho oči vyzerali tak pochmúrne, ako sa Harry cítil pri predstave, že sa im to dnes nepodarí.

„Nuž,“ povedal Severus, vyrovnal chrbát v typickej príprave k tomu, aby čelil ťažkej situácii.

„Ako sa cítiš?“ jemne sa opýtal Harry, dotýkajúc sa Severusovho stuhnutého, čierne odetého ramena. „Úprimne.“

„Chceš počuť pravdu?“ opýtal sa Severus, tváriac sa, akoby si nebol istý, či to jeho milenec skutočne chce počuť. Keď prikývol, Severus ticho pripustil, „Cítim sa, akoby sa okolo mňa uzatvárali steny sveta. Detektor vampírov bude znamenať koniec môjho druhu. Toto... mám pocit, akoby to bola moja posledná nádej.“

Bolo to najbližšie, ako sa pred ním Severus kedy dostal k vysloveniu svojho strachu. Harry si nebol istý, či jeho milenec ocení to gesto, ale nemohol si pomôcť. Pristúpil k nemu bližšie a pevne Severusa objal.

Možno to bolo atmosférou tisíc rokov starej tajnej komnaty, ale Severus na moment v jeho náručí stuhol. Po chvíli sa uvoľnil a nechal sa objať.

„Ešte stále máš iné možnosti,“ trval na svojom Harry a odtiahol sa dosť na to, aby Severusovi videl do očí. „Ak nenájdeme Slizolinov liek predtým než ministerstvo pretlačí svoju protivampíriu kampaň, potom si myslím, že by sme mali odísť do muklovského Londýna. Spolu.“

Severusove oči sa rozžiarili náklonnosťou a aj silnejším citom. „A čo by som robil v muklovskom Londýne?“

„Stal sa vydržiavaným mužom svojho bohatého, mladšieho milenca?“ navrhol Harry a nemravne sa uškrnul.

Severus sa usmial iba letmo, ale usmial sa, a to bolo to dôležité. „Budem na to pamätať.“

„Len nezabudni, máš aj iné možnosti,“ zopakoval, znova vážny.

Severus prikývol a obrátil sa tvárou k vstupu. Vždy opatrný, Severus najprv prestrčil prútik a zrkadlo cez dvere, aby sa ubezpečil, že tam nie je bazilisk, aj keď si už teraz boli celkom istí, že tá kreatúra zomrela bez toho, aby niekde nakládla vajcia.

Keď sa ubezpečili, že izba nepredstavuje nebezpečenstvo, vkročili dovnútra niečoho, čo vyzeralo ako laboratórium pre elixíry. Stojany so sklenenými nádobami, sklenené trubky, fľaštičky a nádoby s prísadami do elixírov lemovali steny, podobne ako tomu bolo aj v Severusovom labáku. Na stole pre prípravu elixírov bolo položených viacero kotlíkov. Miestnosť bola čistá a upravená, ale predsa ako obývaná, rovnako ako aj pracovisko jeho milenca.

S úžasom si uvedomil, že obyčajné kúzla na udržiavanie domácnosti dokážu vydržať viac než tisíc rokov, pretože tajné laboratórium vyzeralo, akoby jeho vlastník z neho vystúpil von iba pred malou chvíľou.

„Toto je neuveriteľné,“ okomentoval Severus s úctou v hlase, keď hodil pohľad na nádoby na najbližšej polici. „Tieto prísady sú dokonale zachované. Pozri sa na tie mločie oči!“

„Radšej nie, ak sa neurazíš. Ešte stále si jasne pamätám na mločie oči a ropušie srdcia z trestov po škole.“

Severus nevyzeral, že by ho počul; tak veľmi ho fascinovalo to, čo bolo v tých nádobách. Ani jedna z nich nebola označená, čo bol jediný veľký rozdiel medzi Slizolinovými a Severusovými nádobami. Všetky Severusove prísady boli jednoznačne a jasne označené.

Zatiaľ čo Severus skúmal rady nádob, Harry sa presunul ďalej do miestnosti. Na vzdialenom konci pracoviska našiel ten typ starožitnej drevenej debny, v ktorej sa zvykli uchovávať väčšie zvitky pergamenu. Debna bola tak veľká, až mala takmer rozmery truhly.

„Severus?“ musel jeho meno zavolať dvakrát, kým sa Severus dokázal odtrhnúť od Slizolinových neoznačených zásob. „Myslím, že sme niečo našli.“

Severus sa k nemu pridal a spoločne sa priblížili k debne z borovicového dreva. Bola vysoko leštená a s vyrezávanými hadmi po okrajoch veka, so Slizolinovým erbom, ktorý zdobil vrch a prednú stranu. Nebola na nej žiadna viditeľná zámka, ale keď sa Severus pokúsil zdvihnúť veko, nepohlo sa ani o milimeter, aj keď Severus použil celú svoju vampíriu silu.

„Počkaj chvíľku,“ odporučil Harry. Sústredil sa na najbližšie vyobrazenie hada a povedal niečo, o čom si myslel, že bolo „otvor sa“. Slová, ktoré z neho vyšli znova zneli ako syčivé, „Shurrresssssh hasssssaaaa.“

„Dobrý nápad,“ uznal Severus, keď sa veko debny otvorilo na Harryho prvý pokus.

Obaja sa prudko nadýchli, keď uvideli obsah. Vnútri boli doslova tisícky pergamenov. Vyzeralo to, že vnútri bol s veľkou pravdepodobnosťou každý kúsok práce, ktorú Salazar Slizolin napísal za svojich deväťdesiat rokov života.

„Tak toto bude nejakú dobu trvať,“ zahlásil Harry očividný fakt.

„Áno,“ súhlasil Severus, ale pri tej možnosti nevyzeral byť rozladený. „Avšak... je to mimoriadne sľubné.“

Zbožňujúc vzrušenie v Severusovom hlase, ktoré nedokázal úplne potlačiť, jemne sa opýtal, „Chceš, aby som tú debnu zmenšil a odniesol ju naspäť do tvojich komnát? Cesta trvá viac než tri hodiny. Mali by sme čoskoro vyraziť naspäť.“

Keď Severus prikývol, zmenšil debnu a opatrne ju uložil do vrecka svojho habitu.

„Je tu ešte niečo, čo by si chcel zobrať so sebou?“ opýtal sa Harry a modlil sa, aby Severus nechcel jednu z tých nechutných nádob s neidentifikovateľnými časťami kedysi žijúcich bytostí, ktoré plávali v mútnej žltej tekutine.

„Nie, ale rád by som sa sem vrátil,“ odpovedal Severus a pohľadom dychtivo prechádzal po miestnosti.

„Ako som len vedel, že to povieš?“ usmial sa.

Bok po boku začali dlhú cestu späť do kúpeľne Umrnčanej Myrtly.

*****

Keď sa vrátili naspäť do Severusových izieb – nuž, vlastne ich izieb, opravil sa Harry – Severus zmizol za dverami do svojej izby na výskum vampírov a nevynoril sa odtiaľ až do večera.

Harry sedel vo svojom obvyklom šedom kresle pred plápolajúcim kozubom a snažil sa zo seba striasť zimomriavky, ktoré získal dole v mrazivých tuneloch. V rukách držal otvorené posledné číslo časopisu Týždenník Metlobalu. Práve čítal o upadajúcej kariére Viktora Kruma, prechádzal ním pocit smútku a usrkával si horúceho čaju, keď sa k nemu pridal skľúčený Severus.

Harry sledoval, ako sa jeho milenec zvalil do kresla vedľa neho bez jediného slova. Severusova tvár bola napätá hnevom a sklamaním. V pravej ruke držal vyše polmetrový zvitok pergamenu.

Keď Harry hodil pohľad na prácu, vyzerala, že sú na nej len rad za radom tie isté zobrazenia niečoho, čo na prvý pohľad vyzeralo ako malé zelené hady.

„Zdá sa, že máme vážny problém,“ povedal Severus.

Spomenul si, čo mu Severus povedal o pokusoch dávnych majstrov v elixíroch ochrániť svoje štúdie a tak sa opýtal, „Čo sa deje? Nedokážeš rozlúštiť Slizolinovo kódovanie?“

„Rozlúštiť? Nedokážem to ani prečítať,“ povzdychol si Severus.

„Čo tým myslíš?“

„Pozri sa na to. Je to absolútne nezrozumiteľné.“

Severus mu podal pergamen. Odložil na bok magazín o metlobale, zobral do rúk zvitok pergamenu a pritiahol ho k sebe. Zatlačil si okuliare vyššie na nos a pozrel sa dolu na zažltnutý zvitok.

Stala sa veľmi zvláštne vec. Najprv Harry akoby videl dlhé rady malých zelených hadov, ale keď sa pergamen dostal k nemu dosť blízko na to, aby ho mohol prečítať, videl, že hady sú vlastne písmená a neboli dokonca ani zelené. Rukopis bol neznámy ale jasne čitateľný. „Kostihoj na choroby hrude, ale jablčník sa lepšie zíde. K elixíru pridaj, z juhu na západ miešaj...“

„Čo to robíš?“ opýtal sa Severus a vyrovnal sa v kresle.

„Čítam to. Nedáva mi to veľký zmysel, ale...“

„Ty v tom vidíš slová? Anglické slová?“ dožadoval sa Severus hlasom, v ktorom jasne počul vzbudený záujem.

„Er, áno. Ty snáď nie?“ zakoktal Harry.

„Nie, to teda nevidím. Pre mňa je to len rad za radom tá istá ikona so zeleným hadom. Nenachádzam v nej žiaden logický vzor. Čo sa tam píše?“

„Práve som ti túto časť prečítal...“

„Nie,“ opravil ho Severus. „Práve si znova prehovoril v parselčine.“

„To vážne?“ dosť hlúpo sa opýtal Harry.

Severus prikývol a po chvíli povedal. „Ten človek čo začaroval tieto zvitky bol skutočný génius a pravdepodobne takmer tak mocný ako ty. Nielenže Salazar zaklial Komnatu, aby prijala iba jeho potomkov, ktorí hovorili parselčinou, ale podarilo sa mu aj začarovať svoje poznámky, aby ich dokázali prečítať len jeho potomkovia. Ešte nikdy som nič podobné nevidel. Dokážeš na tom vôbec rozoznať nejaké kúzlo?“

Harry zatvoril oči a sústredil sa na pergamen. Okrem mocného kúzla na konzerváciu, samotný pergamen bol úplne normálny. Ale dokumentom prechádzala najjemnejšia stopa po moci, ako pulz zomierajúceho muža.

„Jediná vec na pergamene je konzervačné zaklínadlo. Kódovacie zaklínadlo je v atramente,“ nakoniec sa rozhodol Harry. Otvoril oči a civel dolu na prácu. Slová mu ešte stále pripadali úplne normálne. „Toto vážne nie je angličtina, keď sa na to pozrieš?“

Severus potriasol hlavou.

Harry sledoval, ako tie napäté črty zaplavila úľava.

„Takže prekážka namiesto zátarasy,“ zamrmlal si Severus popod nos. Po chvíli civenia do pukajúcich plameňov sa Severus jemne opýtal, „Potter?“

Vediac, čo príde, Harry sa ospalo opýtal, „Hmmmm?“

Prestávka, ktorá nasledovala bola dlhá a zvláštne napätá. Nakoniec sa Severus prinútil opýtať tónom, o ktorom si Harry myslel, že asi mal byť hravý, ale znel vystrašene, nepochybne tak, ako sa jeho milenec musel cítiť, keď musel požiadať o takúto vec, „Ako veľmi ma ľúbiš?“

Toto bolo prvý krát čo sa Severus zmienil o vyznaní, ktoré mu tej noci povedal Harry. Za tie štyri dni, čo žil so Severusom, všetky pocity jeho milenca boli prejavené činmi namiesto slov. Pochopil, aké ťažké to pre Severusa musí byť, tak sa Harry usmial a zjednodušil to. „Dosť na to, aby som pre teba preložil debnu plnú prác v parselčine, ak si sa chcel spýtať to.“

„Áno, chcel,“ odpovedal Severus a v kútikoch úst mu pohrával malý, plachý úsmev. „Ďakujem ti.“

„Je to náš problém, pamätáš?“ pripomenul mu Harry a potom sa opýtal, „Chcel si začať hneď teraz? Tá vec v tvojich rukách vyzerá ako elixír na problémy s dýchaním. Nemyslím, že to je to, čo hľadáme. “

Severus odložil pergamen na stolík a unavene si povzdychol. „Toto asi bude trvať dlho.“

„Našťastie máš ako spolubývajúceho svojho osobného prekladateľa,“ zažartoval Harry. „Tak pustíme sa do dekódovania?“

„Ak sa na to cítiš,“ povedal Severus.

Bol to dlhý deň a obaja boli unavení, ale Harry videl, ako vzrušený bol Severus pri vyhliadke na to, že môže preskúmať liek, ktorý má na dosah ruky. „Samozrejme, že sa na to cítim. Čím skôr začneme, tým skôr ju nájdeme.“

„Skôr je v tomto prípade relatívny pojem. Videl si, koľko pergamenov je v tej debne?“

„Pesimista. No tak poď. Môžeš si robiť poznámky toho, čo ti predčítam, v prípade, že by si chcel vyskúšať niektorý z elixírov, ktoré nie sú tým naším liekom,“ povedal Harry, vediac ako to bude pre Severusa príťažlivé.

Severus sa na neho dlho zadíval a potom sa opýtal nevinným tónom, „Myslíš tým, že si mám robiť poznámky o tom, ako syčíš na pergamen?“

„Na to som zabudol,“ povedal Harry.

„To som si aj myslel.“

„Takže mi hovoríš, že to budem musieť všetko prepísať?“ opýtal sa Harry a snažil sa nespanikáriť pri pomyslení na prácu, ktorá ho čakala.

„Ak to dokážeš,“ odpovedal Severus.

„Čo tým myslíš?“

„Nuž, vieme snáď, či ti kúzlo čo je v atramente dovolí preložiť poznámky do angličtiny? Je celkom pravdepodobné, že skončíš písaním svojho prekladu v parselčine.“

„No tak to je teda povzbudzujúca predstava. Okej, nezakríkni to a neprivolaj nám viac problémov, než už máme. Pozrime sa na to, čo dokážem a začnime odtiaľ, dobre?“

Severus pochmúrne prikývol a zaviedol ho do preplnenej pracovne. Až doteraz z nej Harry videl iba útržky, keď do nej jeho milenec vstupoval, alebo z nej vychádzal.

Miestnosť osvetlená sviečkami doslova vibrovala mocou zo všetkých tých temných predmetov a zbierok, ktoré tu boli uskladnené. Harry si prezrel krabice a poličky s knihami a magickým príslušenstvom, ktoré zapĺňali asi osemdesiat percent tej veľkej miestnosti. Zvyšných dvadsať percent bolo vyhradených pre malý pracovný pult na prípravu prísad, ktorý momentálne zdieľal svoj obmedzený priestor so Slizolinovou otvorenou debnou.

Dlhý pult bol už celý pokrytý hadími pergamenmi, ale otvorená debna vyzerala, akoby sa jej obsahu nikto ani nedotkol.

Severus mal pravdu. Toto im teda nejakú dobu potrvá.

Poslední komentáře
03.09.2014 12:29:37: Sleva 23 % na kosmetiku Oriflame Neváhejte a staňte se členem právě nyní. fsdad
14.05.2012 14:02:19: www.americka-nebankovni-hypoteka.cz Můžeme vám pomoci řešit hrozící, nebo probíhající exekuci...
21.06.2008 21:46:41: Jsem okouzlena=) Naprosto, šíleně a neuvěřitelně... hm, proč mě jen přijde, že by Zmijozel lék, kter...
17.06.2008 18:25:08: Páni, tak to jim opravdu nezávidím, takový práce. Ale třeba je to ještě o něco sblíží a to by bylo p...