HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

14. kapitola

Ako som slúbila je tu .... krásne čítanie

A keďže na názvy kapitol akosi nie som čo keby ste niečo vymysleli? Potom vyberiem to najlepšie... vhodné aj pre pokračovanie

14. kapitola - ???

Severus mrzí ma to, ale nemám ju. Stála som pri zadnej lavici pred Severusom, ktorý chcel odo mňa úlohu, ktorú sme mali na dnes. Neodvážila som sa to povedať na hlas. Tak som radšej používala legitimenciu.

Uprel na mňa pohľad, ako sa rozhodoval, či to má vytiahnuť pred triedou, alebo nie. Pozdvihla som obočie v očakávaní.

 

Ak to nechceš vyhlásiť je dosť nápadné tu predo mnou postávať. Nemyslíš? Povedala som a začala sa hrabať v taške, aby som mu dala aspoň čistú rolku pergamenu.

 

Ako to robíš, že sa nemusíš pozerať ani do očí, keď sa so mnou rozprávaš?

 

Je to dar, ktorý som dostala. Mal by si byť rád, aspoň sa s tebou viem kedykoľvek dohodnúť.

 

Ale vieš mi aj kedykoľvek vliezť do hlavy.

 

Vieš, že to nerobím a mimochodom neviem kto mi naposledy liezol do hlavy... Pripomenula som mu odmerane.

 

Vytrhol mi rolku pergamenu z ruky a nahnevane odkráčal. Po celej triede sa rozľahlo ticho, keď predstúpil dopredu a dal inštrukcie k príprave elixíru na obnovu a vypovedanie snov. Pod kotlíkom som zapálila oheň a začala s prípravou ingrediencií.

 

Hodina prípravy prešla ako voda a chýbali už len posledné dva najdôležitejšie kroky. Pridať presné množstvo, rozdrvenej rastliny a zamiešať, dôležitý bol len počet. Ak sa ale nepridá množstvo, ktoré zodpovedá počtu miešaní kotlík vybuchne. Nebol s tým problém. Postupne som pridávala rozdrvenú rastlinu. Už som to skoro mala, keď som ucítila kryštál okolo môjho krku. Z ruky mi vypadla nádoba s rastlinou a roztrieštila sa o zem.

 

V učebni nastalo ticho a Severus sa ku mne hnal spredu s vražedným výrazom v tvári. Vedela som, že to bolo len divadlo pre iných. Začal kričať... nevnímala som. Celú pozornosť som venovala kryštálu, ktorý neprestával planúť. Stalo sa niečo veľké, obrovské. Musím ísť.

 

Konečne som sa zahľadela do tých čiernych očí. Vyhoď ma z triedy. Prikázala som. Neodpovedal, len na mňa nechápavo hľadel. Zohla som sa, zobrala kúsok rastliny a hodila ju do kotlíka, miestnosťou sa ozval výbuch a väčšina sa začala schovávať pod stoly, keď sa z kotlíka naďalej ozývali čudesné zvuky.

 

Odtiahla som ho nabok. Vyhoď ma z triedy, hneď Severus. Niečo sa stalo. Urob to.

 

Prikývol. Vytiahol prútik a odčaroval kotlík. „Okamžite vypadnite Potterová, večer máte trest, padajte!“ Prikázal, nebrala som si ani veci len som vybehla z triedy a utekala chodbou. Nebol čas, premenila som sa privolala si svoj plášť a zavolala Félixa. Kam teraz? Grimalldovo námestie, bude asi najrozumnejšie riešenie.

 

Preniesla som sa rovno do miestnosti preplnenej ľuďmi. Dnes mali mať stretnutie vedené riaditeľkou. Posla som jej list, že nemôžem prísť, kvôli neodkladným veciam, s jasnými inštrukciami. Odpísala mi, že je tu niekoľko nových ľudí, ktorý sa chcú pripojiť. Každá pomoc je dobrá, tak som súhlasila. A teraz okrem dvadsiatich členov rádu, tu boli asi ďalší  ôsmi, ktorý sa chceli pripojiť.

 

„Voldemort začal útočiť na tento dom. Nevieme, ako zistil, že je dnes veľká porada, ale zatiaľ postavajú vonku a čakajú. Jeho ultimátum bolo, že vodca musí vyjsť von a vzdať sa mu...ostatným sa tak nič nestane.“ Ozval sa niekto spredu.

 

Pristúpila som ku oknu a pozorovala čierne postavy. Jedna nemala masku na tvári. Jej svetlá pokožka svietil v tme a hnusné červené oči sa upierali na dom až s lačným pohľadom. Je mi jedno, čo bude s domom, ale týmto všetkým, čo sú tu sa nič nesmie stať. Vedela som, že je to nereálne, ale aspoň to musia prežiť. Pozrela som sa na nich.

 

„ Má niekto nejaký nápad?“ spýtala som sa. Nikto nič. Vedela som na čo myslia. Smrťožrútom sa postavia, ale jemu nie. Nemôžu, nemajú na to dosť sily. „Dobre, tak teda splníme jeho požiadavku.“ Na to sa mi, ale v hlave rozoznel hlas.

 

Isabel, neplň to čo žiada, zabije ostatných hneď ako sa mu dostanú pod ruku. A ty sa budeš musieť pozerať, už len preto, že si ich chcela zachrániť.

 

Si tam medzi nimi však?

 

Áno... tesne potom ako si vybehla ma zavolal. Mrzí ma to.

 

Nemá ťa čo mrzieť. To on sa prepočítal, doplatí na to... Nikto sa mi už neozval, určite už nemal na to príležitosť. Čierne postavy sa začali hýbať a vyťahovať prútiky smerom na dom. Rozoznel sa chladný hlas. „Čas vypršal, máte poslednú šancu, inak zničím tento dom s vami vo vnútri.“

 

„Tak je čas. Každý kto nechce bojovať zostane v dome. Nemá šancu ho zničiť.“

 

„Tak potom prečo ideš von? Keď sa k nám nemôže dostať?“

 

„Viem, čo by urobil, ak by zistil, že nám nemôže ublížiť.....nevšimli ste si, že je okolo veľa domou plných muklov. Nemôže ublížiť nám, ale im áno. To si on uvedomuje až príliš dobre.“

Všetci na mňa neveriacky pozerali. „Takže kto nechce, ako som už povedala, zostáva tu.

 

Niekoho majú Isabel, niekoho z vašich. Opäť sa mi v hlave rozoznel hlas.

 

Nikomu som to nepovedala, nevedela som koho majú a okrem toho by som riskovala, že ho odhalím. Vyrazila som ku dverám. Trhnutím ich otvorila. Všetky oči vonku sa na mňa upriamili.

 

S prútikom pripraveným v ruke, opatrnými krokmi, som kráčala po schodoch pred dom. Smrťožrúti sa začali stavať do polkruhu a všetci, čo kráčali za mnou sa postavili tak, aby uzavreli kruh. My s Voldemortom sme sa ocitli v ňom.

 

Nevyzeral tak, ako v otcových spomienkach. Telo, ktoré si zobral bolo mladého muža s jemnými črtami tváre. Teraz bola chladná. Červené oči, ktoré mu ostali sa na mňa hladne upierali. Postava muža, ktorého telo si vybral bola svalnatá, nie veľmi, ale bola pevná, vyzerala, že sa o svoje telo staral.

 

„Vzdaj sa dobrovoľne a zomrieš krásnou smrťou sprevádzanou oveľa menšou bolesťou, ako keď to nespravíš.“

 

„Aké šľachetné od teba Tom.“ Povedala som chladne. „Ale no tak, netvár sa tak prekvapene...každý pozná predsa tvoje meno. Len škoda, že ho málo kto vysloví nahlas.“

 

„Nevyslovujú ho, boja sa ho, v tom je moja sila a sláva.“ Povedal vznešene a hrdo sa vystrel do výšky.

 

Odfrkla som „To nemôžeš myslieť vážne...sila, aká sila...a už vôbec neviem o akej sláve to hovoríš? Myslíš ten strach, čo sa objaví na tvári každého, keď povie tvoje meno? To považuješ za slávu? Nebuď smiešny.“ Trafila som do čierneho, ruky sa mu zaťali do päste.

 

„Zabil som Pottera, tak ako každého kto sa mi postavil.“

 

„Naozaj? Mňa si ešte nezabil...“

 

„To sa ale onedlho zmení.“ Na tvári sa mu zjavil šialený výraz a cítila som ako začína naberať mágiu na útok.

 

„Snáď by sme sa mohli aj normálne porozprávať, nemyslíš?“

 

„Na čo zbytočné rozhovory? Alebo chceš oddialiť svoju smrť?“

 

„Skôr tvoju....“

 

„Ale... no dobre a čo keby sme naopak niekoho smrť priblížili napríklad tak jej“

 

Spomedzi smrťožrútov sa vynoril jeden a dopredu hodil mladé dievča, s hnedými kučeravými vlasmi a modrými očami. Bola to Rose.

 

Moja zlosť stúpala, až nebezpečne rýchlo. „Pusti ju, varujem ťa, ak to nespravíš zomrieš tu a teraz!!!“

 

Smrťožrúti sa pri mojom vyhlásení zachveli, ale neustúpili. Ako odpoveď Voldemort pozdvihol svoj prútik a namieril ho na ňu. „Crucio!“ Rose začala kričať do tmy. Dlho a srdcervúco.

 

„Dosť,“ povedala som kľudne, aj keď som nebola kľudná ani zďaleka. „Čo chceš?“

 

„Ako vidím dostali sme sa k tomu rýchlo...škoda...mohla to byť večia zábava... ale dobre existuje kniha, plná čiernej mágie, vzácna kniha a nachádza sa v tomto dome,“ mávol rukou k domu, ktorý bol za mnou. „Prines mi ju a nič sa jej nestane.“

 

„Len jej.... to nie je veľmi férová ponuka?“

 

„Nikomu sa nič nestane, pre zmenu zmizneme, ale nečakaj, že to tak bude navždy.“

 

Vedela som, že nie, bola to ale jediná šanca. „Ako tá kniha vyzerá?“ „Je v koži, čiernej koži, určite ju nebudeš môcť otvoriť.“

 

„Prečo by som nemala?“

 

„Môžu ju otvoriť len tí silní, alebo...to ťa nemusí zaujímať... zatiaľ to mohol len Dumbledor to on ju tam skryl.“

 

Prikývla som. A začala kráčať smerom ku domu. „Zostaňte tu a dávajte pozor.“

 

Každý mal prútik prichystaný v ruke. Vošla som do miestnosti, vedela som kde je, stále ležala na poličke, zaprášená, nepoužitá. Nešla privolať a tak som sa musela vyštverať až hore a zobrať ju odtiaľ. Už keď som bola maličká som ju našla, keď som sa doma hrala. To bola prvá skrýša kam ju Dumbledore dal, ku môjmu otcovi a on ju dal potom sem. Po rokoch na ňu asi zabudol.

 

Mal pravdu nedokázala som ju otvoriť mala som na to, ale dôvod. Vedela som, že to nebolo silou. Ale niečím iným. Vzala som z poličky ešte jednu, a urobila presnú kópiu. Nebola pravá ani v pravej čiernej koži, ale to čo bolo dnu by sa malo zhodovať, to bolo teraz dôležité. Na moje prekvapenie, bola ale kópia až taká podobná, že sa tiež nedala otvoriť. Dobre to vyriešime neskôr. Kópiu som odložila do poličky a začala sa vracať s tou pravou.

 

Predstúpila som opäť pred jeho chladnú tvár. „Tu je... teraz ju pusť.“

 

„Najprv mi daj knihu...“ Zakrútila som hlavou. „Nie, premiestni sa a ja ju dám jednému smrťožrútovi. Inak ju nedostaneš.“ Bolo vidieť, že sa mu to nepáčilo... „Nedôveruješ svojim ľudom? To od teba nie je pekné...“ Poznamenala som.

 

Na to sa premiestnil. Nastalo ticho a väčšina smrťožrútov vytiahla prútiky. Mysleli si, že zaútočíme. Namiesto toho som pristúpila k jednému, vedela som, že je to Severus a podala mu knihu.

 

Aspoň ti bude viac veriť, keď mu ju prinesieš. Povedala som mu. Cítila som napätie v jeho mysli. Všetci sa zrazu premiestnili. Okolo bol hluk, ako sa všetci hrnuli k Rose a ťahali ju dnu.

 

Napokon som zostala sama stáť uprostred ulice a nevidela nič len tmu, ktorá sa predo mnou črtala...

 

Poslední komentáře
30.11.2008 13:06:29: Každý víkend sem koukám, a ono poříd nic smiley. A to se na další kapitolu vždycky tak moc těším! Moc ...
17.11.2008 13:09:11: Taky se mi to líbí čím dál tím víc. Jsem moc zvědavá na pokračování, tak nás nenech dlouho čekat ...
15.11.2008 20:03:56: paci sa mi to coraz viac :))