HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

2.kapitola

2.Kapitola- Isabel

 

 Na najvzdialenejšom brehu jazera sa črtala postava ženy. Mala na sebe dlhý čierny plášť a tvár jej zahaľovala kapucňa. Jediné, čo bolo vidieť, boli jej žiarivé oči. Svietili v tme a upierali sa na hrad, ktorý sa týčil na vzdialenom kopci.

 

Nebola sama. Jej ruka hladina nádherné zviera s uhlovo čiernou srsťou, hustou hrivou, v ktorej boli ukryté jemné, strieborné vlasy a na temene hlavy žiarivým rohom.

 

„Kameryn, musíme ísť, budú nás hľadať.“ Jednorožec pohol hlavou a jeho hriva zažiarila v tme. Žena sa mu vyšvihla na chrbát. Jednorožec začal cválať smerom k lesu sám, akoby ani nepotreboval viesť.

 

Uháňal pomedzi stále hustejšie stromy, rýchlejšie a rýchlejšie. Až dorazili k lesnej čistinke s malým jazierkom uprostred. Bolo za ním vidieť bránu z dvoch navzájom prepletených stromov. O jeden kmeň sa lenivo a s úškrnom na tvári, opieral vysoký, štíhli muž so svalnatými rukami.

 

Z diaľky na ňom bolo všetko úplne normálne, no hneď, ako žena zostúpila zo svojho jednorožca a pristúpila k nemu, dostala výhľad na jeho predĺženú tvár, dlhé, hnedé vlasy zapletené do vrkoča a špicaté uši.

 

Usmieval sa na ňu. „Zase si zmizla.“

 

„Prepáč, potrebovala som sa rozlúčiť. Veď vieš, ako to tu všetko zbožňujem. Je ťažké odísť.“ Chápavo sa na ňu pozrel a hneď na to ju objal. Potom ju už len viedol. Ruka v ruke cestou lesných kvetov, k pánom tejto malej dedinky, v ktorej sa na krátky čas usídlila.

 

„Už si zbalená?“ ozvalo sa od dverí.

 

„Nebolo toho veľa na balenie.“ Na chvíľu sa odmlčala a pozrela sa mužovi do očí. „Ďakujem, že ste ma sem prijali a naučili všetko, čo budem potrebovať.“

 

Pán elfov, vykročil k nej a zobral jej ruky do svojich. „Nemáš nám začo ďakovať Isabel, práve naopak. My by sme mali byt vďačný tebe! Prinesieš našej krajine opäť pokoj, a aj keď mi tu už nebudeme, aby sme ti pomohli, neznamená to, že ta opúšťame navždy... Určite sa ešte stretneme, musíš len veriť.“

 

„Prinesiem, alebo sa o to aspoň pokúsim?!“ spýtala sa s vážnou tvárou.

 

„To nie je dôležité moja milá, obe je veľmi ušľachtilé. Naša cesta sa nám ukáže časom. Čo sa má stať neovplyvníš dovtedy, kým nebudeš veriť, že to ovplyvniť dokážeš.“ Nahol sa a pobozkal jej čelo. Myslela si, že je to všetko, no on sa ešte vo dverách otočil. „Je čas Isabel, čakáme ťa pri bráne.“ S tým odkráčal.

 

Žena si pozbierala veci a vošla do kúpeľne. Toto sú posledné chvíle môjho pokoja. Ako asi teraz vyzerá svet? Stalo sa niečo odkedy som odišla? Rozmýšľala a v mysli sa jej vynáralo čoraz viac otázok, kým jej horúca voda hladila jej nahú pokožku.

 

Obliekla si krátku bielu sukňu a tričko, ktoré jej trošku odhaľovalo bruško. Na plecia si pripla čierni dlhý plášť a pozrela sa do zrkadla. Nespoznávala svoj obraz, bola tu tak krátko a tak veľmi sa zmenila. Už nebola dievčatko, ktoré potrebovalo ochranu. Nie, teraz z nej bola žena. Krásna žena s ryšavými vlasmi, ktoré jej v kučerách padali na plecia a smaragdovými očami, skrývajúcimi sa za hustými, dlhými mihalnicami. Pery boli pekne tvarované, červené ako dozreté jahody. Usmiala sa na seba, čím odkryla rad bielych zubov.

 

Keď vychádzala z domčeka, čakal ju tam už zástup elfov.

 

Pristúpila k ich pánovi. „Kameryn ťa dovedie až na okraj lesa.“

 

„Ďakujem.“ Usmial sa na ňu a ona sa mu poslednýkrát poklonila.

 

Vysadla na jednorožca a cválala lesom. Neotočila sa, nechcela, nemohla, nemala rada rozlúčky, pretože boli také bolestivé.

 

Netrvalo dlho a prišla až k okraju lesa. Začínalo sa stmievať. Obloha mala atramentovú farbu a v diaľke bolo vidieť približujúce sa búrkové mraky. Kráčala k bráne hradu. Ani si nevšimla, že okolo niekto prešiel. Sústredila sa len na hrad. Ešte nikdy ho nevidela z vnútra, vždy sa len z diaľky pozerala. Je stále taký krásny aj vo vnútri, stále chcela vedieť.

 

Prišla do nejakej haly, z ktorej viedlo niekoľko ciest. A teraz ktorou? Prečo som si len nezobrala mapu? Pýtala sa sama seba a vydala sa cestou, ktorá sa zdala najpravdepodobnejšia. Prišla až na koniec jednej chodby, kde stála kamenná socha. Bez hesla sa tam asi nedostanem, ale ak môj príchod predpokladal aspoň niekto.....

 

Otec mi stále hovoril, aby som pamätala na toho, proti komu bojujeme. „Nepriateľ,“ povedala som posledné slovo nahlas a zreteľne. Na moje prekvapenie socha ustúpila z cesty a ja som stúpala točitými schodmi. Objavili sa predo mnou drevené dvere. Nasadila som si kapucňu až do tváre a zaklopala.

 

„Vstúpte,“ ozvalo sa z vnútra. Riaditeľka sedela vo svojom kresle. A vyzerala prekvapene, keď som vošla. „Pomôžem vám?“ spýtala sa a postavila.

 

„Áno, chcela by som v súkromí hovoriť s profesorom Dumbledorom,“ odpovedala som pričom som sa pozrela na obraz za riaditeľkou.

 

„A môžem vedieť o čom?“

 

„Nie, je mi ľúto, ale rada by som sa potom porozprávala aj s vami.“

 

„Minerva,“ ozvalo sa z obrazu za ňou, „nechaj nás prosím.“ Riaditeľka prikývla a odišla bočnými dverami, ktoré pravdepodobne viedli do jej súkromného bytu.

 

Niekoľko minút sme na seba len hľadeli, akoby nikto nechcel prerušiť ticho. Myslela som, že začne s otázkami, ale on len na mňa upieral svoje modré oči a vyčkával.

 

„Viete kto som však?“ spýtala som sa jednoducho.

 

„Áno viem, váš drahý otec mi povedal, že vás mám očakávať v týchto dňoch. Tiež mi povedal aj iné veľmi zaujímavé veci o vás, dúfam, že sú pravdivé.“

 

„Myslím, že sú.“ S týmito slovami som si zložila kapucňu a pozrela sa na bývalého riaditeľa. „V poriadku, môžem teda prejsť k veci. Rada by som nastúpila do rádu a aj mi to umožníte, no stále len v utajení. Určite viete, že som musela odísť, alebo skôr ujsť, hneď po pohrebe a myslím, že aj viete prečo.“

 

„Áno viem moje drahé dieťa. Minerva už nechce stáť na čele rádu a my sme zatiaľ vyčkávali na vás. Nebojte sa nikto nebude vedieť, kto v skutočnosti ste a verte mi, že aj túto tvár môžte kľudne ukazovať svetu. Nikto vás nespozná, zmenili ste sa.... a to veľmi.“

 

„Ešte jedna vec,“ povedala som a zavrela oči. Zrazu sa objavil fénix. „Chcete, aby som vám ho tu nechala?“

 

„Ale nie, načo by mi tu bol a okrem toho daroval som ho vášmu otcovi už dávno, teraz je váš, som si istý, že vám bude dobre slúžiť.“

 

„Ďakujem.“ Félix vzlietol a sadol si na moje rameno. Bol malý. Muselo to byt len nedávno, keď sa zrodil s popola.  

 

„Čo budeš robiť s Lili?“ Prekvapila ma jeho priama otázka.

 

„Myslím, že by mohla nastúpiť do siedmeho ročníka, čo poviete? A určite to nebude jej nápad.“

 

Zasmial sa, „áno, to si viem predstaviť. Mohli by sme zavolať aj Minervu, nie?“

 

„Isteže,“ podišla som ku dverám a zaklopala. O chvíľu z nich vyšla profesorka.

 

„Tak moja drahá Minerva zdá sa, že sa zbavíš svojej najväčšej starosti. Tuto Isabel prevezme tvoje vedúce postavenie v ráde.“

 

Riaditeľkine obočie vyletelo, až prekvapujúco vysoko. „Ako to? Si, si tým istí Albus. Veď čo môže s prepáčením,“ otočila sa na mňa, „vedieť o ráde a už vôbec o tom ako ho viesť.“

 

„Ver mi, že vie dosť a čo sa týka vedenia viem, že jej to pôjde vynikajúco.“ Nezdalo sa žeby to riaditeľku presvedčilo. „Minerva, vždy si verila môjmu úsudku, tak ťa prosím o dôveru aj teraz.“

 

„V poriadku,“ povzdychla si riaditeľka a klesla do svojho kresla. „Zajtra večer je naplánované stretnutie, kde vás môžem predstaviť ostatným. Toto je adresa.“ Podala mi lístoček na ktorom bola rukou načmáraná adresa, ktorú som už poznala. Grimaldovo námestie číslo 12.

 

Pousmiala som sa, „ďakujem, uvidíme sa tam zajtra večer.“ „Dovidenia.“ A predtým ako niekto ešte mohol niečo povedať, som opustila miestnosť. Tá bola ale prekvapená. No nevadí. Myslím, že tých prekvapených bude zajtra viac. Kým som bola v hrade, začalo pršať nasadila som si kapucňu, no nekráčala som ku bráne, ale na opačnú stranu k jazeru, kde stáli dve mramorové hrobky.

 

 

 

Žádné komentáře