HP Fanfiction

Novinky

Diskusia

Potomkovia hrdinov

8.kapitola

Je mi ľúto, že je kapitola až teraz, ale naozaj som nemala veľa času. Ako náhrada pribudne ešte jedna kapitola do nedeľného večera.

8.kapitola- Hodina elixírov

 

A je tu pondelok ráno. Výborne! Som nevyspatá, hladná. Jediné, čo som stihla, bolo dať si sprchu a hnala som sa dole na raňajky, ktoré boli už skoro na konci. Potom ma čakala cesta do  žalárov na hodinu elixírov. Moju prvú hodinu s obávaným profesorom Snapom. To bude deň!

 

Včerajšok, bol naozaj veľmi prekvapujúci. Nemyslela som si, žeby sa Draco Malfoy dokázal pridať k nám, ale rozhodne ho nebudem odpisovať hneď na začiatku. George ma včera, tak trochu sklamal. Mala som ho rada, správal sa ku mne vždy priateľsky, bol milý a vtipný, a môj vzťah k nemu sa nezmení ani teraz.

 

Občas mi priniesol pár nových vynálezov, aby som mohla provokovať otca. Niekedy sa dokonca ku mne pripojil. Alebo sme ich len tak skúšali v lesíku, pri našom starom dome. Boli to krásne časy, ktoré sú ale teraz nenávratne preč.

 

Chápala som Georgea, ako málo kto. Aj ja som predsa stratila tých najbližších a tiež, keď  sa mi pod ruky dostanú tí, ktorí tam boli a mučili ich...

 

„Si v poriadku?“ pozerala na mňa moja spolubývajúca Kate.

 

Prekvapene som na ňu hľadela, „ja len že si akosi zbledla a na tvári si mala vražedný výraz, no a ak si nedáš pozor ten pohár čo držíš praskne.“

 

Pozrela som na pohár s tekvicovým džúsom, ten tam už skoro nebol. Povylievala som ho na stôl a naozaj ruky som mala až biele, ako som ho stláčala. Utrela som to a vrátila sa k svojim myšlienka.

 

Naozaj ich dostanem, to som si sľúbila už dávno, ale bolo to odlišné. U George a všetkých ostatných Weasleyovcov. Oni sa už pomstili dávno, ale moja chvíľa mala ešte len prísť. Zdalo sa, že už len on nepochopil, že nemôže každého smrťožrúta obviňovať za smrť svojho brata.

 

Neobraňujem ich, to by som nikdy nerobila, len si myslím, že majú pykať za svoje činy, ako každý. A predsa len, je to už niekoľko rokov. Musí sa s tým naučiť žiť.... tak ako mi všetci.... tak ako aj ja. Hoci viem ako to bolí.

 

„Tak tu je učebňa, poďme dnu. Snape vraj nakričal na prvákov, ktorí nevedeli, či majú vojsť a tak radšej zostali vonku.“

 

Tentoraz ma vyrušila pre zmenu Michel. Zdalo sa, že sa už nehnevá za ten včerajšok. Sadli sme si niekam do zadnej lavice a dievčatá pokračovali v rozhovoroch o plese. Zrazu sa dvere rozleteli a dnu vošiel obávaný profesor.

 

Plášť za ním vial a výraz tváre nenasvedčoval tomu, žeby mal dobrý deň. Prútikom zapálil oheň v krbe, ktorý bol tu dole jediným zdrojom svetla.

 

Rozhliadol sa po učebni, „na čo čakáte? Otvorte si knihy a prečítajte si prvú kapitolu. Hneď potom môžete začať s daným elixírom.“ Vyštekol po nás a všetci v triede si na povel okamžite otvorili knihy.

 

Teddy mi niečo zašepkal o tom, že asi nemal najlepší deň. No hneď zmĺkol. Profesor sa totiž nebezpečne začal blížiť k jeho lavici.

 

Zastal pred ňou a naklonil sa nad Teddym. „Pán Lupin, nepovedal som inštrukcie dosť jasne.“ Povedal hlasom až to zamrazilo v kostiach.

„Alebo nebodaj vám ich treba zopakovať, keďže ako sa zdá, nie ste schopný ich pochopiť na prvý krát.“ Tentoraz to povedal sarkasticky a na tvári sa mu objavil hrôzostrašný  úškľabok.

 

„Nnie...ppane,“ vykoktal zo seba Teddy.

 

Na chvíľu bolo ticho. Otvorila som knihu a zistila, že som ten elixír dávno robila. Keďže som sa učila doma nemala som obmedzenia a mohla som ísť rýchlosťou, ktorá mi vyhovovala. Mama sa vždy smiala, že našťastie som nezdedila schopnosti v robení elixírov po otcovi, ale po jej rodine. Predsa aj George je vynikajúci v elixíroch, inak by nemohol vymýšľať nové výmysly a vynálezy. Celá rodina sa len zabávala na Ronovi, ktorý jediný sa vždy trápil s mojím otcom. Zaklapla som knihu, a ako som zapaľovala oheň pod kotlíkom sa mi na tvári roztiahol úsmev.

 

„Je tu niečo zábavné, slečna Potterová?,“ moje meno vyslovil s takým odporom, až ma striaslo.

 

Ako sa mohol takto blížiť zozadu, aby sme ho nevideli. „Ale nie pán profesor, dnes je taký krásny deň nemyslíte? Veď už len to, je dôvod k úsmevu,“ odpovedala som mu sladko.

 

Povedzme si pravdu, dobrý deň som nemala no aj tak, prečo by som ho nemohla takto podráždiť, keď ma tak pozoruje? 

 

Zavrčal na mňa, ale zrejme nemal čo odpovedať, a tak rýchlo zmenil tému. „Nebodaj ste až taká inteligentná, že nemusíte ani čítať návod na prípravu o tom pochybujem, každý v tejto miestnosti ho musí čítať. Pozrel sa pri tom na moju zavretú učebnicu elixírov.“

 

„Naozaj každý, prepáčte pane, ale ja som si myslela, že by to pre vás mala byť hračka pripraviť ho.“ Povedala som úlisným tónom.

 

Jeho tvár sa skrivila od hnevu a z očí mu pomaly sršali blesky. Neodpustila som si úsmev, ale asi som to prehnala, pretože na mňa začal vrieskať. Veľmi som ho nepočúvala, ale ukončil to tým, že mám trest. Jasné, ako inak som mohla zakončiť svoj krásny deň, ako trestom v Severusovej spoločnosti.

 

Keď sme kráčali chodbou, všetci sa na mňa uznanlivo pozerali. Len Michel do mňa hustila, že to, čo urobil vôbec nebolo fér. Fér, ne fér, bolo mi to jedno po tom, čo som mu povedala ma to neprekvapovalo.

 

Totiž po tom, ako som mu odovzdala bezchybný elixír, a som si istá, že vedel o jeho bezchybnosti, ma ešte obvinil, že som ho odobrala s kotlíku niekoho iného a určil mi trest aj na zajtra. Ten bude ale prekvapený, keď na neho neprídem...

 

Ostatné hodiny boli už lepšie svoju náladu som si vybila hneď ráno. Náš učiteľ OPČM, pán Nikolaj Nore bol dosť mladý, ale zato to vôbec nevadilo, hneď na prvej hodine sa pochválil, že jedným z jeho učiteľov, keď ešte študoval za aurora, bol aj môj otec.

 

Bolo aj tak prekvapujúce, keď si ma po hodine zavolal k sebe. Postavila som sa pred katedru a čakala.

 

Vykukol z kabinetu kam si išiel uložiť svoje veci, „nedáte si so mnou čaj?“

 

„Mrzí ma to, ale nemám toľko času, musím ešte zájsť do veže a potom ešte na večeru. Viete pán profesor Snape mi dal na dnes trest.“

 

„Och to ma mrzí a prečo?“ spýtal sa, vyšiel z kabinetu a sadol si za stôl.

 

„No povedzme, že som nebola príliš milá k jeho prívetivým poznámkam.“ Moja odpoveď ho rozosmiala a načo som sa k nemu pridala.

 

„A čo keby sme sa dohodli a ten čaj, no napríklad v piatok večer.“

 

„Veľmi rada,“ usmiala som sa „dúfam len, že to tak isto nie je trest.“

 

Učebňou a rozniesol jeho smiech. „Nie, kdeže myslím, že by som sa ani k žiadnemu trestu u vás neprišiel.“

 

„V poriadku takže v piatok, teším sa.... určite máte nejaké tie historky zo štúdia.“

Otočila som sa na odchod. A zakývala na pozdrav.

 

To bolo divné. A ešte divnejšie mi prišlo, že aj keď som sa pokúšala nahliadnuť mu do myšlienok, nebolo v nich nič dôležité. Ono sa zdalo, akoby sa snažil vôbec nemyslieť. Naozaj zvláštne.

 

„Tak čo povieš na obranu?“ spýtal sa ma Teddy, keď sme sedeli na večeri.

 

„Neviem, bola to dobrá hodina.“

 

„Dobrá, tak to si ešte nezažila predchádzajúcich učiteľov. Bola skvelá. Je to asi najlepší učiteľ akého Rokfort mal po veľmi dlhej dobe. Počula si, že je to miesto prekliate?“

 

„Prekliate? Ako to myslíš?“

 

„No vraj, keď tvoj otec nastúpil, začali sa útoky na neho od Ty vieš koho no a každý rok mali iného profesora. Tak je to dodnes, jeden čas sa tiež zvažovalo, že on bol jediný, ktorý by to dokázal zvrátiť a to tak, žeby nastúpil na to miesto. Ale keďže sa to nikdy nestane, zostane to miesto navždy prekliate.“

 

Kate sa na nás otočila, uprostred Teddyho rozprávania. „Teddy? Prečo Ty vieš koho nevoláš menom?“

 

Teddy sa na ňu obrátil s podobnou otázkou „A prečo ho nevoláš menom ty?“

 

„Noooo, ja sa ho bojím. Ja len, že tvoji rodičia a hlavne Remus Lupin, bol známym odporcom Ty vieš koho tak sme mysleli, že ty budeš rovnaký.“ Teddy pokrčil ramenami.

Bol vidieť, že o tom nechce veľmi hovoriť. „Hovorili mu menom a ako dopadli? Nie vždy je dobré pomenovávať veci, ich pravými menami. A okrem toho všimla si, si, že aj Lili mu nehovorí menom?“

 

Tak toto som nečakala, bolo to od neho hnusné, tak to na mňa hodiť. Nielen Kate, ale všetci, ktorí sa tvárili, že nepočúvajú na mňa teraz hľadeli. „Noo... ja.. som mu tak prestala hovoriť, keď...keď ich zabili.“

 

Vysúkala som zo seba. Nebola to pravda v úlohe Lili som od detstva mala zakázané pred inými, hovoriť jeho meno. Otec všetkým tvrdil, že je to aj dôkaz toho, že sa ho bojím, pretože nemám takú silu, ako on. Ale bolo to klamstvo, nebála som sa ho, vedela som, že ho raz musím zničiť. A rozhodne som sa nikdy nebránila hovoriť mu menom, ktorého sa väčšina bojí..... hovoriť mu Voldemort.

 

Poslední komentáře
11.10.2008 18:01:29: KOnečně další kapitola!! Je uplně skvělá a už se těším až přibyde další, i když si jí přečtu asi až ...